Dnes ho tam poznajú ako jedného z trojice najlepších šoférov autobusu v krajine.
Keď mu otec ako desaťročnému chlapcovi dal do ruky kľúče od starej škodovky, ani netušil, že položil základy profesii, ktorá mu bude v budúcnosti zarábať na chlieb. Michal si tie chvíle detskej radosti pamätá doteraz. Chodili hľadať hríby na jamnícke lúky a z lesa vyšli často kilometre od miesta, kde nechali auto.
„Otec mi vložil do rúk kľúče a poslal ma po auto. Ja som bol šťastný, že môžem šoférovať po poľnej ceste a on nemusel kráčať do kopca,“ usmieva sa dnes top šofér najväčšej prepravnej spoločnosti v Anglicku. Za svoju prácu dostal prestížne ocenenie a venoval ho svojmu otcovi.
S rodinou sa zmenili priority Pred dvanástimi rokmi začínal Michal na ostrovoch snáď ako každý druhý Slovák. Cez deň pracoval ako opatrovateľ troch detí, po večeroch si obliekal rovnošatu v McDonalde. Po takmer šiestich rokoch časovo náročného režimu začal uvažovať inak. Veľkú zásluhu na tom mala jeho žena Ania, ktorú stretol, paradoxne, doma na Slovensku a plánoval s ňou rodinu.
„Musel som uvažovať nad tým, ako zabezpečím ženu a deti. Ak by som chcel zarobiť dosť peňazí, musel by som stále pracovať a nemal by som na nich čas. Preto nastal čas na hľadanie lepšej práce.“
Manželkin brat pracoval ako šofér autobusu v Londýne a pochvaľoval si. Michala nasmeroval na prepravnú spoločnosť v Chelmsforde, v meste, kde býval. Od metropoly Anglicka je vzdialené zhruba dvadsať minút cesty autom. Udalosti nabrali potom rýchly spád.
Chcel dvakrát odísť, žena ho poslala späť „Zavolali ma na pohovor, ktorým som prešiel. Poslali ma k firemnému lekárovi, vyžiadali si zápis z registra trestov. Vo firemnej autobusovej škole som absolvoval jazdy s inštruktorom. Znamenalo to troj až štvortýždňové intenzívne jazdenie,“ opísal Michal.
Na začiatku si nebol veľmi istý, že práca za volantom autobusu je to pravé orechové. Z autobusovej školy dvakrát odišiel.
„Inštruktori boli naozaj prísni. Čakali, že po dvoch dňoch budem jazdiť ako skúsený šofér a dávali mi to pocítiť. Keď som ale prišiel domov, žena mi vrátila chuť do boja a podržali ma,“ priznal.
Keď inštruktor usúdi, že nováčik je pripravený, absolvuje skúšku zloženú z písomných testov a jazdy. Keď uspeje, prvý týždeň jazdí s mentorom, ktorý ho oboznamuje s trasou.
„Je to úplne jednoduché, stačí mať vodičský preukaz na osobné auto. Ostatné zabezpečí firma.“
Dva roky jazdí s čistým štítom Autobusová prepravná spoločnosť First je najväčšia v Anglicku a patrí k silným svetovým firmám. Vlastnia školské autobusy v Kanade a Spojených štátoch amerických, okrem toho tu zabezpečujú aj diaľkovú autobusovú dopravu.
Spoločnosť montuje do svojich vozidiel systém s názvom DriveGreen. Každý vodič má vlastný čip. Keď vstúpi napríklad do autobusu, systém ho cez satelit zaregistruje a sleduje jazdu. Zaznamenáva pohyb autobusu, jeho rýchlosť, čas strávený za volantom. Ďalej šoférov aj boduje, kontroluje spôsob brzdenia, jazdu v zákrutách alebo rýchlosť.
Za dvadsať hodín šoférovania môže urobiť šofér jeden prehrešok. Keď ich je viac, dostáva mínusové body. „Udržať si čisté skóre je dosť náročné. Stávajú sa situácie, ktoré nemôžem ovplyvniť. Do cesty mi vbehne auto alebo chodec, musím prudšie zabrzdiť a hneď mi naskočí jeden bod.“
Spoločnosť výsledky vyhodnocuje každý týždeň. Michal si svoje konto drží dva roky bez mínusového bodu a je najlepším a najbezpečnejším šoférom v spoločnosti. Svojím skóre je tretí najlepší v celom Anglicku. „Motivuje ma to byť stále lepším,“ povedal.
Zaujímavosťou je, že systém DriveGreen monitoruje aj čas, keď beží motor takpovediac naprázdno. Čím kratšie, tým lepšie, pretože sa do ovzdušia vypúšťa menej oxidu uhličitého. Spoločnosť za znižovanie spalín dostáva zo štátu dotácie.
S Adrianom Jonesom, generálnym manažérom firmy First. Certifikát si do autobusu zavesiť nemôže. Pasažieri ale vedia, že ich vozí špičkový šofér a blahoželajú mu. Plaketu má doma, ako hovorí, na špeciálnom mieste. FOTO: ARCHÍV MK Pri vychádzaní z autobusu mu podávajú ruku Začínal ako šofér v mestskej a prímestskej linke. Dnes jazdí na autobuse, ktorý zabezpečuje kyvadlovú dopravu pre ľudí, ktorí prichádzajú z východu za prácou do Londýna cez Chelmsford, akoby predmestie Londýna.
Chelmsfordská radnica sa snaží odľahčiť dopravu v meste. V okrajových častiach vybudovala obrovské záchytné parkoviská. Ľudia tu nechajú svoje autá a autobusy ich vozia k železničnej stanici, odkiaľ pokračujú do Londýna. Radnica mala požiadavku, aby tieto autobusy šoférovali tí najlepší. Preto za jedným z nich sedí Michal.
„Naša spoločnosť zabezpečovala počas olympijských hier autobusovú dopravu. Mal som tú česť riadiť jeden z autobusov. Bol to veľmi pekný zážitok.“
Anglickí cestujúci sú veľmi nároční. Autobusová doprava je verejná služba, preto vyžadujú, aby šofér nemeškal a stále sa na nich usmieval. Pokiaľ to tak nie je, bez mihnutia oka napíšu sťažnosť. Niekedy treba poriadne zatínať zuby.
„Na druhej strane ale - pokiaľ dostanú, čo očakávajú, sú veľmi milí. Keď vychádzajú von, ďakujú a podávajú mi ruky. U nás som to napríklad ešte nezažil,“ povedal.
Za jazdu v snehu si vyslúžil búrlivý potlesk Keď v Anglicku napadne prvý sneh, doprava kolabuje, deti nejdú ani do školy. Zima je tu miernejšia ako u nás, dokonca ani nemusia prezúvať pneumatiky, pretože používajú celoročné.
Pred dvoma rokmi nasnežilo skôr ako zvyčajne. Keď ráno Michal kráčal do práce, všetko naokolo bolo biele. Oprášil si z bundy sneh, naštartoval autobus a vyrazil do práce. „Na ceste bolo možno 15 centimetrov snehu, ale nemrzlo.“
Po hodine šoférovania si uvedomil, že nestretol žiaden autobus. Potom na parkovisku zbadal asi 50 odstavených autobusov a kolegov, ktorí popíjali kávu a čaj. On pokračoval v jazde.
„Keď som zastavil na preplnenej zastávke, ľudia mi tlieskali. Stále som nechápal, čo sa deje. Až neskôr mi povedali, že v meste v ten deň jazdili tri autobusy. Ja a dvaja Poliaci,“ opísal.
Politika spoločnosti First dovoľuje šoférom odmietnuť sadnúť si za volant, pokiaľ sa necítia na to, že dokážu bezpečne šoférovať. V snehu si vtedy trúfli riadiť autobus plný ľudí len traja, vrátane Michala. „Zišlo sa mi, že som z domu zvyknutý jazdiť v zime a poznám ju,“ doplnil Michal.
Skúsil by si aj zimnú Jasnú Vychytenou trasou mikulášskych šoférov je cesta v Jasnej v zime. V hustej premávke po úzkej, kľukatej ceste s utlačeným snehom jazdia tí najskúsenejší. Michal hovorí, že by si to tiež rád vyskúšal.
„Na druhej strane by aj naši šoféri mali určite o zábavu postarané, keby jazdili v Anglicku na snehu na letných gumách.“
Michal je dôkazom toho, že Slováci sa v zahraniční nestratia. „Platí to v ktoromkoľvek zamestnaní na ktorejkoľvek pozícii a nielen v Anglicku.“
