Namiesto okopávania záhrady alebo sledovania televízie berie do rúk snowboard, jazdí po umelých prekážkach alebo sa na doske spustí strmým žľabom.
V tom, čo robí, je naozaj dobrý a inšpiruje nielen mladých. Dennodenne dokazuje, že vek je iba číslo.
Vek je iba číslo je zároveň hlavnou myšlienkou krátkeho profilového filmu „Just go" o snowboardistovi z Liptovského Hrádku. Filmár Patrik Paulínyi predstavil Miloša Kmeťka ako človeka, ktorý vybočuje zo zaužívaného stereotypu.
Sám Miloš hovorí, že život sa po šesťdesiatke nekončí, ale začína. Nie je to adrenalín, ktorý ho na snowboardingu láka, ale možnosť stále sa posúvať ďalej. Nevníma ho ako statický šport, páči sa mu, že musí neustále niečo riešiť, učí sa nové triky alebo postupy.
Snowboarding je väčšinou prostredím mladých ľudí, Miloš Kmeťko sa medzi nimi cíti ako ryba vo vode. Aj keď by to mohli jeho rovesníci považovať za čudné, neprekáža mu to.
„Potrebujem byť s ľuďmi, ktorí sú mladí. Lepšie si s nimi rozumiem,“ povedal vo filme, ktorý si na internete v priebehu mesiaca pozreli tisícky ľudí z celého sveta.
Ako ste sa dostali s snow-boardingu?
– Na jar v roku 1999 nám ukradli z auta lyže aj s magnetickým nosičom. Moja priateľka so synom sa rozhodli, že radšej než lyže by chceli skúsiť snowboard. Boli jarné prázdniny, začali sme preto hneď konať. Na druhý deň sme im išli kúpiť snowboardy.
Ja ako horolezec som inklinoval k skialpinizmu, a tak som sa snowboardigu najprv bránil. Ale napokon to skončilo tak, že som si aj ja kúpil snowboard, a potom som do konca sezóny jazdil takmer každý deň.
Na začiatku ďalšej sezóny som si urobil cvičiteľský kurz, a tým sa začala moja kariéra snowboardistu. Vtedy som mal 47 rokov.
Prečo práve tento šport? Ľudia okolo 60 majú väčšinou iné záujmy, oveľa konzervatívnejšie, vaša záľuba môže byť pre ostatných veľkou inšpiráciou.
– Snowboarding ma na začiatku zaujal svojou inakosťou. V súčasnosti je to skôr zotrvačnosť a možno aj to, že som v ňom skutočne dobrý, pokiaľ ide o znalosti a aj zručnosti vo vzťahu k veku.
Snowboardovanie v mojom veku nie je nič neobvyklé. Pozornosť pútam skôr zručnosťami, ktoré som nadobudol vo freestyle. Je to zvládanie prejazdu rôznymi freestylovými prvkami, ako sú skoky a rôzne predmety z kovu, plastov, dreva a podobne. Hovorí sa im napríklad debničky, trúbky alebo raily.
V mojom veku vlastne ani nepoznám nikoho ďalšieho, kto by to robil v miere ako ja. Neznamená to ale, že takí ľudia niekde nie sú, len o nich neviem.
Ako na vás reagujú ostatní snowboardisti?
– Jeden môj priateľ, profesionálny fotograf a filmár Patrik Paulínyi z Liptovského Mikuláša, sa rozhodol zbierať o mne filmové zábery a urobiť z nich krátky film. Tesne pred Vianocami ho zverejnil na stránke Vimeo. Na internete si video získalo celkom zaujímavú popularitu. Reakcie naň sú zatiaľ bez výnimky pozitívne, ľudí inšpiruje.
Moji dlhoroční priatelia ma vnímajú inak, a moje výkony skôr považujú za samozrejmosť.
A čo vaša rodina? Odhovárajú vás? Majú strach?
– Rodina u mňa je komplikované zoskupenie. Bol som dvakrát ženatý a z prvého manželstva mám syna a dcéru, ktorí tiež snowboardujú. Syn z druhého manželstva lyžuje. No a moja družka a jej syn ma vlastne k tomuto športu dotiahli a tiež snowboardujú. Nemám pocit, že by sa o mňa v súvislosti so snowboardingom báli.
Aké trate, zjazdy máte najradšej?
– Jazdím všetko, aj keď v posledných rokoch sa venujem hlavne freestyle. Mám rád aj rýchlu jazdu na dobre upravených zjazdovkách alebo v nepojazdenom teréne mimo zjazdovky, v strmých žľaboch a podobne. V obľube mám aj plynulú jazdu v bubnoch, kde je potrebné využiť celú škálu jazdeckých zručností.
Asi najbližšie môjmu naturelu je jazda v boardercrosovej trati, je to zmes klopených zákrut, terénnych vĺn a skokov. Mimochodom, v tejto disciplíne získal striebornú olympijskú medailu Rado Žídek.
Mávate pred zjazdom niekedy strach?
– Strach je prirodzený ochranný mechanizmus, ktorý v určitých situáciách pociťuje každý. Strach rešpektujem a spravidla sa vyhýbam rizikám, pred ktorými ma varuje. V minulosti som bol vyše dvadsať rokov aktívny horolezec a prežil som to dokonca bez zranení. Sú však situácie, v ktorých ma racionálna úvaha vedie k prekonaniu strachu.
V komunite snowboardistov o vás hovoria ako o veľkom snowboardovom teoretikovi.
– Predpokladám, že to bolo mienené ironicky. Snowboardová komunita väčšinou nemá rada „teoretizovanie“. Zakladá si na spontánnosti.
V tomto smere som výnimkou a na problémy, s ktorými sa v snowboardingu stretávam, sa pozerám očami inžiniera. Umožňuje mi to nachádzať riešenia aj tam, kde väčšina dokonca nie je schopná ani identifikovať samotný problém, ktorý je pre mňa zrejmý. Preto tá irónia.
Ide o také veci, ako je metodika výučby začiatočníkov, ktorá minimalizuje bolestivé pády, či návrh profilov skokov tak, aby sa optimalizovala ich bezpečnosť pre jazdcov. V poslednej dobe sa tiež venujem problematike znižovania nákladov na údržbu snowparkov. Dokonca v tejto oblasti práve rozbieham nové podnikanie.
Chodíte aj na preteky?
- Pretekám rád, ak je príležitosť. Je to previerka dosiahnutých schopností. Ale príležitostí pre mojich rovesníkov nie je veľa, na Slovensku a v Európe ani o nijakých neviem. Niekoľkokrát som pretekal v pretekoch Masters na Novom Zélande a moju kategóriu som vždy vyhral a v hendikepovom hodnotení som sa zakaždým umiestnil do tretieho miesta.
Ako trénujete napríklad v lete?
– Nedá sa povedať, že by som v lete „trénoval“ pre snowboarding. Udržiavam si telesnú kondíciu pravidelnými cvičeniami.
Zistil som, že vo vyššom veku sú najúčelnejšie takzvané silové cvičenia. Či už v posilňovniach s rôznymi náradiami, alebo kdekoľvek len s využívaním vlastnej váhy tela. Tiež jazdím na bicykli, kolieskových korčuliach a v poslednom roku som vyskúšal aj wakeboard a skateboard.
Mimochodom, aj v lete sa dá snowboardovať, na alpských ľadovcoch, na Novom Zélande či v Južnej Amerike.
Film o vás sa nesie v myšlienke Vek je iba číslo. Ako to pretavujete do bežného života?
– Táto veta je, samozrejme, len nadsádzkou. Vek človeka, najmä ten vyšší, sa prejavuje nemilosrdne. To však neznamená, že človek sa musí s vekom vzdať svojich obľúbených aktivít. Len sa musí zmieriť s obmedzeniami, ktoré prináša pokles fyzických a duševných síl.
Myslím si, že tento pokles síl možno sčasti spomaliť práve telesne a duševne aktívnym životom. O to sa snažím.
Keď sa človek ženie za hromadením majetkov, môže sa na ne pozerať. Ale zrazu mu ich môže niekto zobrať, alebo o ne z nejakého dôvodu príde. Zážitky zostávajú v pamäti. Okrem pána Alzheimera mu ich nikto nezoberie.
