RUŽOMBEROK. Bolo to úžasné stretnutie tých, ktorí ružomberský ženský basketbal pred štvrťstoročím vyprevadili do neskorších európskych a svetových výšin.
„Chceme si pripomenúť najdôležitejšie medzníky, postup medzi československú elitu, 6. miesto v lige, vzápätí tretie, keď sme sa zároveň stali majstrami Slovenska a premiérový federálny titul v sezóne 1990/1991,“ priblížil poslanie výnimočnej „stretávky“ dlhoročný generálny manažér mimoriadne úspešného ružomberského klubu Jozef Smolek.
Pozvané boli hráčky, ktoré začali písať novú éru športu pod deravými košmi v našom regióne, ktorá vyvrcholila dvoma fantastickými primátmi na európskej klubovej scéne v rokoch 1999 a 2000.
„V prvom rade musím spomenúť 3. miesto v československej lige v sezóne 1989/1990, to bol taký odrazový mostík k všetkým ďalším úspechom a prvá nezabudnuteľná emócia. V play-off o bronzové medaily s Košicami naše družstvo nebolo v role favorita, no zdolali východniarky 2:0 na zápasy. Nuž a potom prišiel prvý československý titul, po dvoch víťazstvách nad Spartou Praha,“ zaspomínala si trénerka Natália Hejková, s ktorou je spätá celá famózna etapa ružomberského basketbalu vyšperkovaná celou nošou triumfov.
Unikátne stretnutie otvoril ružomberský primátor Igor Čombor. „Prišli ste si pospomínať na krásne a aj mladé časy. Tu ste nechali kus svojho života,“ prihovoril sa k vzácnemu plénu hlavný hostiteľ. Potom Čombor chronologicky prešiel všetkými dôležitými míľníkmi tohto športu v meste s prestrelenou ružou. „Boli postupy i pády. V ročníku 1987/1988 sa Ružomberok stal suverénnym víťazom slovenskej národnej ligy s jedinou prehrou v Prešove a vtedy pod vedením trénerky Natálii Hejkovej, niekdajšej vynikajúcej hráčky, sa začala kvalitatívne nová etapa,“ pripomenul primátor.
V pozadí ružomberskej podkošovej explózie stál Jozef Smolek. „Keby nebolo troch sezón 1988/1989 – 1990/1991, nebolo by ani nič potom,“ zdôraznil niekdajší „generál“ ružomberského klubu, ktorý vlani po dlhšom čase sa doň vrátil ako manažér mládeže. „Každý tréning dievčatá išli naplno, chceli sme hrať rýchlo, moderne, proste zaujať. Boli sme hladní po poznatkoch z cudziny.“
Iveta Bieliková, ktorá bola kapitánka basketbalovej Ruže počas celého obdobia, čo rozkvitala, vytiahla „zo šuflíka“ spomienky na finálovú bitku z jari deväťdesiatjeden so Spartou. „Pražský tím si v príprave na nás počas tréningov púšťal z reproduktorov hlasné hľadisko, aby sa nahotoval na naše domáce prostredie. Nič mu to ale nebolo platné. Fantastická atmosféra v staručkej hale na Plavisku predčila všetky očakávania. Ľudia nás až neuveriteľne hnali k úspechu. Potom sme zvládli aj druhý zápas v Prahe, hoci po polčase domáce hráčky viedli 40:28. A začali sme oslavovať prvé ligové zlato,“ dodala svojho času excelentná rozohrávačka, o. i. účastníčka Olympijských hier 1992 v Barcelone.
Po oficiálnej necelej hodinke v obradnej miestnosti mestského úradu sa basketbalová cháska presunula na chatu do Hrabova. Tam „baby“ v družnej atmosfére pokračovali v oprašovaní svojich návratov i rôznych „pikošiek“ spolu so strojcami všetkých úspechov Jozefom Smolekom, Natáliou Hejkovou a vtedajším vedúcim družstva a v sobotu gulášmajstrom Dušanom Nižňanským.
