RUŽOMBEROK. V súťažnom ročníku 2014/2015 sa z 28-ročnej strednej rozohrávačky stala líderka tímu, opora, ktorá v dôležitých zápasoch ťahala takmer celých štyridsať minút.
Od „fazóny“ žilinskej rodáčky sa zväčša odvíjal i výkon celého tímu. V rozhovore so Zuzanou Lázárovou sme sa vrátili k ružomberskej sezóne, ktorú zverenky trénera Juraja Suju zavŕšili ziskom bronzových medailí.
Po troch strieborných ročníkoch Ružomberok má „iba“ tretie miesto. Druhý raz v ére samostatného Slovenska nehral o titul. Ako hodnotíte tento výsledok?
– Veľmi vysoko. Pred necelým rokom sa nevedelo, či vôbec extraligu začneme. Dovolím si povedať, že za nami je kus poctivej roboty. Za hráčkami, trénermi i všetkými, ktorí sa postarali o to, aby ženský basketbal v Ružomberku nepadol. Za danej situácie tretie miesto považujem za obrovský úspech.
Dotkli ste sa aktuálneho stavu spred roka. Nekoketovali ste v značnej neistote aj so zajačími úmyslami?
– Nepripúšťala som si, že môže prísť úplný koniec. Verila som, že sa nájde riešenie.
Počas prípravy družstvo absolvovalo len minimum zápasových previerok a nevycestovalo ani na jeden turnaj do zahraničia. Ako ste vnímali takto podvyživené leto?
– Ako fakt, odraz reálnej situácie v klube. Vôbec som sa s tým nezaťažovala. Najdôležitejšie bolo, že príprava pokračovala, že sa trénovalo.
Čo najviac chýbalo rýdzo slovenskému družstvu?
– V tom mám úplne jasno – jedna klasická vysoká podkošová hráčka, čiže ´päťka´ k Eve Kmeťovej. Keby sme ju mali, hráme o titul. S kvalitnou pivotkou by sme vo finále potrápili aj Good Angels Košice.
Čiže aspoň jedna cudzinka by sa vám bola veľmi šikla?
– Prečo? Vôbec by to nemusela byť zahraničná hráčka. Ja by som si vedela v tíme predstaviť aj Slovenku, taký typ ako je Regina Palušná, ktorá hrala za Spišskú Novú Ves alebo Romana Vyňuchalová zo Šamorína.
Aj tak semifinálová bitka s Piešťanmi bola veľmi nádejná. Čo vy na to?
– Podobne ako tréneri i my hráčky sme sa zhodli v tom, že tak ako sa séria skončila 3:1 pre Čajky, mohla i pre nás. Závery dvoch zápasov nám aj smoliarsky ušli. Mám na mysli hneď prvý súboj v Piešťanoch, ktorý sme nemali pustiť do predĺženia a posledný duel doma. V ňom chýbali dve lopty, aby sa semifinále natiahlo na maximálny počet piatich stretnutí. Naša túžba sa nenaplnila, no do boja o finále sme dali všetko.
Ružomberok v slovenskej extralige za jej dvadsaťtri rokov odohral prvú sezónu bez cudziniek. Možno hovoriť aj o pozitívach čisto slovenskej enklávy?
– Určite. Väčší priestor tak dostali slovenské hráčky. Ako tím sme dokázali, že aj bez cudziniek vieme hrať. Nemyslím si, že je únosné za každú cenu ťahať do klubu legionárky a neraz ani nie s väčšou kvalitou ako majú naše hráčky.
Prvý raz sa Ružomberok neprihlásil ani do európskej pohárovej súťaže. Nemrzelo vás to?
– Viete, uplynulú sezónu toho bolo až priveľa. Okrem domácej ligy sme štartovali v Európskom pohári FIBA a hrali aj Stredoeurópsku ligu. Aspoň sme si trochu vydýchli. S takýmto úzkym kádrom by sa FIBA Cup ani nedal hrať.
Na čo tréner Juraj Suja na predzápasových taktických poradách kládol najväčší dôraz?
– Vždy prišiel s nejakým konceptom a signálmi, ktoré sme mali realizovať. Keďže v tíme neboli žiadne výšavy, našou silnou stránkou bola hra na obvode.
Za uplynulý rok ste sa stali treťou najlepšou basketbalistkou Slovenska. Mimoriadne herne vám vyšla posledná sezóna. Patrí jej prívlastok najvydarenejšia vo vašej kariére?
– Určite bola najlepšia. Ja sa z toho len teším. Verím, že tiež všetci okolo mňa. Rada by som v takomto trende pokračovala aj ďalej.
Nie je tajomstvom, že Ružomberok má vážny záujem o služby Kataríny Tetemondovej, ktorá už hájila jeho farby a naposledy bola hráčkou IMOS – u Brno. Privítali by ste jej návrat po dvoch rokoch?
– Že či. Brala by som ho všetkými desiatimi. Azda to vyjde.
Čo vás čaká najbližšie?
– Som v šestnástke hráčok, ktoré začínajú prípravu na majstrovstvá Európy v Maďarsku. Dúfam, že sa dostanem aj na šampionát a reprezentační tréneri budú chcieť využiť moje schopnosti.
