LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V Palúdzke varia Perašínocvi pre bezdomovcov polievky. Striedajú sa pritom s Katolíckou charitou, ľuďmi z Komunitného centra Hlboké, Slovenského Červeného kríža, ale aj z cirkvi Bratskej jednoty baptistov.
O ľudí bez prístrešku a v hmotnej v núdzi sa dobrovoľníci v Palúdzke starajú už približne päť rokov. Ešte predtým, než tam našli útočisko, podávali polievky v priestoroch Katolíckeho domu na Námestí osloboditeľov. V priestoroch sa ale nekúrilo a v zime tam bolo veľmi chladno. Preto potom o pomoc poprosili mesto, ktoré im poskytlo priestory v prízemí budovy bývalého kina Jánošík.
„Spoločnosť sa na ľudí v núdzi či bez domova pozerá pomedzi prsty, často zaznievajú hlasy, že si za situáciu, v ktorej sú, môžu sami. Viac sa už o ich problémy nezaujímajú a považujú ich týmto zjednodušeným pohľadom za uzavreté,“ povedala Viera Perašínová z YMCA.
Young Men's Christian association je kresťanské združenie ľudí z celého sveta, ktoré vzniklo pred viac ako 170 rokmi v Anglicku.
Ľudí na okraji pozná dôverne
V. Perašínová pozná ľudí, ktorí potrebujú pomoc dôverne, s manželom sa im venujú takmer celý život.
„Ich osobné príbehy sú často šokujúce a naozaj si za svoju situáciu veľakrát môžu sami. Prečo by sme im napriek tomu nemohli podať pomocnú ruku, práve preto, že sme na tom lepšie ako oni a možno máme aj viac síl. Veď každý z nás môže v živote urobiť chybu,“ dodala dlhoročná dobrovoľníčka.
Okrem teplej stravy by ale Perašínovci ľuďom bez domova chceli dať viac. Zatiaľ sa im ale veľmi nedarí. Základom hlbšej spolupráce s takýmito ľuďmi je budova, možno by im stačili aj priestory, ktoré by neboli na periférii mesta, ale blízko centra, aby boli dostupné všetkým.
V Liptovskom Mikuláši je podľa odhadov približne päťdesiat ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Väčšina nemá kde bývať, topia sa v dlžobách, alebo sa boria so základnými problémami, ako prežiť. Pohybujú sa po železničnej stanici, na sídlisku Podbreziny alebo Nábrežie, prípadne vysedávajú na lavičkách v centre mesta či v nákupných centrách.
Stačili by štyri hodiny denne
„Naším snom je vybudovať stredisko sociálnej pomoci, v ktorom by ľudia v núdzi našli pomoc odborníkov. Ideálne by bolo, keby v ňom denne pracovali profesionálni sociológovia a psychológovia. Stačilo, aby tam boli štyri hodiny denne,“ opísala plán V. Perašínová.
Doplnila, že útulok v komunitnom centre síce funguje v osade Hlboké, ale takúto úlohu plniť nedokáže. Problémom sú malé priestory, jeho umiestnenie, ale aj kombinácia komunity Rómov a bezdomovcov, ktorí majú úplne odlišné problémy.
Neformálne združenie „ľudí dobrej vôle“, ktoré zastrešuje práve V. Perašínová, si v meste vyhliadlo dve budovy. Prvá pre centrum ľudí v núdzi vhodná nebola. Druhá je zatiaľ v riešení. Ide o objekt v bývalom vojenskom areáli pod Hájom. Tam by bolo vhodnejšie prostredie, pretože to nie je bezprostredne v centre mesta a v okolí je menšia záhrada.
Ľudia na dne potrebujú motiváciu
V. Perašínová povedala, že ľudia, ktorí sa dostanú na okraj spoločnosti, často stratia aj základné návyky. Musia sa opäť naučiť na pravidelnú hygienu, čisto sa obliecť, ale aj si oprať. Jednoducho, ak sa chcú opäť zaradiť do spoločnosti, potrebujú pravidelný rytmus a, samozrejme, motiváciu. Základom je pre nich práca a bývanie.
„Ak by sa nám podarilo vybudovať v meste nízkoprahové komunitné centrum s rodinnou atmosférou, určite by sme tam mnohých ľudí dokázali pritiahnuť. Menej by sa ich pohybovalo aj na verejných priestranstvách a neobťažovali by iných,“ opísala plány V. Perašínová.
Pred dobrovoľníkmi je náročný projekt, preto by pri jeho napĺňaní privítali aj pomoc samosprávy.
Prvú kapustnicu pripravili manželia Perašínovci spoločne s ďalšími dobrovoľníkmi v ešte v roku 2000. Bolo to vo vestibule mestského úradu. Potom začali variť pre ľudí v núdzi aj nedeľné obedy. Táto myšlienka sa ale zrodila pred baptistickým kostolom v Liptovskom Mikuláši, keď tam jeden z bezdomovcov žobral. „Veriaci, ktorý z kostola vychádzal, mu povedal, že mu nedá peniaze, ale pozve ho domov na obed. Myšlienka sa nám zapáčila, tak sme sa jej chytili a venujeme sa jej v rôznych podobách dodnes,“ zaspomínali Perašínovci.
Majú heslo viac je dávať ako brať
Najmä počas zimných mesiacov sa dobrovoľníci venujú vareniu jedla a zbierkam šatstva pre ľudí bez domova. Niektorí navštevujú asi desaťkrát do roka tri sociálne slabé rodiny, pričom jedna z nich vychováva už dvanásť detí. Okrem materiálnej pomoci sa s deťmi, rozprávajú a budujú si s nimi vzťahy, ktoré sú pre tieto rodiny dôležité.
„Naším cieľom je sprevádzať mladých ľudí pri ich rozvoji, ich vzájomnom sieťovaní a angažovanosti v spoločnosti. Celý život sa riadime heslom, že najviac, čo môže človek urobiť, je dávať, nie brať. Ale ani my by sme bez pomoci iných veľa pre ľudí v núdzi neurobili,“ vysvetlila V. Perašínová.
Veľmi si preto cenia spoluprácu s poľnohospodárskymi družstvami v Smrečanoch a Liptovskom Mikuláši, ale pomáha im aj evanjelická cirkev.
