ZÁVAŽNÁ PORUBA. Pán Vladimír sa narodil v čase vojny. Ako väčšina mládencov tej doby stal sa murárom.
„Stavoindustria nás poslala vyučiť do Popradu. Vyškolili nás, bolo to dobre a robota bola istá,“ zaspomínal na mladé roky. Potom nasledovala dvojročná vojenská služba.
O pol roka dlhšia vojenčina
„V rokoch 1959 až 61 som slúžil v kasárňach Kbely pri Prahe. Bol to 47. prápor pozemného zabezpečenia a navigácie. Cho- dili sme aj na opušťáky. Za odmenu sme mohli na tri dni opustiť posádku. Ale z toho dva dni vo vlaku a jeden deň doma. Bolo by to všetko dobre skončilo, keby neprišli udalosti na Kube. Najskôr nám predĺžili vojenčinu o dva mesiace, potom na neurčito. A tak domov som sa vrátil po dva a pol roku.“
Zamestnal sa v svojom podniku, ale keď prišli zdravotné problémy s chrbticou, stal sa vodičom z povolania. Neskôr údržbárom na textilke.
Už len spomienky zostali
Pani Vierka sa narodila tesne po vojne. Doba to nebola dobrá. „V škole nás kŕmili sušeným mliekom, podávali rybací tuk, čo dodala UNRA. Všetko bolo na prídel, do mesta sa ešte chodilo pešo,“ tiež zaspomínala na svoje detstvo.
Svet písmeniek a čísiel začala poznávať v rodnej obci. Vyučila sa za brašnárku. „Po vyučení nás dali do výroby a ako dvadsaťdvaročnú ma vybrali za majstrovú. Viedla som také ženy, čo mi mohli byť aj mamou. Postupne som si doplnila maturitou vzdelanie a odbornosťou získala rešpekt. Ale aj dnes môžem povedať, že práca s ľuďmi je ťažká, treba poznať povahu, spôsoby myslenia a vždy hľadať najlepší spôsob komunikácie,“ dodala.
U kožiarov odrobila celých štyridsať rokov. Ako majstrová tridsaťšesť. Dnes to už tak nebýva. Čo bolo a dávalo ľuďom prácu, neexistuje. Kožiarske závody zrušili, práce je málo.
Akúže nám to vtedy hrali?
Ale predsa. Ako ste sa zoznámili? pýtame sa. „Bolo to celkom inak ako dnes. Mládež sa prechádzala po dedine, spoločne chodila po blízkych dedinách na zábavy. My dvaja sme boli v jednej partii. Ja som otca nemala, všetka starosť o rodinu pripadala na mamu. Išla zima a uhlia sme nemali. A tak mama vraví: – Veď keď ten Vlado uhlie rozváža, nedoviezol by aj nám? – Predstavte si, na druhý deň bolo uhlie u nás doma. A ja som veľmi dobre vedela, čo to znamená. Boli sme si stále bližší a bližší a náš vzťah vyvrcholil sobášom 24. apríla 1965.“
Svietilo slniečko. Deň ako z rozprávky. Na úrade sobášil predseda Michal Kováč, v kostole pán farár Ján Jágerský. Svadobná hostina sa konala podľa porubských zvykov. Starejší bol strýko od Kováčov.
„Keď ma prišli vypýtať, tak rozkázali zaspievať: V slzách matička sedela... To mi tak utkvelo v pamäti, že aj po rokoch mi vybehne slza do očí. Veď sme vyrastali ako polosiroty. Otec nám zomrel veľmi mladý. A tak roky utekali a my sme pri práci a zdravotných ťažkostiach, ktoré s vekom prichádzajú, ani nezbadali, že sme spolu rovných päťdesiat rokov,“ povedala akoby jedným dychom.
Láska nepozná starobu
Určite vám nie je dlhá chvíľa. Čo robíte, čomu sa venujete?
„Hora je môj život. Tam beriem silu. Drevo predstavuje môj materiál. Keď som ostal doma, začal som pliesť po porubský povedané filpasy. Ťažko porátať, koľko som ich uplietol, ale výsledok práce mojich rúk je aj v Kanade,“ vysvetlil.
„Ja zas mám rada napínavé knižky. Takúto knihu dokážem prečítať na jeden dúštek. Pár rokov som účinkovala aj v porubskej Poludnici. Spoločne sledujeme televíziu, spoločne chodíme po doktoroch. Osud nám nedoprial dobrého zdravia. Ale rovných päťdesiat rokov stojíme jeden pri druhom. Pomáhame si a tešíme sa z daru života.“
Vzájomný vzťah, krásne prežitý život sú i pre nás všetkých žiarivým príkladom. Manželia Kováčovci sa neuzatvorili do seba, ale svoje skúsenosti, životné múdrosti odovzdávajú druhým a nielen to. Aj spoločensky príkladne pracovali.
Pochopiteľne, telesných síl ubúda, no sila ducha znásobuje túžbu užitočne konať a spoločne prekonávať prekážky, čo prináša samotný život.
Autor: Dušan Migaľa
