ZÁVAŽNÁ PORUBA. Ivanovi Broskovi, spevákovi a fujaristovi, o prvých dňoch, týždňoch a mesiacoch jeho života porozprávala mama a on zasa nám.
– Keď Poruba evakuovala, mal som šesť týždňov. Mama neraz spomínala, že ma v perinke niesla na rukách cez Dubec až do Liptovskej Porúbky. O všetkom, čo sa vtedy robilo, viem len z rozprávania rodičov. Dôležité je, že som tu a bolo mi dopriate prežiť sedemdesiat rokov.
Na základnú školu si už ale pamätáte. Kto vás v porubskej škole učil poznávať svet písmen a čísiel?
– To si dobre pamätám. Pán učiteľ Teodor Benkovič i pán učiteľ Daniel Šefčík z Važca.
Kde má korene vaše hudobné nadanie?
– Môj otec bol muzikant – naturista, cimbalista. Strýko primáš v porubskej kapele. Vidíte, že jablko nespadne ďaleko od stromu.
Vieme, že v rokoch 1953 až 1955 pôsobil v Závažnej Porube ako učiteľ ľudový spevák a harmonikár Milan Chvastek z Terchovej. Pod jeho vedením účinkovala v Závažnej Porube 60-členná tanečná a spevácka skupina Poludnica. Možno povedať, že váš talent objavil práve Milan Chvastek. V obecnej kronike je napísané, že v sprievode jeho harmoniky ste uskutočnili aj svoje prvé verejné vystúpenie. Ako si spomínate na tieto chvíle?
– Mal som osem rokov a bol som žiakom tretieho ročníka porubskej školy. Dobre pamätám na moju prvú pieseň: Valaštička moja, na hybkom porisku. Dodnes ju s radosťou spievam. Musím priznať, že som bol veľmi malý a aby ma ľudia videli, tak si ma harmonikár postavil na stoličku. Ale to bolo veľmi dávno, že už to vari ani nie je pravda.
Nemajte nám za zlé, keď prezradíme, že kamaráti, priatelia, ale aj vrstovníci vám hovoria Ivko Fujarka. Ako ste sa dostali k tomuto hudobnému nástroju a kto vás naučil základy hry na fujare?
– Aj to má svoju históriu. Bol som ako chlapec spolu s bratom Milanom na pobyte v Detskej ozdravovni Železnô. A tam lekár Kusý, riaditeľ ozdravovne, postrehol, že viem spievať. Ponúkol mi svoju fujaru, aby som skúsil. Povedal, že fujara má tri dierky, ukázal, ako sa drží pri ústach a fúka.
Skúsili ste to hneď?
- Nástroj ma tak oslovil, že som začal skúšať, vyhrávať, kým som nepochopil tajomstvo hry a osvojil si základné princípy. Nie je to ľahké. Na fujaru školy nieto. Každý sa učí sám. Fujaristov samoukov je určite menej ako huslistov. Husle potrebujú viac trpezlivosti a veľa cviku. Fujara si žiada aj dušu. Medzi ľudovými nástrojmi predstavuje kráľovnú.
Poznáme zádumčivý hlas fujary, ale už menej vieme o nej ako o nástroji a takmer nič o technike hry na nej. Priblížite nám to trochu?
– Mne je to ťažko popísať. Som samouk a viem, že fujara má tri dierky, náhubok a výfuk. Potrebuje pravidelnú starostlivosť.
Občas vymastiť lopúchovým olejom a stále hrať. Potrebuje ľudský dych a horúce srdce. Bez toho nezahrá, čo sa aj rozlejete na kolomaž.
Hovorí sa, že bez píšťalky za vybíjaným opaskom sa nikdy nevyberiete do hory. Na akej píšťalke hrávate?
– Najradšej na koncovke, ale mám aj píšťalku s deviatimi dierkami. Je pravda, že do hory si píšťalku vždy zoberiem. Hora je môj kostol. Sadnem na pník a zahrám si. Pre moje potešenie aj pre potešenie hory. Píšťalka je vlastne aj moja zbraň. Keď zapískam, vlky a medvede utekajú kade ľahšie.
Kde všade ste predstavili svoje umenie?
– To je dosť ťažké vymenovať. Vystupujem šesťdesiatdva rokov. Denník si nepíšem. Začal som v Porube, poznajú ma v Liptove. Hral som na Poludnici, Ďumbieri, Kriváni, pod zemou v Demänovskej jaskyni Slobody. Zahral som prezidentom, ministrom, zahraničným návštevníkom Slovenska. Účinkoval som aj v zahraničí spolu s Poludnicou: v Dánsku, Nemecku, Poľsku, v Paríži na Eiffelovej veži. Bol by to dlhý zoznam.
Pri tejto príležitosti sa žiada spomenúť aj mená harmonikárov, ktorí vás sprevádzali. Spomenuli sme už Milana Chvasteka. Kto bol ďalší?
– Spieval som s mnohými hudobníkmi, ale najradšej a najdlhšie s Jankom Vadovickým. Keď nás navždy opustil, tak som mu na rozlúčku zaspieval: Kamaráti moji, tu ma nenechajte, pod lipku zelenú, tam ma pochovajte. Teraz spoluúčinkujem s Tiborom Plchom.
Na pódiu vás vídavame v liptovskom kroji. Diváka vari najviac zaujme vaša kabanica alebo kamizol. Ako ste k tejto súčasti kroja prišli?
– Kožušinovú kabanicu mi podaroval jeden starý bača z Demänovej, keď ma počul spievať. Povedal mi: „Ja už nevládzem, ale tebe tento kožúšok. pekne vyšívaný, ešte dlho poslúži.“ Aj som mal kupcov. Herci mi núkali velikánske peniaze, ale ako vidíte, nepredal som. To by som zaprel sám seba.
Rozpráva sa, že najväčšie úspechy ste zaznamenali ako Tirolák. Ako je to s vaším jódlovaním?
– V rozhlase som počul jódlovanie ako malý chlapec. Začal som skúšať. Cvičil som, trénoval hlasivky dovtedy, kým mi to nešlo. Potom som si dal vyhotoviť tirolský kroj a začal som jódlovať ako Tirolák, čo nežije v Alpách, ale v Tatrách.
V zahraničí ste neraz účinkovali ako Tirolák spolu s Važťanmi. Zažili ste aj takú príhodu, ktorú je hodné spomenúť?
– Bolo to pred niekoľkými rokmi na pivnom festivale Slovákov v Mníchove. Po vystúpení Važťanov mi navrhol šéf súboru, aby som publiku zajódloval. Nuž obliekol som sa za Tiroláka.
Stačilo sa postaviť na javisko a už nasledoval aplauz. Keď som začal jódlovať v amfiteátri, bolo ticho ako v hrobe. Pridával som sedem razy a priznám, že som bol so silami už v koncoch. Keď som dospieval, moji kamaráti z Važca mi povedali: „Teraz už môžeme ísť domov, keď si nám všetku slávu zobral.“ Odvtedy ma už nevolali...
Budete vystupovať aj ďalej?
– Veď je to môj život. Kroje mám vždy pripravené, fujaru i píšťalky na svojom mieste. Nesmiem však piť vodu s bublinkami, piť len čaj s medom, neprechladnúť a stále cvičiť, aby som nevyšiel z cviku. Ak mi bude zdravie priať, budem spievať a hrať, kým budem vládať.
