Pondelok, 25. jún, 2018 | Meniny má Tadeáš

Inkognito ochotníkom zachutilo

Ochotnícke divadlo jej hodilo záchranné koleso v jednom z najťažších období jej života. Spolu s ním v decembri tohto roku oslavuje pätnáste narodeniny, ktorými Divadelný súbor Klások nadviazal na stopäťdesiatku ochotníckeho divadla v dedine. Zdena Račkov

Z vystúpenia v Pribyline.(Zdroj: ARCHÍV (ZR))

á z Pribyliny.

Kde sú korene vášho vzťahu k divadlu?

- V deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Zlomovým bol rok 1999, ale už trinásť rokov predtým pri výročí prvej písomnej zmienky o Pribyline som dostala ako mladučká riaditeľka osvetového strediska, mala som dvadsať rokov, prvú pracovnú úlohu od vtedajšieho národného výboru nacvičiť divadelnú hru. Zvolili sme Inkognito. Partii, ktorú sme pri čítačkách a predstaveniach Inkognita vytvorili, hranie zachutilo, a tak Jaroslav Bolvanský napísal folklórne pásmo Pribylinské priadky, ktoré aj režíroval a ktoré sme nacvičili. Potom sme sa vrhli na Frndolínu, ktorá sa však nedočkala premiéry. Nácvik sa naťahoval pre neúčasť na skúškach, prišli aj iné problémy, a tak sme túto divadelnú hru neodohrali.

Takže rozpačitý rozbeh na divadelné dosky?

- Áno aj nie, pretože potom prišlo dvanásťročné obdobie ticha, ktoré až v roku 1999 zrušili nadšenci okolo Jána Benku. Réžiu prevzal Jaroslav Bolvanský a urobili sme prvú hru Strašne ošemetná situácia od Soloviča. Všetci zainteresovaní v divadle pochádzali z Pribyliny, aj keď určitý čas sme tu mali nakrátko nejakých ľudí z okolia. Napríklad aj Janka a Stanislav Mikušovci dochádzali z Liptovského Hrádku, ale potom sa presťahovali do Pribyliny a začali sa, na našu radosť, intenzívne divadelne angažovať. Od začiatku sme mali len jedinú ambíciu – hrať. Žiadne súťaže, prehliadky, dôležitý bol a stále je pre nás domáci divák.

Hrali ste aj slovenskú klasiku?

- Kuba od Jozefa Hollého. Bola to po Strašne ošemetnej situácii druhá premiéra v jednom roku. Navyše, v rámci Kuba sme urobili na konci predstavenia svadbu. Plné javisko ľudí, folklór, hudba, spevy, pomedzi dospelých hercov sa motali malé deti, najmenšie malo štyri roky. Práve z tohto záveru sme neskôr urobili obrad čepčenia a tradíciu z neho na svadbách. Už sa ani nedá spočítať, koľko nevestičiek sme očepčili. Nielen v dedine, ale napríklad aj v Liptovskom Hrádku, Kráľovej Lehote, Liptovskom Mikuláši či na Štrbskom Plese. Potom po Kubovi znovu prišla klasika v Ženskom zákone. A rozbehlo sa to. Čo Vianoce – to premiéra. Ošklbaný páv, U nás taká obyčaj, Linka dôvery, S brokovnicou na manžela, Košieľka, hudobno-zábavné programy z našej dielne Trepete 1,2,3,Pribylinské talenty, Raz do roka je Silvester...

Posledné dva roky nám Peter Vrlík napísal hry na mieru. Prvá bola pôvodne len scénka Ako Pribylinci župana vítali, ktorú sme odohrali pri otvorení nového námestia v dedine. Potom ju dorobil podľa ľudí, ktorí sú v súbore, napísal pre nich úlohy na mieru. Momentálne je v súbore dvadsaťdva ľudí, to sú všetci, ktorí intenzívne pracujú v Klásku. Vyrastá nám však už aj nová generácia. Príkladom je osemročná Terezka Strapoňová, ktorá hrala na javisku už v maminkinom brušku, stále je s nami na skúškach, nemá trému pred veľkým množstvom ľudí, je fakt šikovná.

Kedy sa narodil Divadelný súbor Klások?

- Divadelný súbor sme založili v roku 1999 pri stredisku kultúry a cestovného ruchu, ale názov súboru KLÁSOK sme začali používať od 23. februára 2003, pričom názov má svoj skrytý zmysel: K ako kolektív, L ako ľudí, Á ako a, S ako schopných, O ako organizátorov, K ako kultúry. Nadviazali sme na ochotnícke korene k divadlu, ktoré vždy v Pribyline boli. Veď písomná správa o divadelnom predstavení v dedine pochádza z roku 1863. Bolo to pri príležitosti otvorenia cirkevnej knižnice a hrala sa veselohra v troch dejstvách od Daniela Bacháta.

Stretli ste sa niekedy vy mladší ochotníci so staršími divadelníkmi, ktorí pokračovali v nácviku divadiel v minulom storočí?

- Áno, bola to zaujímavá situácia, pretože v bazéne na plavárni som sa začiatkom roku 2013 stretla s Oľgou Lehotskou, rodenou Norovskou, ktorá učila v Pribyline pred tridsiatimi rokmi, a hrala v inscenácii, ktorá žala úspechy. Vtedy skrsol plán na stretnutie. Urobili sme na javisku scénu z kulís, pripravili malé darčeky a pozvali našich predchodcov. Tak na javisku sedeli Maroš Jurík, režisér a herci Jozef Tuka, Eva Oklepková, Ľudmila Čabajová, Oľga Norovská-Lehotská, Viera Stehulová a spomínalo sa aj na tých, ktorí hrali, ale, žiaľ, neprišli – Ján Jurčo, respektíve ktorí sú už len v spomienkach. Alexander Pepich, Stanislav Chrabačka, Michal Kapitáň. Títo ochotníci dosiahli s divadlom veľký úspech, na súťaži Divadelné Šurany postúpili z C kategórie do B a na celoslovenskej súťaži získali 1. miesto. Na stretnutí divadelníkov vznikol aj nápad pripravovať pravidelne do regionálneho televízneho vysielania rozhovory s ochotníkmi v dedine, keďže v roku 2013 sme si pripomínali 150-ročnú tradíciu ochotníckeho divadla.

Ochotníci z Pribyliny ako komparzisti v pribylinskom skanzene. FOTO: ARCHÍV (ZR)

Viem, že máte aj svoju hymnu.

- Udialo sa to v roku 2003, keď sme začali tradície fašiangových sprievodov a tancovačiek po nich. Zložil ju náš dvorný harmonikár Marián Pokrievka najstarší, ktorý už nie je medzi nami, ale Hymnu si držíme doteraz a stále ju spievame.

Čo momentálne Klások a súťaže?

- Nikdy sme nehrali divadlo na súťaže, no je pravda, že sa zúčastňujeme divadelného festivalu Belopotockého Mikuláš. Vždy sme mali ale na pamäti Pribylinčanov v publiku a tiež to, aby pribylinská opona nezapadla prachom, aby dosky na javisku neprestali vŕzgať a reflektory svietiť, aby mal herec pre koho hrať a nehral presilovku.

Čo osobne pre vás znamená divadlo v Pribyline?

- Je ako moje tretie dieťa. Rok 1997 bol totiž pre mňa ťažký. Zomrel manžel a ja som sa ešte viac primkla k mojim dcéram, k rodine. Dva roky som sa umárala kadejakými otázkami. V roku 1999 sa odrazu môj život zmenil. Dievčatá už neboli malé, nepotrebovali ma 24 hodín denne, a tak som sa vrátila k divadlu. Myšlienky nabrali iný smer, divadlu som sa musela venovať ako dieťaťu.

Uvedomila som si, že divadlo ma vždy bavilo, len život išiel akosi inak, nebolo naň času - deti, rodina, iné priority, ručné práce... Po rokoch som si však spomenula, že viem aj niečo napísať, prerobiť, vylepšiť scenár. Tak sa práca okolo divadla začala nabaľovať, už to nebolo len divadlo, pribudlo čepčenie na svadbách, fašiangové programy a tematické zábavy, napríklad Ako rozprávka do sveta dospelého zablúdila alebo na Veľkú noc Ako šlo vajce na vandrovku. Ďalej sme každému členovi Kláska k päťdesiatke začali dávať ako darček program šitý na mieru. Hercovi o hraní, zvukárovi o zvukoch, speváčke o piesňach. Prvé takéto oslavy sme pripravili Jaroslavovi Bolvanskému, nášmu režisérovi.

Dodnes za tie roky ich už bolo šestnásť, pritom dvakrát sme robili program nášmu najstaršiemu členovi Ladislavovi Kazarovi, jeden k šesťdesiatke, druhý k šesťdesiatpäťke. Scenáre som poväčšine písala ja, teraz už intenzívne tvoria aj manželia Janka a Stanko Mikušovci. Najradšej mám, keď stíchne dom, všetci zalezú do pelieškov a ja vtedy píšem. Potrebujem mať v sebe pokoj a cítiť kopnutie múzy. Veď napríklad nepustím vetu, s ktorou nie som stotožnená. Navyše, podľa mňa je divadlo aktivita na plný pracovný úväzok a ako rehoľa. Prečo? Vždy, keď ideme do projektu, stretneme sa, všetci – áno, ideme do toho. Keď však začne prvá čítačka, chceme sa mení na musíme. Ak ale chceme hrať divadlo, musíme mať disciplínu. Ak totiž zlyhá jeden člen, ohrozí prácu všetkých.

Dá sa nejako vyčísliť práca pre divadlo?

- Nie, to sú hodiny a hodiny, nedajú sa spočítať. Neraz na prípravu programu som si brala aj dovolenku. Pred Vianocami v každom dome voňajú perníky a vanilkové rožky, u mňa a všetkých divadelníkov sú miesto pečenia skúšky pred vianočnou premiérou. Vtedy si hovorím - bolo mi toto treba? Ale viete, čo je potom nádherné? Motýlie krídla v žalúdku pri úspechu. Príde premiéra, plno ľudí v hľadisku, potlesk, sms s blahoželaniami, vtedy príde odpoveď – stálo to za to.

Ako to vyzerá s množstvom hier pod vaším vedením?

- Od roku 2004 som sa režijne podieľala na desiatich vianočných premiérach. Fašiangové programy, oslavy a iné aktivity v rámci divadla už ani nepočítam. V tomto roku bude prvýkrát predvianočný program. Uskutoční sa 21.decembra pod názvom Divadelné návraty. Bude to obzretie sa na 15 rokov činnosti Klásku.Zo spomienok sa vykľul celovečerný program, v ktorom niečo odohráme, niečo premietneme, budeme spomínať na našu 15-ročnú prácu a aktivity, ktorých veru nebolo málo.

Divadelné návraty je aj názov brožúrky, ktorú autorsky pripravil Peter Vrlík a ktorá mapuje 150 divadelných rokov v Pribyline. Každý priaznivec ochotníckeho divadla v Pribyline ju dostal ako darček na predvianočnej premiére.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.


Inzercia - Tlačové správy


  1. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  2. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí
  3. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch?
  4. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček
  5. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru
  6. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho
  7. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky
  8. Arca Brokerage House s výrazným nárastom aktív pod správou
  9. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom
  10. Nepodceňujte bolesť chrbta, môže ísť o zápalové ochorenie
  1. Do you need to unwind after a stressful week at work?
  2. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  3. MiddleCap Equity Partners a Mayfair Assets ukončili fúziu
  4. Súboj olympionikov na Malom Dunaji
  5. 5 tipov ako využiť ľahké priečky pri rekonštrukcii bytu
  6. Dvojitý diplom medzi EU v Bratislave a UNWE v Sofii
  7. Ustanovujúce valné zhromaždenie Alumni klubu EU v Bratislave
  8. Kreditná karta – áno alebo nie
  9. Nemusím sa na nikoho spoliehať
  10. Štátny tajomník envirorezortu: Na sucho musíme byť pripravení.
  1. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí 22 320
  2. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho 8 139
  3. Kreditná karta – áno alebo nie 8 027
  4. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch? 7 887
  5. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina? 5 717
  6. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou 5 370
  7. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček 5 226
  8. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru 5 203
  9. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky 4 541
  10. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom 3 931

Hlavné správy z MY Liptov

Na domácej vode sa najviac zadarilo Slafkovskému

Uplynulý víkend odštartoval v Liptovskom Mikuláši seriál Svetového pohára vo vodnom slalome na divokej vode.

Posledný Okoličáni stratil síce majetok, ale nikdy nie česť

Rod Okoličáni patrí k najstarším 
a najvýznamnejším šľachtickým rodom, ktorý stáročia ovplyvňoval dejiny Liptova. Ich meno nesie liptovskomikulášska obec, dnes mestská časť Okoličné.

Nablýskaný hasičský špeciál im závidia aj za hranicami

Tri roky trvalo, kým sa dobrovoľným hasičom z Likavky podarilo zo škaredého káčatka urobiť krásnu labuť.

Najkratšia noc má čarovnú moc, na Jána sa rozhoria vatry

Kam za zábavou na Jána? A prečo práve na Jána?

Chodci sa na priechodoch venujú telefónom, nie autám

Na priechodoch pre chodcov v Liptovskom Mikuláši pribúdajú tabuľky 
upozorňujúce chodcov 
na to, že pozeraním do mobilných telefónov 
veľmi riskujú.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Cez obec Strečno presmerujú dopravu z hlavného ťahu

Samospráva obce žiada, aby investor stavby zabezpečil pre obyvateľov bezpečnosť.

FOTO: Ako sme sa v martinskom amfiku bavili na koncerte IMT Smile

Zaplnený amfiteárer tancoval, spieval, jednoducho, skvele sa bavil. Ivan Tásler to so svojou kapelou riadne rozbalil, ľudia sa rýchlo dostali do varu. Koncert bol veľým zážitkom.

Pozrite si, ako pálili jánske ohne v Pezinku

Aj tento rok sa v Pezinku pálili jánske ohne. Pozrite si našu fotogalériu.

Zachránila topiace sa dievča, no ona šťastie nemala

Saška Nociarová, nositeľka zlatého záchranárskeho kríža, je už päť rokov v bdelej kóme.

Vybrali SME



Už ste čítali?