PRIBYLINA. Ženy a dievčatá od dvadsaťtri až do veľmi zrelého dôchodcovského veku paličkovali v Múzeu liptovskej dediny. Boli rozdelené podľa zručností do troch skupín, ktoré viedli skúsené čipkárky.
Pri vraj najmenej zručných bola Anna Waldeckerová, druhú skupinu mala Alžbeta Mrázová, s titulom Majsterka ľudovej umeleckej tvorby, a najpokročilejším šéfovala Helena Drestová, ktorá učila najzložitejší vzor, takzvanú riečičku.
Verte však, že medzi prácami prvej, druhej či tretej skupiny nebolo rozdielu v kvalite prác. Všetky boli úžasné a najkrajšia bola radosť, s akou ženy tvorili.
Čipka zaujala mnohé ženy
„Žiačky“ sa učili paličkovať čipku zo Španej doliny na vypichovanej pravouhlej forme. Záujem o školu bol veľký, kapacitne do skanzenu mohlo prísť len tridsať žien. „Záujem o paličkovanú čipku je na Slovensku obrovský, existuje veľa čipkárskych klubov,“ potvrdila A. Waldeckerová.
„V Pribyline sme učili mnohopaličkovanú čipku, ktorá je veľmi tvorivá, dajú sa s ňou robiť zaujímavé vzory.“ Prezradila, že spočiatku boli dievčence, ako ich ona nazývala, nešťastné. Vraj horekovali – ja to nebudem vedieť, ruky sa mi popletú. Po čase však začali prichádzať do tajov čipky a zistili, že to ide. „O chvíľku už vedeli a porobili si vlastné vzorníčky,“ uzavrela lektorka.
Mladá krv je kreatívna
K najmladším patrila Lenka Peterková, ktorá si v čipkárskej škole obohacovala znalosti z regionálnej čipky. „Na čipke ma baví všetko,“ povedala.
„Teším sa z toho, ako práca vzniká, že sa páči. Mám 23 rokov a paličkujem od štrnástich. Ručným prácam sa však venujem od šiestich rokov, keď ma k nim babička začala viesť.“
Paličkovanie je pre ňu vraj vyvrcholením ručnej šikovnosti, baví ju doteraz zo všetkých techník najviac. Dokonca na tému paličkovania robila aj bakalársku prácu.
Študovala na Univerzite Komenského v Bratislave dejiny výtvarného umenia a pokračovať od nového školského roku bude v štúdiu Brne. „Z paličkovanej čipky robím hlavne šperky – náušnice, ozdoby do vlasov, brošne, pre mamu a babku dečky a obrázky. Stále experimentujem a snažím sa používať nové materiály. Napríklad na riflové krátke nohavice som naspodok použila hontiansku čipku – vyzerá to veľmi pekne.“
Dôchodkyne sa nemajú kedy nudiť
Čo dávajú ženám mnohé hodiny nad čipkou s paličkami v rukách? Jednoznačne konštatovali – učí ich veľkej trpezlivosti a potom im prináša veľkú radosť.
„Keď zistíte, ako vám čipka pod rukami pribúda, je to krása a relax zároveň,“ doplnila lektorka.
Na Slovensku je podľa nej osemnásť rôznych oblastí čipiek a ony sa postupne učia jeden čipkársky klub od druhého. Rady sa stretávajú nielen na školách čipky, ale majú za sebou rôzne festivaly, kongresy, výstavy, organizujú zájazdy za čipkami nielen doma, ale aj v zahraničí.
„Na dôchodku sa teda nenudíme. Veď len teraz po Pribyline nás čaká cesta s čipkou do Bratislavy, hneď na to Grác, potom Bobová na festival, výstava v Novej Budnici, Valašské Meziričí,“ vymenovala A. Waldeckerová.
Autor: Dagmara Sarita
