LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Miroslava Peťa sa často pýtajú, na čo myslí pri náročných zjazdoch alebo lezeckých cestách. Aj malé zaváhanie by sa mohlo skončiť nešťastím.
„Nikdy nemyslím na smrť. Ak začne mať človek strach, niekde sa stala chyba v príprave. Či fyzickej, psychickej alebo taktickej. Väčšinou sa úplne sústredím na daný moment. Vnímam to ako určitú formu meditácie, pretože človek na kopci v hlave vypína všetko ostatné. Koncentrujem sa len na horu, jej líniu, lyže, pričom intenzívne vnímam okolitú prírodu, cítim sa byť jej súčasťou,“ vysvetlil 29-ročný slovenský reprezentant v lezení a extrémny lyžiar, ktorý je členom horolezeckého klubu HK Jasná a SHS James.
Radosť z času stráveného v prírode začal prežívať už ako malé dieťa. Vďačí za to rodičom, ktorí ho spolu s mladším bratom Rasťom už od útleho veku brali na výlety do Tatier. Veľmi skoro si uvedomil, že okrem turistiky ho láka aj lozenie po skalách.
Otec brával chlapcov na výlety aj do zahraničných hôr. Ako jedenásťročný vyliezol s otcom, bratom, deväťročným bratrancom a ďalším trinásťročným kamarátom na Grossglockner, najvyšší štít Rakúska. Domáci horskí vodcovia sa pozerali na nezvyčajnú partiu dvoch dospelých chlapov a štyroch malých detí s nedôverou, ale aj údivom.
„Keď nás jeden z vodcov stretol na vrchole Grossglockneru a dozvedel sa, že v takomto zložení sme za jeden deň prešli trasu, ktorá bežne trvá dva dni, dostali sme odmenu. Každému nám dal tyčinku mars. Pre mňa to bola prvá tyčinka mars v mojom živote, pretože u nás doma ich vtedy ešte nebolo dostať.“
Prvú cestu vyliezol ako 12-ročný chlapec
K lezeniu priviedol oboch chlapcov tiež otec. Prvou skutočnou horolezeckou cestou, ktorú Miro vyliezol, bol pilier na Voliu vežu v Mengusovskej doline vo Vysokých Tatrách. Mal v tom čase deväť rokov. O tri roky neskôr si vyskúšal úlohu prvolezca na Puškášových platniach na Ošarpancoch. Znamená to, že ťahal lano ako prvý a jeho partner, teda otec, postupoval touto cestou za ním.
„Otec mal vtedy o 30 či 40 kilogramov viac ako ja. Nechcel ťahať ťažšie cesty ako prvolezec, pretože sa bál, že by som ho v prípade pádu s mojou detskou váhou neudržal. Na prvom konci lana preto púšťal mňa. Na jednej strane to bolo možno troška nebezpečné, ale zase už od mladého veku som mal možnosť ťahať cesty ako prvolezec, učiť sa zakladať istenia a budovať štandy,“ opísal Miro s tým, že práve tieto skúsenosti mu v ďalšom horolezeckom živote veľmi pomohli.
Na intenzívny tréning mladému chlapcovi výborne poslúžili skaly v Machnatom v Demänovskej doline. S bratom potom vyliezli niekoľko náročných lezeckých ciest v slovenských aj poľských Tatrách. Spoločne vyliezli aj cestu s názvom Jet Stream, ktorá sa považuje za najťažšiu tatranskú cestu.
Športové výkony nepovažuje za prvoradé
Nadšenci športového lezenia v Tatrách začali pred dvadsiatimi rokmi tvoriť cestu Strach zo smrti na Ostrve. Osadili technické zabezpečovacie pomôcky, ale cestu naraz nikto nepreliezol. Miro cestu v roku 2012 oprášil a ako prvý ju voľne preliezol v kombinácii s cestou Strach zo života. Okrem toho preliezol viacero ciest v Alpách.
„Nie sú to športové výkony, ktoré ma lákajú. Skôr je to túžba byť v horách, vychutnávať si v jednote s prírodou výhľady, čerstvý vzduch, tešiť sa z detailov, ktoré by sa niekomu možno mohli na prvý pohľad zdať nepodstatné. V ideálnom prípade je výborné, ak môžem tieto zážitky zdieľať s blízkymi a priateľmi,“ povedal.
Pre extrémne lyžovanie je dôležité načasovanie
V horách chcel Miro tráviť čas aj v zime. Veľmi rýchlo prišiel aj s bratom na to, že výbornou voľbou sú skialpinistické lyže. Techniku si obaja cibrili na svahoch v Jasnej a Žiarskej doline. Najprv lyžovali ľahšie línie, potom poškuľovali aj po niečom náročnejšom, po trasách, ktoré si vyskúšalo len pár odvážlivcov. Trasy, po ktorých zlyžovali tatranské štíty, sú skôr horolezecké cesty, ale Miro vraví, že ak si človek počká na ideálne podmienky, dajú sa zlyžovať.
Do zoznamu kopcov, ktoré zišiel na lyžiach, pridal napríklad Kežmarský štít, západnú stenu Eigeru vo Švajčiarsku, dosiaľ najviac si cení prvo-zjazd Sunnmorslauparlaegda v Nórsku.
Pri extrémnom lyžovaní po prudkých a často úzkych svahoch alebo skôr zrázoch je dôležité načasovanie. „Nesmiem začínať ani príliš skoro, ani neskoro. Pri skorom nástupe na zjazd je sneh zamrznutý a pri neskorom zas hrozia lavíny z oteplenia,“ vysvetlil.
Na Dhaulágirí si niesol lyže
Skúsenosti z lezenia a extrémneho lyžovania chcel s bratom zužitkovať na tohtoročnej himalájskej expedícii. Na Žilinskej univerzite dokončil doktorandské štúdium a nič mu nebránilo v tom, aby sa naplno pustil do príprav a tréningu.
Spolu s ďalšími ôsmimi horolezcami mali smelý, ale nie neuskutočniteľný plán. Vyliezť na siedmu najvyššiu horu sveta Dhaulágirí, ktorú volajú aj Biela hora. Pokiaľ by to podmienky dovolili, bratia Peťovci a ďalší člen výpravy Jirko Švihálek ju mali v pláne zlyžovať.
Expedíciu ale zmarila nečakaná tragédia, pod Dhaulágirí zahynuli v lavíne vedúci výpravy Janko Matlák, Vladimír Švancár, nepálsky kuchár a jeho dvaja pomocníci.
„Hory dokážu človeku veľa dať, ale niekedy aj veľa vziať. Tak to bolo aj na Dhaulágirí. O nešťastí sa toho už mnoho rozprávalo a popísalo, k tomu sa nechcem vracať. Zažili sme tam ale aj veľmi veľa pekných chvíľ.“
Himalájsku expedíciu pripravovali rok
Sprvu špekulovali o výstupe na Čo Oju, šiestu najvyššiu horu sveta. Spomedzi osemtisícoviek je výstup na ňu pomerne jednoduchý, a preto patrí aj k najviac navštevovaným. Chceli niečo menej komerčné, kde sa v základnom tábore nebudú tlačiť s ďalšími tridsiatimi expedíciami.
„Voľba tak padla na Dhaulágirí. Je to esteticky veľmi krásna hora, tvarom pripomína pyramídu. Dlho ju považovali za najvyšší vrch sveta. Ak by sme merali jej výšku z hlbokého údolia, z ktorého vystupuje po vrchol, najvyššia by aj bola, presiahla by aj Everest.“
Prípravy na expedíciu zabrali viac ako rok. Museli zabezpečiť peniaze, nosičov, kuchára, vybrať a zohnať výbavu, do detailu naplánovať cestu a výstup.
„Samotnú expedíciu sme začínali v Kátmandu, hlavnom meste Nepálu. Na malom priestore sa tu tlačí 2,5 milióna ľudí. Na predmestiach vidieť veľkú chudobu. Pre každého, kto toto veľkomesto vidí prvý raz, je to silný zážitok,“ priblížil.
Láma požehnal veci a natiahol vlajočky
Po dvoch dňoch pokračovali do Pokary a Darbangu, odkiaľ kráčali sedem dní pešo, aby sa dostali k úpätiu hory a zároveň si postupne zvykali na nadmorskú výšku. Cieľ ich cesty sa pred nimi odhalil až po piatich dňoch pochodu.
„Počas trekingu sme v horských osadách stretávali veľa milých ľudí, ktorých mentalita a dobrosrdečnosť ma príjemne prekvapili. Z pásma džungle sme postupne prešli až do oblasti večného snehu a ľadu.“
Základný tábor sa nachádzal v krásnom obkolesení himalájskych štítov. Na druhý deň po príchode im tamojší láma požehnal veci a nad kempom s pomocou šerpov natiahol modlitebné vlajočky. V základnom tábore boli jedinou expedíciou. Pri prácach na kopci si sami hľadali cestu a zaisťovali ju. Bolo to fyzicky veľmi náročné. Postupne si postavili prvý aj druhý tábor.
„Podmienky na lyžovanie boli tento rok po monzúne vynikajúce, nebolo tam ani kúsok ľadu. Ak by vydržalo počasie, možno by sa nám Dhaulágirí podarilo zlyžovať,“ povedal.
Lavína tam na jeseň nepadla 50 rokov
Chvíle voľna si krátili hraním kariet a dlhými rozhovormi. Miro oslavoval práve počas výpravy 29. narodeniny. Nepálsky kuchár Kumar sa postaral o prekvapenie pre celú expedíciu. V skromných podmienkach na rozpálenej kamennej platni doslova vyčaroval čokoládovú narodeninovú tortu. Potom začalo snežiť.
„O pár dní neskôr, keď sme boli v druhom tábore, sme dostali správu, že sa kazí počasie. Zišli sme až úplne dole, do základného tábora. Následne za veľmi krátky čas napadlo enormné množstvo snehu, čo spustilo lavínu, ktorá zabila piatich našich kamarátov. Bola to extrémna situácia, ktorá sa tam nenastala 50 rokov. Boli sme v nesprávny čas na nesprávnom mieste.“
Napriek veľkému nešťastiu pod Dhaulágirí by sa Miro do Himalájí rád vrátil.
„Zažili sme tam aj veľa pozitívneho, získali množstvo nových zážitkov a skúseností. Preto ma ani táto tragédia od pôsobenia v horách neodradí. Bez hôr si svoj život momentálne neviem predstaviť. Keď s nimi človek vyrastal, stanú sa jeho súčasťou so všetkým, čo obnášajú."
