Alžbeta Jacková, rodená Trníková, je vzácna učiteľská osobnosť, ktorá práci s deťmi venovala veľa času a celé svoje srdce.
LIPTOVSKÉ SLIAČE. Alžbeta Jacková sa narodila roku 1940 v Milochove v okrese Považská Bystrica do viacčlennej rodiny.
Rodičia ju odmalička priúčali pracovitosti, zodpovednosti a slušnému správaniu. Prvé triedy ľudovej školy navštevovala v rodnej dedine, do vyšších tried povinnej osemročnej školy chodila už do Považskej Bystrice a pedagogickú školu absolvovala v Turčianskych Tepliciach.
Ako čerstvá osemnásťročná maturantka dostala umiestnenku do Liptovských Sliačov. Základnej škole v tejto obci zostala verná po celý život.
Alžbeta Jacková viedla DFS Sliačanček viac ako tri desaťročia. Učili ste prvákov i vyššie ročníky, boli i zástupkyňou riaditeľky a viac ako tri desaťročia ste viedli detský folklórny súbor Sliačanček.
– Deti boli vždy mojou veľkou láskou. Práca s nimi a pre ne ma nesmierne tešila a napĺňala. Usilovala som sa formovať ich vzdelávaním a výchovou. Snažila som sa dať im v každom predmete, ktorý som učila, v každej triede, ktorú som si viedla i do vyšších ročníkov, dobrý základ vedomostí a bohatej citovej výchovy.“
Vždy, keď sme navštívili Základnú školu v Liptovských Sliačoch, alebo sme boli s vami na zájazdoch, utvrdzovali sme sa v jednom: na všetko ste mali spôsob, viedli ste deti k zodpovednému prístupu k školským povinnostiam, učili ich, čo si majú vážiť, ako majú pristupovať k práci v súbore, pomáhali ste bojazlivým, chválili tých, ktorí si to zaslúžili a ako starostlivá mama ochraňovali ste všetky svoje deti. Ako ste sa dostali do vedenia detského folklórneho súboru Sliačanček?
– V roku 1932 prišla do Vyšného Sliača učiť pani Bronislava Kubánková (1901 – 1987), matka Juraja Kubánku, významného slovenského choreografa, ktorý vracal svojou tvorbou národu to, čo ho naučila jeho mama. Pani učiteľka Kubánková s mládežou začala nacvičovať divadelné hry Ferka Urbánka.
Neuspokojovala sa len s tým, čo predpísal autor, ale vkladala do jeho hier piesne, tance a zvyky Liptovských Sliačov. Z takto nacvičenou divadelnou hrou Hriešnica vystúpili ochotníci zo Sliačov s veľkým úspechom na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave (1936).
Pani učiteľka Kubánková položila nielen základy pre neskoršiu činnosť dedinskej folklórnej skupiny Sliačanka, ale aj pre detský národopisný súbor (1949 – 1958).
Prvé vystúpenie detí v Prahe sa stretlo s veľkým úspechom, bolo odmenené štátnou cenou a rekreáciou v sídle Emy Destinovej v Strážach nad Nežarkou.
Keď v školskom roku 1969/70 otvorili v Strednom Sliači novú priestrannú školu, zrodila sa v pánovi riaditeľovi Štefanovi Kubačkovi myšlienka obnoviť činnosť detského súboru.
K nemu sa pridal Kliment Ondrejka, pracovník Umenovedného ústavu SAV, učenlivý žiak pani učiteľky Kubánkovej, a Vojtech Littva, prvý detský sólista, v tom čase už známy choreograf folklórneho súboru Liptov v Ružomberku a vedúci dedinskej folklórnej skupiny Sliačanka.
K týmto menám pribudlo i moje, a tak sa začala cesta znovuoživenia detského národopisného súboru teraz už pod názvom Detský folklórny súbor Sliačanček. Kliment Ondrejka sa stal odborným poradcom, Vojtech Littva umeleckým vedúcim a choreografom a ja som sa stala vedúcou súboru.
V čom spočívala práca, ktorej ste sa venovali viac ako 35 rokov?
- Počas celého školského roka a často i cez prázdniny som pravidelne každú stredu popoludní viedla nácviky. Opakovala som s deťmi to, čo ich naučil Vojto Littva. Cibrili sme staré i nové kroky, nacvičovali sme nové piesne, zhrávali nacvičené tance s muzikantmi, zjednocovali so spevmi.
Deti veľmi rady chodili na skúšky a prácu v súbore považovali za prirodzenú povinnosť. Boli disciplinované, ochotné, nácviky brali zodpovedne a to sa odzrkadlilo aj na vystúpeniach: pohyb vychádzal z ich vnútra a radosť z tanca sa zračila v usmiatych tváričkách.
Mali ste na starosti aj iné aktivity okrem nácvikov?
– Starala som sa o kroje, rekvizity, spolu s deťmi som viedla kroniku o činnosti súboru, organizačne som zabezpečovala dopravu na súťaže, prehliadky, vystúpenia i zahraničné cesty. A všade som vykonávala tak prepotrebný dozor.
Zúčastňovali ste aj na súťažiach a vystúpeniach v zahraničí?
– Radi sme sa zúčastňovali na súťažiach, ktoré organizovala štátna osveta. Boli k nim pripojené semináre, na ktorých dostávali vedúci cenné rady i povzbudenia, ktoré každý vedúci potreboval a preniesol na deti. Sliačanček mal vo svojom repertoári množstvo choreografií. Spomeniem aspoň niektoré: Lúčne hry, Kvečkuvanec, Odzemok, Cipovička, Májovnícke rozkazovačky, Detské ráno, Konča dediny cez obedné hodiny.
Tancovalo v nich mnoho detí na domácich i zahraničných pódiách vo Francúzsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Taliansku, Turecku, Sýrii. Zo všetkých vystúpení sme si odniesli hodnotné ceny a diplomy. Sliačanček bol značkou vysokej umeleckej a pedago- gicko-výchovnej kvality. O takúto prácu sa aj dnes snažia jeho vedúce Alena Balážecová a Blažena Mihulcová, kultúrne pracovníčky v obci. Škoda len, že v obci i v škole sa pomaly vytráca záujem o hodnoty ľudového umenia.
Vaše deti patrili k najaktívnejším detským folklórnym súborom na Slovensku v celonárodnom zberateľskom hnutí Pri prameňoch krásy, ktoré vzniklo z iniciatívy vtedajšej pracovníčky Osvetového ústavu v Bratislave Eleny Medveckej.
– Základom bolo poznávanie ľudových tradícií v sídlach súborov a blízkom okolí. Deti spolu so mnou a neskôr i samy navštevovali najstarších pamätníkov, zbierali od nich piesne, hry, vyčítanky, rozprávky, zvyky, tance, ktoré si pri spomienke na detstvo a mladosť oživovali. Z takto zozbieraného materiálu sme spoločne vytrieďovali ten, ktorému sme chceli dať javiskovú podobu.
Boli pamätníci k deťom zhovievaví?
– V obci sa vytvoril vzťah medzi najstaršími občanmi a deťmi. Deti prejavovali úctu k starým ľuďom pozdravom pri stretnutí, ale neraz im pomohli poriadiť izbu, nakúpiť v obchode, urobiť drobné služby. Najstarší pamätníci si pre deti vždy našli čas, ochotne im odovzdali to, čo si uchovali v pamäti. Neraz dali deťom i cenné predmety, ktoré boli súčasťou ich života a mali ich skryté v truhliciach. Tieto predmety a neskôr i rekvizity používané v tancoch tvorili základ pre vybudovanie izby ľudových tradícií v škole.
Sliačanská škola je známa aj tým, že do vyučovacieho procesu zavádzala prvky miestnej kultúry.
– Mnohé deti si dávali i vlastné úlohy. Napríklad, vtedajšia žiačka Katka Ondrejková zbierala rastliny v chotári obce, k nim vyhľadávala veršíky a piesne, zapisovala aj rozprávania o čarovnej moci a liečivých účinkoch rastlín. Aj takéto a podobné iniciatívy detí podnietili vtedajšiu riaditeľku školy Ľubicu Revajovú a ostatných učiteľov zavádzať do vyučovacieho procesu prvky miestnej kultúry. V našej škole sa konal i celoslovenský seminár k zavádzaniu prvkov regionálnej kultúry do učebných osnov, vyučujúci jednotlivých predmetov sa ochotne podelili s účastníkmi seminára o svoje skúsenosti, no prvenstvo v tomto smere ministerstvo školstva Základnej škole v Sliačoch neprisúdilo.
Patríte aj k zakladajúcim členom Okresného učiteľského spevokolu Tatran, v ktorom ste pôsobili v rokoch 1967 až 2007, teda plných štyridsať rokov.
– Škola, učiteľ a spev patrili odjakživa spolu. Tak nám to vštepovali naši vyučujúci na pedagogickej škole. Do Okresného učiteľského spevokolu som vstúpila s hrdosťou. Najprv sme sa schádzali len učitelia základných a materských škôl. Neskôr pribúdali i stredoškolskí učitelia a záujemcovia o zborový spev aj z iných povolaní. Skúšky sme mávali každý pondelok popoludní.
Podľa potreby sme sa stretávali aj cez voľné soboty a mesačne na trojdňových sústredeniach. Boli sme jedna veľká rodina, ktorú spájala láska k zborovému spevu. Rozdávali sme ju po dedinách Liptova i v iných okresoch, na výchovných koncertoch žiakov, na okresných i vyšších kolách prehliadok.
Ako si na to obdobie spomínate?
– Oživujem si v pamäti cesty na skúšky, zmeškané vlaky, autobusy, nočné návraty domov z vystúpení, spomínam na prvého organizačného vedúceho Rudolfa Skotnického i na oduševnených a zapálených dirigentov: Jána Klauču, Martina Žákoviča, Alfonza Jurigu, Štefana Jakobyho, ktorí už nie sú medzi nami, na Jaroslava Lauku, Vieru Bystrickú a Ľubomíra Rašiho.
Pod ich vedením spievali sme skladby slovenských a českých skladateľov, ich úpravy ľudových piesní, ale aj skladby svetovej zborovej tvorby. Náš slávny predchodca Tatran (1873-1993) pri 100. výročí, ktorého sme prijali jeho meno, vysoko pozdvihol hudobnú kultúru nášho národa.
Ani my sme nechceli ostať nič dlžní jeho slávnemu menu. Som presvedčená, že aj súčasní členovia prispejú k tomu, aby zborový spev mal nielen v Liptove, ale i v slovenskej kultúre trvalé miesto.
NADEŽDA GILÁNIOVÁ
Autor: Nadežda Gilániová
