Vodné dielo Liptovská Mara spustili do prevádzky v roku 1975. Okrem výroby elektrickej energie už štyrid-sať rokov slúži aj ako protipovodňová ochrana. Priehrada okrem krajiny zmenila aj osudy ľudí.
LIPTOVSKÁ MARA. Koncom päťdesiatych rokov prinieslo plánovanie výstavby veľkej priehrady na Váhu dve teoretické možnosti s vhodným geologickým zložením. Najlepšie terénne podmienky mala Strečianska úžina. Nové vodné dielo by však pochovalo nielen obce, ale aj mestá Vrútky a Martin. Konečná voľba preto padla na druhú alternatívu, dnešnú Liptovskú Maru.
Výstavba vodného diela Liptovská Mara sa začala koncom roku 1964 a viac ako štyritisíc obyvateľov žijúcich v 732 rodinných domoch z trinástich zaplavených obcí museli opustiť svoj domov.
Na tlačovej konferencii v Ružomberku pred niekoľkými rokmi bývalý predseda HZDS a dvojnásobný kontroverzný slovenský premiér Vladimír Mečiar povedal, že na stavbe vodného diela pracoval ešte ako zväzák.
Mal dvadsaťdva, opustil dom v Dechtároch
Pod hladinou novej priehrady ostali obce Čemice, Demčín, Liptovská Mara, stará Liptovská Sielnica, Nižné a Vyšné Dechtáre, Paludza, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie a Liptovský Trnovec zatopilo len čiastočne. Nedotknutý ostal Prosiek, ale zanikli jeho osady Nižný a Vyšný Zádiel. Ľudia zo zatopených obcí začali nový život v nových podmienkach. Pre niektorých to nebolo ľahké, ale museli sa prispôsobiť. Najmä pre starších ľudí to bola ťažká rana. Vladimír Margetaj mal dvadsaťdva rokov, keď musel opustiť rodný dom v Nižných Dechtároch.
„Otec v ňom býval spolu s bratom a ako náhradu dostali od štátu 70-tisíc korún. Peniaze si rozdelili napoly, nebolo to málo, otcov brat si kúpil byt v Demänovej. My s otcom sme chceli najprv odísť do Martina a zvažovali sme aj Ružomberok,“ zaspomínal V. Margetaj.
Tehly, škridlu aj krovy brali chlapi z Oravy
Potom sa ale rozhodli, že si postavia dom. Peniaze síce na byt stačili, ale na dom to bolo málo, na stavbu potrebovali asi 80-tisíc. Nakoniec si aj tak kúpili pozemok v Demänovej. Pokým s otcom stavali, bývali ešte v Dechtároch.
Rodičovský dom napokon otec s bratom rozobrali. Keď ľudia dostali náhradu od štátu, potom si mohli svoj dom od Váhostavu opäť odkúpiť. Rozobrali ho a materiál buď použili na vlastnú stavbu, alebo predali. Tehly, škridlu aj krovy brali hlavne chlapi z Oravy. Po dome ostala len pivnica. Dnes V. Margetaj s úsmevom hovorí, že má stále na predaj krásny pozemok aj s hotovými základmi, má len drobný problém, že je pod vodou.
„Bol to krásny kút Liptova a tá rybačka, aká tam bola... Starým ľudom sa odtiaľ veľmi nechcelo, nebolo to pre nich ľahké, mnohí plakali, keď odchádzali, chceli mať už na dôchodku pokoj a museli začínať odznova,“ zaspomínal náruživý rybár a dodal, že si pamätá aj na záplavy, keď sa Váh pravidelne na jar rozvodňoval a menil koryto.
Z dedín ostala len mesačná krajina
Dnes už sedemdesiatročný dôchodca povedal, že Dechtáre mali aj svojho posledného mohykána. Volal sa Šlávka, z pivnice svojho domu si vystrčil kovovú rúru, ktorá slúžila ako komín a urobil si aj provizórnu strechu. Býval tam až do poslednej chvíle, pokým ho voda definitívne nevyhnala.
V. Margetaj dodal, že z dedín pred dokončením priehrady ostala len mesačná krajina. Ťažké mechanizmy odvážali ornicu do poslednej chvíle, ešte aj potom, čo priehradu začali napĺňať.
O výstavbe vodného diela Liptovská Mara definitívne rozhodla vláda ČSSR uznesením zo dňa 16. augusta 1961. Stavba si vyžiadala aj prekládku infraštruktúry.
Okrem ciest premiestnili aj dvojkoľajovú elektrifikovanú trať medzi Liptovským Mikulášom a Liptovskou Teplou. V údolí Váhu pre ňu museli projektanti nájsť novú, sedemnásťkilometrovú trasu. Navždy tak z mapy železničnej siete Slovenska zmizli zastávky Vlašky, Parížovce a Liptovský Trnovec, ktoré sa nachádzali na pôvodnej trati.
Najprv nebola v plánoch nádrž pri Bešeňovej
Stavebná uzávera v zátopových obciach platila už od roku 1951. Prvé výkopové práce sa začali robiť až po sedemnástich rokoch. Pôvodný projekt počítal s menšími výkonmi a súčasťou priehrady nemala byť dokonca ani vyrovnávacia nádrž pri Bešeňovej.
Neskôr sa koncepcia menila a vybudovali aj prečerpávaciu elektráreň a vyrovnávaciu nádrž a výkon priehrady sa zdvojnásobil. O konečnom technickom riešení vodného diela rozhodli predovšetkým narastajúce energetické potreby v republike.
Koryto Váhu pod Úložiskom prehradila sypaná hrádza s hlinitým tesnením nad obcami Vlachy a Vlašky. Dlhá je približne tisícsto metrov a od dna Váhu dosahuje výšku 45 metrov. Koruna hrádze je vo výške 568 metrov nad morom. Maximálnu výšku hladiny určila zátopová oblasť, mohla siahať len po najnižšiu nadmorskú výšku v meste Liptovský Mikuláš.
Vodné dielo prispelo aj k zvýšeniu čistoty vôd Váhu, ochrane pred povodňami a plní aj významnú vodohospodársku funkciu. Pomáha zachytiť povodňové vlny, vodu z topiaceho sa snehu a vytvárať jej zásoby pre letné závlahy na západnom Slovensku.
Záplavy robili problémy aj staviteľom priehrady
Do výstavby priehrady sa povodne na Liptove opakovali prakticky každý rok. Najväčšie záplavy v Liptove boli na Váhu v roku 1813. Hladina vody v neregulovanom Váhu kulminovala v Ružomberku šesť metrov nad stabilnou hladinou.
Historické pramene uvádzajú, že povodeň zmietla celú obec Radkov. Údajne z nej ostali len dva ovocné stromy. Posledná väčšia povodeň pred výstavbou priehrady bola ešte v roku 1958.
Voda robila problémy aj staviteľom, 30. júna 1973 prelomila povodňová vlna sypanú prehrádzku v šírke približne dvanásť metrov, výstavbu to však nenarušilo.
Priehrada Liptovská Mara počas svojej viac ako tridsaťpäťročnej prevádzky nemala väčšie technické problémy. Ojedinele sa objavili len malé priesaky vody, ktoré sú pre takéto vodné dielo bežné. Monitorujú sa a priebežne odstraňujú.
Napustenie priehrady trvalo jeden rok
Objemom je nádrž najväčšia na Slovensku. Má rozlohu približne dvadsaťjeden kilometrov štvorcových. Priehrada dokáže pojať maximálne tristošesťdesiat miliónov kubických metrov vody a vyrovnávacia nádrž má kapacitu desať miliónov kubických metrov.
Liptovská Mara je súčasťou Vážskej kaskády. Priehradu začali napúšťať v roku 1975 a trvalo to rok. Nenaplnili ju do maxima ako v súčasnosti, ale len do prvej možnej prevádzkovej hladiny.
Najprv spustili len jednu turbínu a postupne dali do prevádzky aj ďalšie. Kompletné dielo začalo naplno fungovať v roku 1976. Elektráreň má štyri agregáty, sú to dve reverzné a dve Kaplanove turbíny.
Vodné dielo má výkon dvesto megawatov plus štyri megawaty prečerpávacia elektráreň Bešeňová. Inštalovaný výkon Liptovskej Mary tvorí viac ako jednu štvrtinu výkonu všetkých elektrární na Váhu.
