LIPTOV. Oceňovanie bezpríspevkových darcov krvi však patrí k prioritám. Počas tohtoročného slávnostného aktívu v Ružomberku ocenili 45 darcov krvi bronzovými, 26 striebornými a 32 zlatými Janského plaketami.
Piati darcovia krvi: Bohuš Sárený, Dušan Petro, Ján Domiter, Peter Jacko a Jozef Adamčiak prevzali diamantové plakety. Medailou MUDr. J. Kňazovického za vyše sto odberov ocenili Milana Povu z Ružomberka. V Liptovskom Mikuláši na slávnosti prevzali darcovia Janského plakety: 42 bronzových, 18 strieborných a 19 zlatých.
Krv daroval už stokrát
Medzi ocenenými boli aj traja čerství držitelia diamantových Janského plakiet a Kňazovického plaketu prevzal Artúr Schwarc z Liptovského Mikuláša, ktorý zavŕšil šesťdesiatpäťku tým, že daroval krv po stýkrát. Jeho krvná skupina A jedna pozitív bude chýbať.
„Prvýkrát som sa stretol s darcovstvom krvi ako stredoškolák v Bratislave, ale prvý odber krvi som prežil ako študent v Prahe. Klasika – odbery počas základnej vojenskej služby, neskôr sme sa stretli vo Vodnej elektrárni Liptovská Mara celkom dobrá skupina pravidelných darcov krvi, samozrejme, bezplatných. Prešiel som rôzne transfúzky v Bratislave, Prahe, Liptove, Trenčíne i Banskej Bystrici,“ spomínal A. Schwarc.
Zdravotný stav jeho syna, ktorý absolvoval viac operácií už krátko po narodení, zintenzívnil jeho odbery a keď bola zvýšená požiadavka na krv, najmä v letných mesiacoch, reagoval na výzvy transfúznych staníc.
A. Schwarca možno pokladať za profesionála v bezpríspevkovom darcovstve krvi. „Budem spomínať na chvíle strávené pri odberoch, na lekárov a sestričky, s ktorými som sa stretával. Vždy to boli príjemné chvíle. Dvakrát mi odobrali aj krvné doštičky, lebo ich súrne potrebovali pre detské oddelenie.“
Rodina strieborných darcov sa rozrástla
V jeho stopách kráča dcéra, ktorá má už striebornú Janského plaketu podobne ako jeho životná partnerka.
Do rodiny strieborných darcov krvi prijali na aktíve aj Tomáša Kollára, nevidiaceho mladého muža, ktorý prišiel v sprievode vodiace psa. Medzi ocenenými nechýbali obyvatelia Vlašiek, Ľubele, Jalovca, Bobrovca, Važca, Podturne, Laziska, Jakubovian, Závažnej Poruby, Liptovského Ondreja, Krmeša, Kráľovej Lehoty. Malé Liptovské Beharovce zastupovala Bibiana Kabzanová, Liptovský Hrádok čerstvý nositeľ diamantovej Janského plakety Ján Hlaváč.
Dá sa darovať aj do šesťdesiatpätky
Dúbravu zastupoval šesťdesiatnik Pavol Guráň. Jeho krvná skupina 0 pozitív patrí k najuniverzálnejším. Nečudo, že aj v jeho veku bol na odbere pred niekoľkými týždňami už osemdesiaty raz.
P. Guráň, zvárač v strojárňach, šiel prvýkrát „pod ihlu“ na vojenský rozkaz. „Vojak základnej služby musel poslúchať vyššie šarže. Na transfúzku sme odpochodovali celá čata, asi 29 chlapov. Neskôr som chodil na odbery pravidelne, dobrovoľne, ale v jeden čase som prestal, lebo sa hovorilo o akýchsi problémoch s ihlami. Neviem, či už vtedy boli jednorazovky. Ale potom som už nevynechal ani jednu príležitosť,“ pripomína P. Guráň, ktorý dával krv pravidelne tri aj štyrikrát za rok.
„Dá sa, ak ste pravidelný darca, aj do šesťdesiatpäťky, ale to musí byť človek dobre stavaný,“ usmial sa P. Guráň.
Mrzí ho, že si spoločnosť priveľmi necení bezpríspevkových darcov krvi, pretože nemajú nijaké výhody.
„Chcel som povedať viceprimátorovi Rudovi Urbanovičovi, aby mali darcovia krvi hromadnú dopravu zadarmo. Vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku majú prednosť diamantoví i zlatí,“ dodal P. Guráň.
Nepomyslel by si, že sa tiež stane darcom
Osemdesiat odberov má za sebou aj ďalší „ohýbač kovov“ zámočník Ján Juris a krvnou skupinou B pozitív. Otec troch dcér Zuzany, Kataríny a Jany pochádza z obce Malatíny, ale v súčasnosti býva v Palúdzke.
„Prvýkrát som pochopil, čo to je odber krvi, na vojne. Bol som lapiduch, vojenský zdravotník a sprevádzal som s veliteľom vojakov. Ani tak darcov krvi, skôr predajcov, lebo chlapi chceli peniaze. No a potom, pokým sme s nimi prišli do kasární v Tábore, vyzerali dosť úboho, lebo však cestou bolo treba čosi popiť. Nikdy by som si nebol pomyslel, že aj ja sa raz stanem darcom krvi. Po vojenčine som v roku 1974 nastúpil ako zámočník, zvárač do dielní Štátnych majetkov. Boli sme brigáda „socprc“, ako sa vravelo. Na podnet našej lekárky Breirovej z Partizánskej Ľupče sme sa zhodli, že ako členovia BSP budeme dávať krv. Od roku 1976 chodím na odbery pravidelne,“ povedal J. Juris.
Podľa neho sa síce časy veľmi zmenili, len dielňa, v ktorej pracuje od roku 1974 dodnes, zostala stále rovnaká. „Akurát naše výrobky smerujú do automobilového priemyslu.“
Spomínal, ako chodili ešte donedávna na hematologicko-transfúzne oddelenie liptovskej nemocnice včaššie, aby nemuseli čakať dlho na odber.
Nič nezvyčajné nebolo, ak prišlo aj 70-80 ľudí. Teraz je ich oveľa menej, ani nie 20 darcov krvi.
„Stihli sme prísť na obed do Povozníka, lebo tam sme mali po odbere stravu i dve deci vína. Bolo to príjemné, pekné a najviac banujem za tými zábavami, ktoré Červený kríž organizoval pre darcov krvi,“ dodal J. Juris.
