Veľká publikácia s bohatým a kvalitným obrazovým fotomateriálom s názvom Liptov v ľudovej kultúre by nemala chýbať v knižnici žiadneho Liptáka, ktorý chce poznať život nie tak dávny, ale dnešnej generácii možno už ťažko uveriteľný. Je výsledkom celoživotného výskumu Ivety Zuskinovej, známej etnografky a znalkyne liptovského kultúrneho bohatstva.
Kniha je obdivuhodná nielen obsahom a fotografiami, ale je stelesnením úcty k ľuďom, ktorých život opisuje od kolísky po hrob.
Nevyhýba sa ani citlivým témam, ako sú vysťahovalectvo, chudoba, usídľovanie Rómov v Liptove, či fungovanie hostincov pri cestách.
Majetok mohol rásť, pýcha nie
Aj sama autorka hovorí, že sa často stretáva so zvláštnym paradoxom. Liptov je hornatý kraj, ľudí trápila chudoba a dnes starých Liptákov ľudia niekedy považujú za zaostalých.
Hrádočania dostanú cenný dar, knihu o inšpirujúcej minulosti Čítajte „Vôbec to neboli chudáci ani nič podobné. Samozrejme, mali ťažký život, ale ten ich posilnil. Bačovia boli hrdí ľudia, gazdovia či remeselníci boli na vysokej úrovni. Majetok a majetnosť ich neviedli k namyslenosti či pyšnosti. Viedli ich k väčšej starostlivosti o gazdovstvo,“ povedala etnografka, ktorá vydala už množstvo kníh s ľudovou tematikou.
Nemým, no výrazným dôkazom je aj storočná fotografia muža na obálke knihy. Zachytáva baču Jána Špendela zo Štrby. Volali ho gavalier. Okrem toho, že pre pracovitosť a šikovnosť požíval úctu, poznali ho aj ako liečiteľa. Z tváre mu čítať silnú osobnosť, múdrosť a tvrdosť zároveň.
Dejiny dopĺňajú príbehy dedinčanov
Iveta Zuskinová sa v knihe Liptov v ľudovej kultúre zamerala na obdobie sto rokov od 1850 do 1950. Zachytáva región ešte pred tým, ako jeho naj-úrodnejšie a najkultúrnejšie časti zaplavilo veľké jazero.
Obraz o tom, ako Liptáci bývali, čím sa živili, ako sa odievali a čomu verili, poskladala z množstva spomienok, archívnych materiálov a kroník z obcí naprieč celým regiónom v jeho pôvodnej rozlohe od Stankovian po Štrbu, od Liptovskej Lúžnej po Veľké Borové.
Kniha nie je len učebnica dejín, ale vďaka silným príbehom drobných dedinčanov aj obrazom človečenstva, ktoré sa neskrčilo pod ťarchou biedy.
Život Liptákov približuje aj skrz príbeh Mateja Blahúta z Liptovskej Kokavy, ktorého poslali na front do Talianska. Chlapec mal zlú predtuchu, že sa z vojny nevráti, vystrojil sa a nechal odfotografovať. Domov poslal list so slovami: „Posielam ešte týchto päť obráštekov, aspoň to budete mať, ak by som sa už nikdy neprinavrátil.“ Matejova predtucha bola pravdivá. Jeho posledné fotografie sú súčasťou knihy a dokresľujú ťažké osudy vtedajších ľudí.
Príbeh pani Jurášovej zo Žiaru zas pripomína zápletku ľúbostnej knihy a hoci sa nevydala, ale ako sama povedala, oženila, prežila tvrdý, ale šťastný život po boku milovaného muža.
Úsmevné sú zase príhody drevorubačov z Hubovej, ktorí cestovali za lepším životom až za veľkú mláku. Čokoľvek sa mohlo počas dlhej cesty stať, sekery nikdy nepustili z rúk. Trpké sú zas zápisky mamky Jurkovičovej zo Sokolčov, ktorá spomína na časy pri múre v Pešti. Liptovským murárom chodili pomáhať aj dievčatá, miešali maltu, osievali piesok.
Dosiaľ nezverejnené fotografie dreveníc
Kvalite knihy pridávajú aj úvodné fotografie jednotlivých kapitol, ktoré majú tiež svoj vlastný príbeh. Hoci sa môžu zdať na pohľad známe, vznikli za pozoruhodných okolností. Ich autorom je fotograf Jozef Doležal. Etnograf Peter Švorc, ktorý neskôr pôsobil ako riaditeľ Podtatranského múzea, ho zaviedol v 50. rokoch minulého storočia do liptovských dedín. Obyvatelia boli ochotní sa obliecť do ľudových odevov a predviesť pred fotoaparátom tradičný život.
Nedopiť žinčicu značilo neúctu, vyliať ju urážku Čítajte Veľkou pomocou boli aj rodinné fotografie, pomohli múzeá, obce. Zvláštnou kapitolou je chýrne liptovské murárstvo a staviteľstvo. Väčšinu obrazov ulíc lemovaných drevenicami by sme už v liptovských dedinách hľadali márne. Kvalitné fotografie sa zachovali vďaka výskumu študentov architektúry spred desiatok rokov. Kniha zvečňuje tvár liptovských dedín vďaka ústretovosti katedry architektúry, ktorá povolila zverejnenie vlastných archívnych materiálov.
Čitatelia môžu podrobne študovať, ako vyzerali typické štvordomy v Hubovej, plazové domy v Liptovských Matiašovciach, drevenice v Liptovských Revúcach, Likavke či Pribyline. Hybe a Východnú či Vavrišovo zas preslávili murované domy, inšpiráciu na ich stavbu nabrali murári v Budapešti.
Nevšedné sú aj opisy liptovských krojov. Autorke symbolicky sekunduje Andrej Hlinka, ktorý ešte ako sliačanský farár zapisoval vzhľad krojov. Aj jeho slová sú súčasťou knihy.
Odkladajte dokumenty po predkoch
Pri knihách, ktoré sa obsahom zameriavajú na mapovanie regiónu je bežné, že sa na jeho tvorbe podieľa celý kolektív autorov. Aj v tom je nová kniha Ivety Zuskinovej iná, pretože texty o každej zložke života Liptákov tvorila sama.
Z kapitol o odievaní, remeslách, zvykoch, salašoch, bývaní, cítiť štýl jedného autora, ktorý strávil roky v rozhovoroch, skúmaní, zakresľovaní a zbieraní. Okrem oficiálnych inštitúcií sa práca etnológa nezaobíde bez svedectiev ľudí, rodinných fotografií, listov, zápisníkov, zošitov – hoci aj zo školy alebo s receptami.
„Je veľká chyba, že keď starí ľudia odídu z tohto sveta, nevážime si ich dedičstvo. Súčasníci všetko väčšinou spália. Zničia dokumenty, ktoré ich predkovia opatrovali celý život. Pritom je dnes jednoduché si tieto materiály naskenovať.“
Zdôraznila, že každá rodina by mala mať svoju vlastnú kroniku, vďaka ktorej bude poznať a vedieť, kto boli ich predkovia.
Kniha vyšla v náklade 2000 kusov, jej vydanie podporilo ministerstvo kultúry.
Vydalo ju občianske združenie Spoločnosť priateľov liptovskej dediny, ktoré je aj zriaďovateľom špecializovaného Ovčiarskeho múzea a cez jeho internetovú stránku si možno knihu o Liptove zaobstarať. Zaobstarať sa dá ešte stále cez internetovú stránku múzea, v liptovskomikulášskom informačnom centre alebo v dvoch kníhkupectvách v centre mesta.
