Erika Benková túžila študovať deskriptívnu geometriu, život ju však posadil do kokpitu dopravného lietadla amerických aerolínii ako pilotku.
PRIBYLINA. LAS VEGAS. Mladá útla žena chcela po maturite študovať na vysokej škole. Už v štvrtej triede Základnej školy v Pribyline jej učarovala matematika s učiteľkou Danicou Lúčanovou. Spolu s ňou objavila matematické tajomstvá a vedela si predstaviť, že s matematikou bude profesijne žiť celý život. Na svoju učiteľku i matematiku dodnes spomína vo vlastnom domčeku v Las Vegas, kde posledné dva roky žije s dvoma psími miláčikmi a lieta ako pilotka po celých Spojených štátoch amerických, ale aj v Kanade a Mexiku.
O čom ste, okrem matematiky, snívali ako dieťa?
- O cestovaní do neznámych krajín. Túžila som spoznávať nové kultúry. Môj dedko mi vždy vravel, aby som sa učila jazyky a šla do sveta. Ale rada som sa hrala aj s bábikami, ktoré som učila to, čo som vedela zo školy. Moja mama rada šila oblečenie, inšpirovala som ju, presne opísala, čo chcem, aby ušila. Nemala som totiž záujem niečo vyrábať, ale prichádzať s nápadmi. Objavila som svoju kreativitu.
Čo bolo neskôr?
- Po maturite v roku 1999 som sa nedostala na výšku, tak som pracovala ako barmanka v Demänovskej doline. Moja kolegyňa mi vtedy povedala o práci au-pair v Dánsku a ja som vyhŕkla, že tam pôjdem. Vedela som totiž, že najlepšie sa cudzí jazyk naučím, ak ho budem používať dvadsaťštyri hodín denne sedem dni v týždni. O dva mesiace neskôr som už sedela v autobuse do Dánska, kde som ostala šesť mesiacov.
Potom takmer päť rokov v Londýne. V Anglicku som sa dostala k personálnemu tréningu, v rámci ktorého som viedla fitnes kurzy: spinning, posilňovanie, joga, plávanie. V Amerike som v tejto činnosti pokračovala. Navyše, cez svojich klientov som sa dostala k učeniu lakros študentov. Mojou úlohou bolo zvýšiť ich výkonnosť v športe a súťažení.
Ďalšie vzdelávanie v zahraničí?
- V roku 2006 som na univerzite v Rhode Island začala študovať kineziológiu, z nej som prešla na psychológiu. V roku 2010 som ukončila vysokoškolské štúdium psychológie s titulom Summa Cum laude, čo je druhé najvyššie hodnotenie po Honors.
Ukončenie štúdia v Amerike. FOTO: ARCHÍV (EB)
Patrilo pilotovanie aspoň trochu do kategórie vašich snov?
- O tom som ani nesnívala, netušila o tejto možnosti. V škole i doma mi navrhovali povolanie učiteľky, sekretárky či sestričky v zdravotníctve. Život v Pribyline bol jednoduchý, keď som však videla letieť lietadlo, túžila som byť v ňom a cestovať po celom svete. Možno dedkova inšpirácia. Na lietadlách ma však už vtedy fascinovalo to, ako je možné, že letia. Ako sa taký ťažký stroj môže dostať zo zeme do oblakov? V detstve som trávievala čas aj s otcom pri opravách áut. Tiež ma veľmi fascinovalo všetko v motore, a možno tento záujem sa preniesol i na lietadlá.
Kde sa teda zrodil váš sen o lietaní v kokpite?
- V roku 2008 som bola na Slovensku a známy ma vzal do svojho malého lietadla na let ponad Tatry. Boli nádherné. Navyše, okolo Kriváňa hrmotila búrka. Úžasný pohľad z oblakov. Cítila som sa voľná, ale pozorovala aj pilota. Každý jeho pohyb bol plánovaný, riadenie vyžadovalo jeho plnú prítomnosť. Ten pocit prítomnosti a jeho zručnosť ma fascinovali.
Po návrate do Ameriky som sa hneď zapísala do leteckej školy, kde som si chcela urobiť iba prvú základnú skúšku, aby som mohla lietať. Postupne som urobila všetky potrebné skúšky pre pilota a začala som sa oboznamovať s možnosťami byť profesionálnou pilotkou. V roku 2010 som už vedela, že chcem pokračovať. Keď som získala pilotskú licenciu, kúpila som lietadlo a pokračovala v štúdiu. Dva nasledujúce roky boli plné učenia a skúšok. Jedna skúška za druhou, lietanie niekoľkokrát denne. Počas prvých dvoch rokov som nalietala 1500 hodín. Ku koncu štúdia som už pracovala ako pilotka pre spoločnosť z Bostonu, ktorá mapovala rôzne situácie na zemi. Napríklad lesy, národné parky, potrubie, plody, ako sú brusnice. Tiež som už učila študentov, budúcich letcov, a mala som možnosť lietať na súkromnom lietadle pre istú spoločnosť v Cincinnate, v Ohio. V 2013 som si prvý raz sadla do veľkého dopravného lietadla a začala pracovať pre americké aerolínie. Bola to dlhá a únavná cesta, ale túžba lietať ma od letu nad Tatrami mocne držala.
Keď som si myslela, že je toho na mňa priveľa, šla som do Bostonu k letisku a pozerala som sa. Každé lietadlo tam mi pripomenulo, že aj ja mám možnosť jedného dňa sedieť v kokpite a riadiť lietadlá. Tak som zvládla všetky skúšky. Teraz však viem, že nikdy neskončia. Aj to milujem na svojej robote. Letectvo je totiž povolanie, ktoré vyžaduje nekonečnú trpezlivosť, vytrvalosť a vzdelávanie. Každý rok absolvujem skúšky a zručnosť na trenažéri. Intenzívne tri dni, počas ktorých musím urobiť všetky praktické úkony s vynikajúcimi výsledkami. Potom ústna skúška o lietadle a letové programy. Na konci skúškového obdobia je posledný let, ktorý je vyhodnotením. Pracujem však na tom, aby som mohla lietať na veľkých lietadlách cez oceány.
Aký pocit to bolo sedieť prvýkrát v kokpite lietadla s tým, že ho budete viesť?
- Pamätám na pocit, keď som po prvýkrát sedela v kabíne, ale lietadlo som neriadila. Bol to tréning, na ktorom som sa zoznamovala s lietadlom. Takmer som nemohla uveriť, že to veľké, ťažké lietadlo budem mať o niekoľko dní vo svojich rukách a že budem pristávať na letiskách, aké bolo v Bostone, kde som chodila naberať silu, aby som vydržala všetky skúšky. Každý deň, keď prehliadam lietadlo pred odletom, cítim ten istý pocit. Každý deň si pred letom uvedomujem, že lietadlo, ktoré bude o niekoľko minút v oblakoch, budem riadiť ja. Úžasný pocit.
Na ktorých trasách lietate?
- Momentálne odlietavam z Denveru Colorado, tam je moja základňa. Dva razy do týždňa teda odchádzam z Las Vegas na pár dní do roboty. Väčšinou to je na štyri dni. Začínam v Denveri, odlietam do rôznych miest. Prespávam v hoteloch, ale väčšinou mám voľno dvanásť až šestnásť hodín medzi letmi. To využívam na rôzne aktivity či výlety v okolí, návštevy múzeí alebo idem na večeru. Z Denveru odchádzam väčšinou do západnej Ameriky do Los Angelis, San Francisco, San Diego, na sever Kanady do Victorie, Calgary alebo Toronta, na sever Ameriky do Chicaga, Milwakee, Clevelandu, Detroitu, potom mnohé miesta v centre Ameriky a na juh do Hustonu, Austinu, Dallasu. V podstate spoločnosť, v ktorej pracujem, lieta do celej Ameriky, Kanady a Mexika.
Ako sa k vám ako k pilotke správajú mužskí kolegovia?
- Žiadne problémy. Viac sú prekvapení ľudia, ktorých prepravujem. Nie sú zvyknutí vidieť ženu-pilotku. Ich reakcie sú rôzne. Veľa žien sa, napríklad väčšinou na mňa usmeje a sú šťastné, že ma vidia v kabíne. Akoby boli hrdé, že som ako žena dosiahla taký úspech a môžem viesť lietadlo. Mužské reakcie od pasažierov sú rôzne. Niekedy negatívne, niekedy možno s nádychom sexuálneho podtónu, niekedy nechcú uveriť a pokladajú ma za letušku. Som pilotkou, poviem a oni nemajú inú šancu len to akceptovať. Nič nepovedia, len si šokovaní sadnú na svoje miesta.
Pri akej činnosti oddychujete?
- Rada chodím na túry do hôr. Mám dvoch psíkov – jazvečíkov, ktorých beriem so sebou. Sú ako moje detičky. Kúpila som si tiež domček, ktorý prerábam, takže po každom návrate z letu mám možnosť pracovať okolo neho. Rada cestujem a keď mám viac než tri dni voľna, cestujem do zahraničia. Ako pilotka mám lacnejšie letenky. Tiež cvičím jogu a meditujem.
Ako trávite voľný čas na mieste, kde doletíte?
- Podľa času, ktorý tam mám. Potrebujem si oddýchnuť, načerpať sily do ďalšieho letu. Snažím sa však pravidelne chodiť do fitneska alebo ísť aspoň na prechádzku po meste alebo urobím rýchlu túru. Keď mám viac času, idem za novými dobrodružstvami. Požičiam si auto, idem do národných parkov alebo len tak preskúmam okolie. Rada cestujem a objavujem miesta, kde som ešte nebola. Naposledy som šla okolo Kalispell Montana, kde som mala až tridsať hodín voľna a pozrela som si národný park Glacier.
Čo je na vašom lietaní najpríjemnejšie, najkrajšie?
- Najkrajšie? Keď po ťažkom vstávaní okolo štvrtej ráno odlietam do východu Slnka. Je to nádhera. Všetky nepríjemné pocity zo skorého vstávania pred svitaním sú razom preč. Len nádhera prírody a zemegule, ktorú v takej kráse zo Zeme nepoznáme. Krásny pocit po pristaní, keď sa dvere otvoria a ľudia s úsmevom vychádzajú z lietadla. Dúha z oblakov je okrúhla a aura z polárnej žiary v pozadí v severských štátoch Kanady je tiež nezabudnuteľná.
Pohľad z kabíny lietadla do východu Slnka. FOTO: ERIKA BENKOVÁ
Čo je menej príjemné?
- Skoré vstávanie, byť preč z domu od mojich psíkov, tiež cestovanie do roboty. Niekedy musím odísť niekoľko hodín skôr, aby som sa dostala do Denveru načas. Cestujem do práce na letenky, ktoré neboli predané zákazníkom. Väčšinou sú však lety preplnené, takže cestovanie do roboty je náročné a stresujúce.
Vraciate sa domov do Pribyliny?
- Posledné tri roky som nemala šancu prísť. Ako pilotka mám medzi letmi málo času na to, aby som mohla letieť na Slovensko. Rada by som si v budúcnosti našla čas aspoň raz do roka, aby som mohla prísť pozrieť rodičov, sestru, jej rodinu a starých rodičov. Je dôležité nájsť rovnováhu medzi rodinou a prácou. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že rodina je veľmi dôležitá v mojom živote.
Pribylina pre mňa znamená domov. Moji rodičia stále žijú v dome, v ktorom som vyrastala. Je to nádherný pocit vojsť do izby a vidieť veci, ktoré som mala ako malá, ísť ma prechádzky do lesov, v ktorých sme sa hrávali, hoci som nerada chodievala s otcom na hríby. Pribylina predstavuje pre mňa prechádzku do minulosti, do spomienok z môjho detstva a príležitosť spoznať svojich rodičov ako nových ľudí z pohľadu dospelého človeka.
