LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Cimbal? To je „karoséria“ s pravou a ľavou hlavou. Jedna z nich je ladiaca a druhá napínacia.
„Predposledné poschodie“, na ktorom sú už iba napnuté struny, tvorí rezonančná doska. Pod ňou „duše“ – 22 kolíkov. Pre lepšiu predstavu – na sláčikových nástrojoch vytvára zvuk iba jedna duša.
Cimbalom Bohák vyrábajú iba v Liptove
Vyrobiť cimbal je filigránska práca, spojená so skúsenosťou, pracovným fortieľom, hudobným talentom a trpezlivosťou. Byť producentom cimbalov svetoznámej značky Cimbalom Bohák since 1900 na Slovensku, to chce byť šikovným, ale zároveň aj odvážnym.
Jediný autorizovaný producent v našej vlasti je Slavomír Hromada, bývalý kontrabasista z detských folklórnych súborov Belanka a Tatrínček a folklórneho súboru Tatrín.
„Bol som kontrabasista, no chcel som hrať na cimbale. Ale z viacerých príčin som sa k tomu nedostal. Neviem, možno pre peniaze, možno pre niečo iné. Naštvalo ma to. Tak som si vtedy povedal, že raz si postavím vlastný cimbal,“ spomína S. Hromada. Stalo sa.
Ako väčšina výrobcov cimbalov, aj on začínal opravami nástrojov, a tak vie posúdiť, ktorý je nový, a ktorý len s vymeneným obalom alebo ladiacou hlavou.
Na Slovensku v súčasnosti opravujú cimbaly dvaja, možno traja, ale niekedy sa tvária, že ich aj dokážu vyrobiť. Sú i takí, čo sa neboja zverejniť – predávajú akože nový cimbal zn. Bohák.
„Internet je veru silným sledovateľom diania. Nový Bohák? O tom by som musel vedieť predovšetkým ja. Ale kto chce, ten si kúpi aj falzum. Tomu sa nedá zabrániť. Kto sa nevyzná, doplatí na to,“ tvrdí S. Hromada.
Nástroje zn. Bohák prešli od roku 1900 vývojom
Cimbale pod touto historickou značkou, spojenou s menom Bohák, sú chránené v Česku, Rumunsku, Maďarsku, Moldavsku, Čiernej Hore a v iných krajinách.
Od roku 1900 prešli technologickým vývojom najmä čo sa týka konštrukcie. Niet tam ani jedného pravého uhla. Zároveň sú originálne aj celkovou šírkou, zoradením diatonicky alebo chromaticky ladenými reťazcami.
V súčasnosti je S. Hromada majiteľom tejto svetoznámej značky. S Lajošom Bohákom (v Maďarsku píšu Bohai Luis) v Budapešti vo výrobnom družstve, kde bol predákom pracovali aj iní. „Vyučili sa pri starom Bohákovi, ktorý v roku 1984 zomrel,“ pripomína S. Hromada.
Na otázku čím je táto značka iná od ostatných sa pousmeje. Hovorí o tom iba v inotajoch. „Lajoš Bohák, pôvodom zo slovenskej obce Kvetná, bol majstrom nad majstrov. Jednou nohou stolár a drevár, perfektný znalec dreva, druhou výborný hudobník, s výborným sluchom,“ dopĺňa S. Hromada, ktorý, ako vraví, každodenne prekonáva tieto nároky a nástrahy.
Mimochodom, hru na cimbale si nevedno predstaviť bez použitia veľkého cimbalového pedálu. Aj ten sa narodil v Budapešti v roku 1870 v dielni hudobných nástrojov českých bratov Josepha a Vencela Josepha Schundovcov.
Ich patent ocenil aj cisár František Jozef I. na národnej výstave vo Viedni v roku 1894. Cimbalové nástroje z dielne Schundovcov sú originálne, tak ako cimbaly produkované neskôr starším a mladším, otcom a synom Bohákovcami, ktorí cimbaly vylepšili až do súčasnej konštrukcie, podoby a zvukomalebnosti.
Drevo musí mať cveng, musí znieť
„Niekedy mi trvá niekoľko dní, pokým si drevo vyberiem. Musím vidieť ako rastie, ako sú letokruhy, potom treba mať istú predstavu ako letokruhy pri stavbe nástroja pospájam, aby zapadali jeden do druhého. Viete, reči typu – ak chceš dokonalý nástroj musí byť z vysokohorského smreku – nemám rád. Čím rastie vo vyšších polohách, tým má pre život menej živín, ale to je zároveň otázka počtu a hustoty, frekvencie letokruhov, čo možno pri výrobe nástroja využívať. Drevo má podľa toho svoj zvuk, cveng. Takže, pozriem na drevo, chytím do ruky, párkrát po ňom aj s ním pobúcham a ono povie, čo je zač,“ vysvetľuje S. Hromada.
Podľa toho v zime vyrastie drevo pre hlboké tóny, hádam aj pre znížené, a v lete naopak pre vrchné, aj pre tie s krížikom. S. Hromada tvrdí, že drevo rozlišuje podľa citu, nie podľa zvuku.
„Môže byť krásne, to naj-krajšie, ale chytím ho do ruky a viem, že je bezcenné, lepšie povedané – hluché. Čím je chvenie zvukomalebnejšie, nie surové, skôr teplé, príjemné, tým má nástroj väčšiu šancu byť trebárs aj koncertným,“ poznamenáva S. Hromada.
Treba dodržiavať technologický postup
Tak ako platí „lege artis“ v zdravotníctve, ktorého porušenie má často fatálne následky, aj chyba v následnosti a technických postupoch pri stavbe nástroja, preskočenie niektorého z krokov, má nevratné dôsledky. Hoci nesprávne zaradenie postupu pri lepení dosiek a doštičiek vznikne vážny problém. Je to doslova alchýmia.
Aj kvalita povrchu vrchnej rezonančnej dosky so špeciálnou šelakovou politúrou dokáže ovplyvniť zvuk. Lak musí byť vláčny a pružný. Ide o bezprostredný priestor, kde je podľa istej šablóny 133 strún. Každá z nich vydáva chvením zvuk, nesmie sa pritom jedna druhej dotýkať. Musí byť napnutá tak, aby zniesla určitú hmotnosť. Poniektorí tvrdia, že aj päť ton a viac, ale S. Hromada sa nad tým iba pousmeje.
Výroba cimbalu vrcholí ladením. Zatiaľ to v rodine Hromadovcov ladí dobre, pretože hlavnou ladičkou je manželka Nicolette, ktorá stíha popri výchove dvoch detí, staršieho Jakubka a mladšej Grétky, urobiť posledné úpravy na cimbaloch, o ktoré, na prekvapenie mnohých, je značný záujem.
„Kúpite si cimbal, ktorý má isté pred dispozície. Ale často mu chýba, nazvime to duša. Osobný vklad muzikanta. Nie každý to dokáže. Ak sa cimbal stretne s muzikantom, ktorý vie hrať, dodá nástroju zo svojho majstrovstva kus svojho ja. Čosi osobné a neopakovateľné. Naopak, sú takí, čo nevedia na cimbale paličkou ani muchu zabiť. A taký cimbal ako nástroj iba pokazia. Nikdy sa poriadne nerozozvučí,“ tvrdí S. Hromada.
