Reštaurátor je umelec. Dielo, ktoré sa mu dostane do rúk, ale nevníma len po výtvarnej stránke, musí byť zároveň technikom, chemikom, historikom a detektívom.
Hľadá praskliny, ktoré by mohli dielo poškodiť, záplaty, ktorými niekto úmyselne či nechtiac mohol prekryť niečo dôležité. Skúma farby, pretože čas dokáže zmeniť blankytnú oblohu na pochmúrne búrkové mraky. Študuje ťahy štetcom, pretože každého diela sa dotýkalo viac umelcov ale aj neumelcov.
ýcha pleseň a chemikálie
Erika Benická zachraňuje umelecké diela v reštaurátorskom ateliéri Galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši už desiaty rok. Celé týždne trávi skláňaním sa nad chemickými výparmi z látok, ktoré pri reštaurovaní potrebuje, skúma aj najdrobnejšie prasklinky na maľbách.
Dýcha vzduch, ktorý je nasýtený často aj plesňou zo starého dreva napadnutého červotočmi. Napriek tomu by ale prácu nemenila.
„Reštaurátor neprodukuje len svoju tvorbu a nevenuje sa vlastnému kresleniu a cíteniu, pomáha opravovať a zachovávať diela starých majstrov. Preto ma fascinuje staré umenie. Môžem sa dotýkať starých častí, ktoré nie sú pre bežného návštevníka dostupné. Bola to pre mňa, aj stále je, veľká česť,“ povedala reštaurátorka Erika Benická.
Spája umenie aj remeselnú zručnosť
Prešla si všetkými detskými snami, z túžby byť učiteľkou, speváčkou alebo herečkou napokon zostala verná umeniu, ktoré ju vždy bavilo. Do ľudovej školy umenia začala chodiť v Liptovskom Mikuláši, keď sa presťahovala do Banskej Bystrice, v štúdiu pokračovala ďalej.
Pedagógovia vyzdvihovali jej pozoruhodný pozorovací talent, vďaka nemu nemá problém odhaliť materiály na umeleckých dielach a naštudovať si aj pôvodný rukopis autora. To, že sa z nej stala reštaurátorka, ovplyvnili trochu aj rodičia.
„Chceli, aby som nielen maľovala, ale mala v rukách aj nejaké remeslo,“ spomenula.
Liptovskomikulášska galéria je treťou najstaršou na Slovensku a časť jej fondu tvoria aj staré sakrálne pamiatky. Niektoré z nich pochádzajú z kostolov zatopených dedín Liptovskej Mary, iné sú napríklad v dlhodobej výpožičke od Slovenskej národnej galérie. Pred Vianocami pútavú výstavu opätovne nainštalovali.
Pracovným prostredím Eriky Benickej sú vďaka tomu napríklad gotické oltáre z Dovalova, Liptovskej Anny alebo Okoličného, faksimilné kópie sôch majstra Pavla z Levoče, portréty šľachticov.
Napätie pri odkrývaní nepoznaného
Hoci je reštaurátor väčšinou zatvorený vo svojom ateliéri, neoddeliteľnou súčasťou jeho práce je aj napätie z bádania a odhaľovania niečoho, čo bolo aj stovky rokov skryté.
Reštaurátorka s úsmevom hovorí, že adrenalín zažíva aj pri práci s chemikáliami. Pri odstraňovaní premalieb neraz objavila dôležité časti pôvodnej maľby.
„V spolupráci s kurátormi a historikmi prídeme na to, že tieto fragmenty sú kľúčové a dostaneme sa ďalej k poznaniu originálneho diela,“ povedala.
Neznámy svätec bez ruky
Pri prácach na reštaurovaní kartuše cisárskych dverí sa pod jej rukami postupne odhalila časť tváre kráľa Šalamúna, ktorú roky zakrývala premaľba. Podarilo sa jej zistiť aj totožnosť neznámeho svätca na oltárnom obraze v Červenom Kameni. Maľba bola vypadaná a chýbala mu ruka.
„Pri svätcoch je to veľmi dôležité, pretože podľa toho, čo drží vieme, o koho ide. Pri čistení sme objavili časť knihy, Biblie. Podľa toho sme potvrdili, že na obraze bol celý čas apoštol Tomáš.“
Odhaľovanie vedie niekedy aj k zisteniu, ktoré veľmi neteší. „Jeden zberateľ si myslel, že má doma vzácny obraz od známeho slovenského autora. Pomocou ultrafialového žiarenia sme ale prišli na to, že pod jeho podpisom sa nachádzajú ďalšie štyri podpisy úplne iných ľudí.“
Pripomínal zrolovaný koberec, teraz visí v kaplnke
V ateliéri vracia život aj dielam, ktoré sú veľmi poškodené. Myšlienka na to, že by vôbec mohlo byť v ľudských silách vrátiť opadanému dielu opätovnú slávu, je niekedy nereálna.
Vďaka mravčej a trpezlivej práci sa Erike Benickej podarilo zachrániť obraz Svätý Štefan, ktorý dnes visí v kaplnke Zvolenského hradu. Zapamätala si ho, pretože to bolo dosiaľ najväčšie dielo, aké reštaurovala. Meral veľkolepých 4,25 metra.
„Keď sme ho prevážali, museli sme maľbu zaistiť prelepom proti poškodeniu. Potom sme ho zrolovaný ako koberec naložili do nákladného auta a previezli. Čas sa na ňom veľmi kruto podpísal, maľba bola zvetraná a zaprášená, na plátne boli veľké diery. Pôvodný drevený rám sa našiel vonku, špinili naň holuby. Dali sme do poriadku aj ten.“
Drží sa aj odskúšaných receptov na farby
Najstarším dielom, na ktorom pracovala, bol gotický oltár z kostola v Smrečanoch. Pochádza z roku 1510 a Benická robila reštaurátorský prieskum, v samotnom reštaurovaní pokračoval levočský ateliér.
Komplexne zreštaurovala dve zastavenia Krížovej cesty z okoličianskeho kostola, pre Turčiansku galériu zreštaurovala napríklad diela z moderny od Galandu, Benku, Želmíry Duchajovej Švehlovej. Nedávno dokončila práce na portréte Sabolča, zakladateľa rodu Čáky, ktorý inštalujú v Budatínskom zámku.
So starými dielami ale pracuje najradšej, pretože starí majstri používali prírodné farby, s ktorými sa aj po dlhých rokoch veľmi dobre pracuje a bez problémov si ich môže namiešať sama.
„Preto ma mrzí, keď dnes niektorí reštaurátori používajú farby na báze polymérov alebo rôzne disperzné a akrylové farby. Ich výrobcovia síce zaručujú stálosť, ale sú novovytvorené a nevieme, čo urobia s dielami za päťdesiat rokov. Pritom existujú staré knihy, poznáme postupy výroby farieb podľa overených a odskúšaných receptov starých majstrov.“
Reštaurátorský zásah potrebujú aj nové diela. „Najhoršie je, keď za mnou niekto príde s modernou maľbou so syntetickými farbami. Má len päť rokov a už sa znehodnocuje. Mladá farba sa veľmi ťažko lisuje, napríklad linoxín v olejovej farbe nestihne dostatočne vytrvrdúť,“ povedala.
Doplnené časti retušuje bledšou farbou
Cena za reštaurovanie, čas a rozsah prác sa dopredu určuje veľmi ťažko. Najprv treba urobiť reštaurátorský prieskum, ktorý odhalí vrstvy a poškodenie.
Ekonomická kríza doľahla aj na kultúru, na záchranu pamiatok ide stále menej peňazí. Hoci existujú rôzne granty, na plnohodnotné uchovanie diel pre ďalšie generácie to nestačí.
Preto musia reštaurátori od prieskumov upúšťať a z diela sa stáva veľká neznáma. Na jeho slabiny prichádzajú v priebehu prác a odrážajú sa na cene a dĺžke reštaurovania.
Záverečnou fázou reštaurovania je dopĺňanie chýbajúcich častí maľby teda retušovanie. To robí Erika Benická najradšej. Štetec musí viesť tak, ako jeho autor.
Retuš ale musí priznať, aby bol jasný rozdiel medzi pôvodnou maľbou a reštaurátorským zásahom. „Domaľované časti by mali byť o niečo svetlejšie,“ vysvetlila.
Vie si vychutnať aj umeleckú hodnotu diela
Erika Benická vníma umelecké diela podrobne, prezerá si aj najmenšie detaily, ktoré si laik inak nevšimne. Keď s priateľkou navštívili Louvre, k svetoznámym dielam naťahovali krky ako labute a to, čo videli, ich nie vždy potešilo.
„Neviem sa ubrániť tomu, že pri pohľade na obraz hľadám miesta, kde ho treba opraviť. Ale dokážem si ho zároveň vychutnať aj po hodnotnej stránke."
