LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Korene rodokmeňa Komanderovcov siahajú až do Francúzska. „Môj starý otec pochádzal z generácie nemeckých evanjelikov, ktorých predkovia pochádzali ako hugenoti z Francúzska. V protireformačnom ťažení však boli vyhnaní z Francúzska a usadili sa v Nemecku. Odtiaľ môj starý otec prišiel do Vrútok ako rušňovodič budovať a rozvíjať rodiacu sa Bohumínsko-košickú železnicu,“ vysvetlil deväťdesiatnik Karol Komandera prahistóriu svojho rodu.
Z Turca do Liptova sa rodina presťahovala, keď jeho otec ako štátny zamestnanec bol preradený do Liptovského Mikuláša. Najskôr bývali v Kráľovej Lehote, v roku 1928 si postavili dom v Liptovskom Mikuláši. Karol v roku 1942 úspešne absolvoval Gymnázium M. M. Hodžu.
Zažil bombardovanie a niekoľko nocí v krytoch
Po maturite začal pracovať v Okresnej národnej poisťovni. Začal študovať na Univerzite Komenského v Bratislave, ale vojnové roky aj jemu skomplikovali život.
V júni 1944 zažil bombardovanie rafinérie Apollo a niekoľko dní a nocí strávil v podzemných krytoch. Napokon sa zbalil a onedlho zvítal s rodinou v Liptove.
Organizátor liptovského zdravotníctva
Karol Komandera pracoval v Okresnej národnej poisťovni do roku 1951. Má veľkú zásluhu na zjednotení zdravotníctva. Podieľal sa na vzniku Okresného ústavu národného zdravia, bol aktívnym organizátorom zdravotníctva v Liptove.
Od roku 1960 až do roku 1984 bol správca štátnej nemocnice v Liptovskom Mikuláši – Palúdzke. V tom období došlo k výraznému skvalitneniu zdravotníckych služieb, vybudoval sa nemocničný komplex a zriadili sa preventívne zdravotné prehliadky obyvateľov.
Spomienky Etely Trégerovej na svojho šéfa
V tom období v nemocnici pracovala aj Etela Trégerová. Na svojho nadriadeného s radosťou zaspomínala: „Pri mojom nástupe do zamestnania ma privítal skúmavým pohľadom, ale aj povzbudivým úsmevom a priateľským slovom. Obdivovala som jeho ľudský prístup pri riešení personálnych problémov, odborné vedomosti, tvorivé myslenie a pracovný zápal pre zveľadenie jeho milovaného špitála.“
Veľa úsilia vynakladal pri budovaní nových prevádzkových priestorov a kreovaní nových nemocničných oddelení. Boli dlhotrvajúce problémy s prepravou pacientov na hemodializačné pracoviská v Martine či v Poprade, napokon sa takéto pracovisko zriadilo aj v Palúdzke.
„Vážili sme si, že aj najnáročnejšie úlohy riešil s prehľadom a pokojne. Svoje skúsenosti i vedomosti odovzdával svojim podriadením. Zaslúžil sa aj o zlepšenie hygienických pomerov na oddeleniach, angažoval sa pri modernom vybavení pracovísk,“ dodala E. Trégerová.
Pomáhal riešiť problémy aj inde
Keď v roku 1972 nastali pri výstavbe nemocnice v Dolnom Kubíne vážne problémy, pomohli im Liptáci najskôr brigádnikmi. Problémy pretrvávali a Dolnokubínčania sa rozhliadali po niekom, kto by úspešne zavŕšil výstavbu ich nemocnice. Rozhodnutie padlo na Karola Komanderu. Vďaka skúsenostiam, entuziazmu, organizátorskému umu i ľudským vlastnostiam výstavba nemocnice úspešne pokračovala. Po návrate do Liptovského Mikuláša pokračoval vo zveľadovaní nemocnice v Palúdzke až do odchodu do dôchodku v roku 1984.
V polovici osemdesiatych rokov sa pri výstavbe Polikliniky v Liptovskom Hrádku zopakovali problémy, podobné tým v Dolnom Kubíne. V kritickej situácii znovu pomohol Karol Komandera a 1. marca 1986 bola klinika otvorená.
Na tretí pokus sa podarilo pomenovať nemocnicu
Najmä pričinením Karola Komanderu bol okres Liptovský Mikuláš vybraný ako modelový vzor pre fungovanie spoločného zdravotníckeho zariadenia.
Nechýbal ani pri oslavách významných jubileí nemocnice v Palúdzke. Ako jeden z hlavných organizátorov stého a stodvadsiateho výročia založenia tejto významnej zdravotníckej ustanovizne poskytol z osobnej zbierky mnoho dokumentačného materiálu a cenných informácií, ktoré boli po zredigovaní publikované v časopisoch.
Bol aj iniciátorom myšlienky, aby nemocnica v Liptovskom Mikuláši niesla meno po významnom rodákovi, lekárovi a dramatikovi Dr. Ivanovi Stodolovi. Podarilo sa mu to až na tretí pokus.
Celoživotná láska k Tálii
Kultúru mesta obohatil Karol Komandera predovšetkým ako dlhoročný ochotnícky divadelník a organizátor. Prvé kroky urobil už ako gymnazista. V samovzdelávacom krúžku M. M. Hodžu sa mladí autori prezentovali vlastnou tvorbou. Recitovali, hrali divadlo, viedli vášnivé diskusie o napredovaní kultúry.
Patrí medzi popredných zakladateľov divadelného krúžku Gašpara Fejérpatakyho Belopotockého v roku 1949.
Známy slovenský režisér Ivan Teren s mikulášskymi akademikmi nacvičil hru na motívy románu F. M. Dostojevského Zločin a trest v dramatizácii Pljuštenského. Pri tejto spomienke sa Karol Komandera pozastavil.
„Bol to najväčší úspech mikulášskych ochotníkov. Inscenovaním tejto divadelnej hry sme v roku 1943 vyhrali celoslovenskú divadelnú súťaž. Za odmenu sme mohli zahrať na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave. Z lóže nás sledovala vláda a minister školstva a osvety nám prišiel zablahoželať do šatne,“ povedal K. Komandera.
Za mimoriadny rozkvet mikulášskeho divadelného ochotníctva považujeme obdobie rokov 1948 až 1962. Jeho aktéri sa združili v Divadelnom súbore Gašpara Fejérpatakyho – Belopotockého pri Okresnom ústave národného zdravia.
Stvárnil desiatky divadelných postáv
Karol Komandera v tom období odohral desiatky divadelných postáv. Každú postavu stvárňoval suverénne v režijnom zámere, s nevšednou vervou a precíznosťou. Také boli úlohy v hre Petra Karvaša Ľudia z našej ulice (1952), v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch (1954) či v Legende o láske od Nazima Hikmeta. V štyroch grobianoch od Carla Goldoniho podal skvelý výkon v úlohe kupca Simoneho, v Denníku Anny Frankovej (1958) si zasa zahral pána Kralera, v Zdravom nemocnom notára. Vo výpočte postáv by sme mohli dlho pokračovať.
Aj keď v práci pri reorganizácii zdravotníctva bol často preťažený, pri príprave predstavení nikdy nepovedal nie. Okrem hereckej práce venoval sa aj organizačnej a administratívnej činnosti súboru.
Po vystúpeniach na domácom javisku sa súbor zúčastnil na III. celoslovenskej prehliadke divadelných súborov v Levoči (jún 1955), kde získali prvé miesto. V tom istom roku naštudovali historickú drámu zo života ľudu na východnom Slovensku v roku 1831 od autora Jozefa Buchanca s názvom Proščava a hra mala veľký úspech na 25. Jiráskovom Hronove. Karolovi Komanderovi utkveli v pamäti slová rektora Akadémie múzických umení v Prahe profesora A. M. Brousila: „Z tejto inscenácie vidím libreto pre národnú operu.“ Proščava však nenašla na Slovensku pokračovateľov. Pre ochotnícke súbory bola veľmi náročná.
Divadelné príhody vyšli knižne
Ku každej premiére divadelnej hry sa viaže rad spomienok a príhod. Knižne ich spracovala Jolana Trombauerová v pub-likácii Monológy. V knihe podala zaujímavé svedectvo o neľahkom ochotníckom chle- bíčku. Kniha je bohato ilustrovaná fotografiami účin-kujúcich i fotokópiami divadelných programov.
Nezabudla ani na mikulášske obecenstvo a s jej názorom sa stotožnil aj Karol Komandera: „Dobre sa nám hralo pred domácim obecenstvom. Vnímavé publikum na obsah divadelných hier živo reagovalo, podnecovalo nás k najlepším možným výkonom. Utvrdzovalo nás v presvedčení, že si našu prácu vážia, a tak nám dodávali chuť do práce.“
Dnes si už ani nevieme predstaviť, koľko obetavosti a lásky k divadlu prejavili členovia súboru. Najprv sa stretávali v obchode u Diačikovcov v Krivošovie dome na Ulici 1. mája. V taškách si nosili polienka, aby si mali čím zakúriť. Potom sa presťahovali do Domu osvety. Veľká sála sa nedala vykúriť, a tak skúšky boli neraz príčinou choroby. Skúšali aj v suteréne nemocnice a na chodbe ústavu národného zdravia, tam bolo aspoň teplo. Sami si šili kostýmy, stavali scény. A odohrali stovky vydarených predstavení. Vďaka dlhoročnej a úspešnej divadelnej tradícii sa Liptovský Mikuláš stal miestom konania celoštátnych prehliadok divadelných ochotníckych súborov Belopotockého Mikuláš. V tomto roku sa uskutočnil už jeho 51. ročník.
V divadelníctve ostal pôsobiť
Karol Komandera divadlo neopustil ani po skončení aktívneho hrania na divadelných doskách. V roku 1968 sa stal členom obnovenej štruktúry slovenského ochotníckeho divadelníctva. V Združení divadelných ochotníkov Slovenska pôsobil v rôznych funkciách až do roku 1993. Okrem iného bol dlhoročným členom hodnotiacich porôt v celoslovenskom kontexte, prispel k rozvoju mladých talentov v divadelníctve.
Dlhoročný divadelný režisér Emil Hižnay o spolupráci s Karolom Komanderom povedal: „Oceňujem jeho obrovskú zanietenosť pre divadlo a jeho organizátorské schopnosti pri vedení súboru Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Naučil ma milovať divadlo a vzdávam úctu aj pred jeho činorodou prácou v rôznych funkciách v Združení divadelných ochot-níkov Slovenska.“
Za svoju dlhoročnú úspešnú činnosť v divadelníctve dostal od ministerstva kultúry v roku 1986 významné ocenenie Zaslúžilý pracovník kultúry.
Keď Karol Komandera preberal ocenenie z rúk ministra kultúry Miroslava Válka, povedal: „Život človeka je naplnený prácou. Záleží predovšetkým na ňom, či ponechá voľne plynúť hodiny, dni a roky života, alebo sa ich snaží využiť naplno, aby zazneli ako vzácny nástroj a svojimi čistými tónmi vyvolávali odozvu aj v iných ľuďoch. Šťastný je ten, kto nachádza potešenie vo svojej každodennej práci. No pocit šťastia sa ešte znásobí, ak je sprevádzané prejavmi uz-nania širšej verejnosti.“
Členom Matice slovenskej od roku 1942
Spontánneho uznania verejnosti sa dočkal Karol Komandera na spomienkovom večere s názvom Dvaja v kultúrnom záprahu, ktorý sa uskutočnil v Dome Matice slovenskej v Liptoskom Mikuláši pred dvoma rokmi.
Uctili si na ňom pamiatku Karola Komanderu a publicistu Ladislava Pašku.
Na spomienkovej slávnosti zdôraznili, že obe osobnosti zanechali hlbokú stopu na poli kultúry, ale aj matičného hnutia. Pripomeňme si, že Karol Komandera je členom Matice slovenskej od roku 1942. Jeho osud je prepojený mnohými aktivitami s našou najstaršou kultúrnou a národnou ustanovizňou. V rokoch 1968 – 1969 sa výrazne angažoval pri oživotvorení Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši a v Martine. Prácu jedného zo svojich najstarších členov ocenila Matica slovenská medailou sv. Cyrila a sv. Metoda.
Zapájal sa aj do práce pri premenách spoločnosti k demokracii a angažoval sa v úsilí za samostatné Slovensko. Pri príležitosti 10. výročia vzniku Slovenskej republiky dostal v roku 2003 ocenenia a ďakovné listy od predsedu Žilinského samosprávneho kraja a predstaviteľov regionálnych inštitúcií.
Na manželku spomína s úctou a vďakou
Neobyčajne plodný život prežíval 93-ročný Karol Komandera aj vďaka priaznivému rodinnému zázemiu. Manželka, ktorá bola učiteľkou, vždy stála po jeho boku a podporovala ho v jeho práci i záľubách.
S úctou a vďakou na ňu spomína, pretože náš pozemský svet opustila pred šiestimi rokmi. Žiaľ, na Národnom cintoríne v Martine odpočíva aj jeho dcéra Viera, (vydatá Galová), ktorá tiež pôsobila v oblasti kultúry. Bola dlhoročnou a úspešnou riaditeľkou Turčianskej galérie v Martine.
Karol Komandera aj vo vysokom veku činorodo pracuje, angažuje sa v divadelníctve, matičnom hnutí aj ďalších kultúrnych oblastiach. Navštevuje rôzne kultúrne podujatia, za zaujímavými kultúrnymi podujatiami neváha vycestovať.
Svoju fyzickú kondíciu si udržuje prácou v záhrade, jazdou na bicykli a prechádzkami v nádherných dolinách Liptova. Veľa číta, pozorne sleduje kultúrne dianie na Slovensku a kriticky hodnotí príklon Slovákov ku komercii a lacnej zábave. Za barbarstvo považuje snahu zobrať slovenským literátom Dom spisovateľov v Bratislave a zriadiť v ňom striptízový klub.
Právom môžeme Karola Komanderu na základe celoživotných aktivít zaradiť do galérie slovenských vlastencov, ktorí sa po celý svoj život významne podieľali na zveľaďovaní slovenskej národnej kultúry. Je sympatické, že ani vo vysokom veku vo svojich aktivitách nepoľavuje. Zaslúži si obdiv verejnosti a uznanie.
Autor: Štefan Packa
