Politickú, spoločenskú a národnú orientáciu Ľudovíta Štúra ovplyvnilo počas jeho štúdií v Halle v Nemecku filozofické dielo nemeckého učenca Georga Wilhelma Friedricha Hegla, najmä jeho učenie o vývine ducha, spoločnosti, pokroku a úlohe jednotlivca v nej.
Nevidel zavŕšenie dejinného vývoja v dejinách Nemcov, ale Slovanov. Veril v spoločenský pokrok a budúcnosť Slovanov, ich schopnosť poľudštiť svet a obohatiť ho o hodnoty ľudskej kultúry.
Riešil otázku Slovanov, čechoslovakizmus odmietol
Štúr prehodnotil učenie Jána Kollára o slovanskej vzájomnosti, vtlačil jej tvorivý a dynamický rozmer. Riešil otázku Slovanov, ich vzájomný pomer a osobitné postavenie Slovákov v slovanskom svete.
Odmietol čechoslovakizmus, podľa neho jadro národa tvoria ľudové vrstvy, ktoré treba aktívne zapájať do politického a spoločenského života.
Poéziu pokladal za vrchol umenia
Ako básnik pokladal poéziu a básnictvo za vrchol umenia. V básnickej zbierke Spevy a piesne I. (1853) sa odzrkadlilo jeho sklamanie nad výsledkami revolúcie, ale aj nádej na zlepšenie pomerov.
Prvá časť básní je venovaná bratovi Karolovi, sú tam aj piesne a spevy bohatierske o Svätoplukovi a Matúšovi Čákovi z Trenčína. Druhá časť obsahuje osobnú lyriku, básne inšpirované rodným krajom, prírodou, ale aj bolesť nad stratou najbližších – brata, otca, Adely Ostrolúckej.
Slovanská poézia na obohatenie kultúry ľudstva
Jeho prekladateľské a zberateľské dielo je spojené s miestami podceňovanou slovanskou ľudovou poéziou, ktorú považuje za život a ducha národov.
Tvrdil, že slovanská poézia obohatí duchovnú kultúru ľudstva. Upozornil, že v dielach slovanských autorov cítiť túžbu Slovanov po sociálnej a národnej spravodlivosti, ich vrúcny vzťah k prírode a hlboký mravný a etický zmysel. Jeho práca O národných povestiach a piesňach plemien slovanských je toho dôkazom. Prácu venoval srbskému kniežaťu Michalovi Obrenovičovi, ktorý poskytol peniaze na vyzbrojenie slovenských dobrovoľníkov v revolúcii 1849-49. Vyšla v srbčine, ukrajinčine, slovinčine a v nemčine.
Snažil sa získať povolenie na vydávanie novín
Ľudovít Štúr vedel, že aktivizácii slovenského národného života môžu poslúžiť hlavne slovenské noviny a časopisy, kde by sa mohli uverejňovať plány a idey uskutočnenia slovenskej veci, a tak ich prenášať do reálneho verejného a politického života.
Keďže svoje články uverejňoval v českých časopisoch a literárne prispieval do Tatranky profesora Juraja Palkoviča, rozhodol sa pokúsiť o vydanie povolenia na vydávanie Slovenských národných novín.
Jeho žiadosť posudzovala kráľovská rada, ktorá sa na pokyn Viedne mala vyjadriť o politickom a mravnom profile Ľudovíta Štúra ako redaktora budúcich novín. Vyjadril sa gróf Albert Zay z Uhrovca, ktorý bol poslancom uhorského snemu za Liberálnu stranu a podporovateľom pomaďarčovania Slovákov. Popri mravnej stránke Štúrovej osoby nenamietal nič, ale z politického hľadiska ho označil za najhorlivejšieho prívrženca slovenskej reči a národnosti.
Štúr požiadal o pomoc ministra vnútra F. A. Kolowrata, ktorý stál v opozícii proti maďarskej liberálnej šľachte, a preto uňho stanovisko grófa Zaya nezavážilo. Štúr sa obrátil priamo na panovníka vo Viedni v januári 1844.
Panovník Ferdinand V. rozhodol kladne 15. januára 1845. Štúr dostal písomné vyjadrenie o povolení z uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni 14. februára 1845. Konečne 15. júna 1845 vyšiel vytúžený: Ohlas o vychádzaní Slovenských národných novín a literárnej prílohy Orol tatranský.
Belopotocký zložil kauciu štyritisíc zlatých
Prvého augusta 1845 vyšlo prvé číslo novín. Na viacerých miestach sa konali oslavy. Na Javorine sa zišli vlastenci zo Slovenska a Moravy v znamení česko-slovenskej vzájomnosti.
Národovec, vydavateľ, kníhtlačiar, osvetový pracovník Gašpar Fejérpataky Belopotocký zložil kauciu 4-tisíc zlatých na ich vydávanie. Štúr informoval v Ohlase o vychádzaní Slovenských národných novín a literárnej prílohy Orol tatranský slovenskú verejnosť, že chce zobrazovať skutočný život poddaných roľníkov, remeselníkov, bezzemkov, inteligencie, písať rady, vychovávať k národnému povedomiu.
Napísal: „Hlavne ale bude nám záležať na prísnom prisluhovaní spravodlivosti, ... na rozkvete dobremajúcnosti v kra-jine, na zlepšení vyučovania ľudu, na jeho zmravňovaní...“
Zorganizoval sieť dopisovateľov a stálych redaktorov: Petra Kellnera-Hostinského, Bohuslava Nosáka-Nezabudo-va, Mórica Jureckého, Ľudovíta Dohnányho, Janka Štúra, študentov evanjelického lýcea Viliama Paulinyho, Janka Kučeru, Pavla Dobšinského. Redakcia bola v Štúrovom byte v Prešporku na prvom poschodí Fernolayovho domu na Panenskej 287.
Noviny mali viacero odporcov
Od leta 1845 do revolučnej jari 1848 bol hlavným redaktorom. Vďaka vysokej profesionálnej úrovni Štúra a jeho spolupracovníkov boli noviny najvýznamnejšie z vtedajších slovenských tlačových orgánov a stali sa vrcholom vtedajšieho slovenského novinárstva.
Mali viacero odporcov, takže Štúr sa musel boriť aj s týmito problémami. Slovenské národné noviny vychádzajú s väčšími aj menšími prestávkami dodnes. Je to dvojtýždenník, vydáva ho Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine. Šéfredaktorom je Maroš Smolec.
Spoliehať sa na podporu nedalo
V 30. rokoch 19. storočia si Štúr uvedomoval, že čeština, ako spisovný jazyk a idea československej národnej jednoty, nepovzbudzuje rozvoj národného života Slovákov, netvorí hrádzu proti maďarizácii, je prekážkou spolupráce s bernolákovcami, čím sa znemožňuje národná jednota.
Zdôrazňoval národnú svojbytnosť Slovákov, slovenčinu považoval za samostatný jazyk, vyzdvihoval vlastnú históriu, kultúru, spôsob života Slovákov, čím otváral možnosť formovania národnej jednoty a posilnenie národného povedomia.
Keď sa presvedčil, že slovenské národno-emancipačné snahy sa na rozdiel od maďarských nemôžu spoliehať na podporu a vôbec nie vodcovstvo šľachty, činnosť hnutia orientoval na občianske a národné prebudenie, spoločenskú aktivizáciu, duchovné a hmotné povznesenie mešťanov, remeselníkov, roľníkov a inteligencie.
Základy občianskej spoločnosti nahrádzal organizačnou činnosťou, výchovným pôsobením a drobnou prácou.
Aj nový spisovný jazyk mal neprajníkov
Po dôkladnej príprave a konzultáciách s bernolákovcami, evanjelickou inteligenciou a návšteve rímskokatolíckeho kňaza, básnika a prekladateľa Jána Hollého, spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom uzákonili v júli roku 1843 na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom nový spisovný jazyk na základe stredoslovenských nárečí.
Ideové zdôvodnenie jazyka aj národnej svojbytnosti Slovákov podal v spise Náčerja slovenskuo, alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846), jeho gramatický systém s fonetickým pravopisom zverejnil v spise Náuka reči slovenskej (1846).
Nový jazyk považoval za vhodný nástroj na povznesenie vzdelanosti a kultúrnej úrovne širokých vrstiev spoločnosti, za predpoklad vytvárania modernej slovenskej národnej, občianskej pospolitosti a politických snáh.
Nový spisovný jazyk mal u nás aj dosť neprajníkov. Niektorí učenci sa vyjadrovali, že predsa nebudú hovoriť a písať jazykom obyčajného ľudu, bačov.
Spisovný jazyk sa ale stal nástrojom proti silnejúcej maďarizácii.
Spolok Tatrín podporoval chudobných študentov
Národné hnutie bolo v tom čase zamerané na osvetu a ľudovýchovu, čo sa podarilo aj v činnosti celonárodného kultúrno – osvetového spolku Tatrín, ktorý slovenskí vzdelanci založili 26. – 28. augusta 1844 na Hodžovej evanjelickej fare v Liptovskom Sv. Mikuláši.
Knihy, ktoré oficiálne nepovolený spolok Tatrín vydával, sa stali základom slovenskej spisovnej reči a slovenskej kultúry. Spolok finančne podporoval chudobných slovenských študentov, študujúcich doma, i v zahraničí.
Od roku 1844 do roku 1848 bol Štúr predsedom spolku, v predsedníctve boli Hurban, Hodža, Belopotocký, lekár Jonáš Bohumil Guoth a evanjelický kňaz Ctiboh Zoch. V roku 1848 vypukla revolúcia, na ktorej sa podieľali a zúčastnili aj oni, tak sa rozhodli, že činnosť spolku načas utlmia, a keď nastanú lepšie podmienky, jeho činnosť obnovia.
Presadzoval slovenský program a reformy
Ľudovít Štúr sa stal 30. októbra 1847 poslancom stavovského uhorského snemu za mesto Zvolen. K poslaneckému postu mu pomohol Mikuláš Ostrolúcky, majiteľ panstva Ostrá Lúka a sudca kráľovskej tabule v Pešti.
Bol otcom Adely Ostrolúckej, ktorá bola veľkou láskou Štúra, sen o manželstve sa ale nenaplnil, pretože Adela predčasne zomrela na týfus 18. marca 1853.
V sneme Štúr presadzoval slovenský program a hospodárske a sociálne reformy. S predstaviteľom maďarského národného hnutia Lajosom Kossuthom sa zhodli v hospodárskej a sociálnej oblasti, nie však v politickej. Zvolenčania si Štúra vážili pre jeho nezištnosť. V sneme vystúpil prvýkrát 17. novembra 1847.
Vyhlásili Žiadosti slovenského národa
Na Hodžovej evanjelickej fare v Liptovskom Sv. Mikuláši sa stretli slovenskí vlastenci 10. mája 1848, aby vypracovali a vyhlásili prvý politický a kultúrny program Slovákov Žiadosti slovenského národa. Štúr zhromaždeniu predsedal.
Program obsahoval 14 bodov, medzi najzákladnejšie pat-ria: žiadosť slovenského Okolia v rámci Uhorska, osobitný slovenský snem v rámci uhorského snemu, sloboda slova, tlače, zhromažďovania, spolčovania, petičná sloboda, slovenská zástava, hymna, štátny znak, slovenské vojsko a polícia, slovenské školy, pôda, na ktorej pracujú roľníci, má byť ich majetkom, oslobodenie od urbárskych povinností, prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia, tieto požiadavky by mali platiť aj pre obyvateľov Haliče.
Na Štúra, Hodžu a Hurbana vydali zatykač
Žiadosti prečítal hybský richtár Ľudovít Klein v ondrašovských kúpeľoch, lebo sa báli represálií, ak by odzneli z balkóna župného domu. Z Hodžovej fary išli pešo do Ondrašovej ulicou, ktorá teraz nesie Štúrovo meno. Uhorská vláda po obdržaní a prečítaní Žiadostí vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorí ušli pred zatknutím a v hornom Uhorsku vyhlásila stanné právo. Štúrovi sa podarilo ujsť do Prahy, kde sa konal 2. a 3. júna roku 1848 Slovanský zjazd. Tu predniesol reč o potrebe zorganizovať ozbrojené povstanie.
V auguste 1848 zorganizoval vo Viedni dobrovoľnícky zbor a aktívne sa zúčastnil bojov v revolúcii. Súhlasil so spojenectvom s Viedňou proti maďarskému odboju za splnenie Žiadostí.
Po potlačení revolúcie bol sklamaný z podrazu Viedne. Nesplnili ani jednu požiadavku zo Žiadostí, okrem možnosti zakladania nižších slovenských ľudových škôl, ale za vlastné financie.
Staral sa o švagrinú a jej deti
V roku 1850 žil v Uhrovci a v rokoch 1851-1855 v Modre, kde sa staral o sedem sirôt a švagrinú, manželku nebohého brata Karola. V januári roku 1856 sa smrteľne zranil na poľovačke a 12. januára 1856 zomrel na následky zranenia. Pochovali ho v Modre, jeho pohreb sa stal manifestáciou jednoty slovenského národa.
Známe sú Štúrove slová: „My chytili sme sa do služieb ducha a prejsť musíme cestu života tŕnistú.“ Vo svojom 41-ročnom plodnom živote to naplnil vrchovato.
Autor: Anna Šmelková
