RUŽOMBEROK. Pod jej rukami dnes vznikajú nádherné sochy či dekoračné predmety. Rozvíja v sebe tvorivého ducha a učí to aj druhých.
Keď bola malá, snívala, že sa stane učiteľkou v škôlke, no ako rástla, vzala si za vzor starých rodičov – ekonómov. Monika Paulová, rodáčka z Liptova, začala túžiť po kariére v bankovníctve na strednej škole.
Splnený sen
„Starý otec pracoval istý čas v banke a stará mama bola ekonómkou v bývalom podniku Liptona v Ružomberku. Bola mojím vzorom, vyrastala som pri nej, bývala s nami. Po strednej škole som chcela ísť študovať ekonómiu. Na univerzitu som sa nedostala. Bolo to sklamanie, ale povedala som si, nič nie je stratené, mám celý život pred sebou, aby som dosiahla to, po čom túžim,“ povedala Monika.
Po maturite sa vydala a našla si zamestnanie v poisťovníctve a po materskej dovolenke s dcérou si podala žiadosť a získala vysnívanú prácu v banke.
„Tam sa znova ozvala túžba ísť študovať a získať vysokoškolský diplom. No otehotnela som a až na materskej, keď mal syn dva roky, som si začala plniť svoj sen. Prijali ma na vysokú školu ekonómie a manažmentu v Bratislave. Tešila som sa, že po materskej budem mať diplom v ruke a budem môcť v bankovom sektore urobiť ďalšiu kariéru.“ Život pre ňu pripravil však prekvapenie.
Úraz jej prekazil kariéru
Krátko pred ukončením štúdia išla ako inokedy so synom von. Všimla si pri výťahu, že má rozviazanú šnúrku. Zavolala na syna, zohla sa, aby mu zaviazala šnúrku a vstávala, vtom sa jej syn hodil do náručia so slovami: „Mami, ja ťa tak veľmi ľúbim.“
Bol to osudový okamih. Monika neudržala rovnováhu a spadla na schody, ktoré mala za chrbtom aj so synom a poškodila si krčnú chrbticu.
„Zostala som v hrozných bolestiach. Nemohla som sa dobre hýbať. Stav bol vážny. Musela som ísť na operáciu, aby som neskončila na vozíčku, pretože som mala miechu v ohrození života.“
Po úraze sa Monika dlho dávala do poriadku, skončila úspešne štúdium, získala vysokoškolský diplom, ale sen o kariére v banke sa začal vytrácať.
„Bola som dlho doma. Po úraze som mala veľa času premýšľať o svojich skutočných túžbach. A prišla som na to, že to, čo som v profesijnom živote zatiaľ dosiahla, nebolo to pravé. Že ma to ťahá úplne iným smerom. Prišiel čas, keď som sa musela rozhodnúť, ako ďalej. V banke mi držali miesto do konca materskej, no vzhľadom na môj zdravotný stav nebolo možné sa vrátiť.“
Ísť za túžbou srdca
Rozum Monike hovoril, aby vsadila na istotu, aby sa zamestnala na trvalý pracovný pomer. No srdce ju ťahalo k tvorivej činnosti.
„Začala som u nás doma. Prerobila som interiér bytu, venovala sa aranžovaniu. To som odkukala tiež od starej mamy. Ako dieťa som sa okolo nej motala, keď robila vence. Na dvore sme mali sedem druhov krovín, išli sme spolu do prírody nazbierať vetvičky so šípkami a vyrábali vianočnú dekoráciu pre nás a rodinných známych. Vtedy som viac pozorovala, ako prikladala ruky k dielu,“ podotkla s úsmevom Monika, ktorá nikdy nechodila do umeleckej školy.
Dnes je to ináč. No chvíľu trvalo, kým prišla na to, ktorým smerom ísť.
„Po tom, ako som zostala nezamestnaná, mi bolo jasné, čo nechcem, ale čo som chcela, to som presne nevedela."
Raz v čase, keď sa pýtala, kadiaľ sa uberať vzhľadom na skutočnosť, že je invalid, ju na kamarátkinej oslave oslovilo niečo nové, s čím sa dosiaľ nestretla.
„Začala som to skúmať, až ma to natoľko pohltilo, že som sa prihlásila na kurz , ktorý sa otváral v Nových Zámkoch. Precestovala som celý deň, vrátila sa domov neskoro v noci a doniesla si svoju prvú sochu.“
Keď dokončila prvé diela, ľudia sa začali pýtať, kde sa to v Monike vzalo? „No ono to tam vždy bolo, len som nenašla odvahu ukázať sa, lebo som chcela v živote dosiahnuť niečo úplne iné. Až teraz som si uvedomila, že to nebola tá správna cesta.“
Tvorí z toho, čo je poruke
Úraz priviedol Moniku k umeleckej činnosti a práci, ktorú miluje a napĺňa ju. Okrem výroby dekoračných a darčekových predmetov organizuje kurzy a tvorivé dielne, kde učí deti a mládež nové netradičné techniky.
„Tvoriť sa dá zo všetkého, čo nás obklopuje, čo je práve poruke. K tomu veľa nepotrebujeme. Pri tvorbe využívam prednostne recyklačné materiály, fľašky, staré nepotrebné látky, rolky z toaletného papiera. "
Hravou formou učí aj deti, ako využiť veci vo svoj prospech a potešenie.
„O čom by bol svet bez fantázie, emócií a tvorivej činnosti? Sú potrebné pri všetkom, či chcete navrhnúť nový dizajn auta, napísať divadelnú hru, no aj na prvý pohľad zdanlivo neriešiteľné situácie vie kreatívny človek vždy vyriešiť ľahšie, než keby nemal fantáziu.“
Talent má každý
Monika našla svoju cestu v umení a v práci s deťmi. Je presvedčená, že v každom z nás sa skrýva niečo pekné a práve tvorivá činnosť nám umožňuje dať to von, ukázať to aj ostatným.
„Nápad tvorivých dielní formou denného tábora vznikol preto, aby sme práve deti naučili niečo nové a dokázali, že každé dieťa má talent a vie cez svoje diela prejaviť emócie, fantáziu a kreativitu. Práve tieto ľudské kvality nám pomáhajú v každodennom živote, a preto ich treba začať rozvíjať v čo najmladšom veku.
Denný tábor určite ocenia aj tie deti, ktoré si myslia, že nemajú umelecké zručnosti. „Nie je to tak, ruky každého dieťaťa či dospelého dokážu vytvoriť nádherné veci, len potrebujú ukázať, ako to ide, ako sa to dá,“ dodala Monika s úsmevom.
Autor: Gabriela Kubaljaková
