VYŠNÁ BOCA. Meno a práce spurného kňaza a doktora filozofie i teológie Jána Lajčiaka poznajú pravdepodobne viac v zahraničí ako u nás. Všestranný humanitný vedec vedel 15 jazykov, vynikal v teológii, filozofii i sociológii.
S Lajčiakom prišiel do slovenských pomerov energický a rozhľadený učenec, ktorý inú ako vysokú latku pred Slovákov dať nevie ani nemôže.
„A tak dvojnásobný doktor prestížnych európskych univerzít odchádza na najzapadlejšiu faru liptovského seniorátu do Vyšnej Boce, kde okrem svojho povolania prekladá evanjeliá z gréčtiny, učí sa po cigánsky, venuje sa včelárstvu a obklopený jediným materiálnym bohatstvom, veľkou knižnicou, koncipuje životné dielo Slovensko a kultúra,“ napísal Borislav Petrík v Slovenskej Republike v septembri 1993.
Bez vyhliadok na vedeckú kariéru sa utiahol na túto faru, kde pôsobil od roku 1905 až do smrti. Odbavuje tu krsty, svadby a pohreby, po nedeliach káže, sedliači, chodí na poľovačky, venuje sa i fotografovaniu, kupčí s býkmi a kravami. Takto zbieral groše na vydanie svojich kníh.
Tvorbu kultúry považoval za cieľ života
Napriek tomu, že autor nestihol dielo dokončiť, vyšlo zásluhou profesora Samuela Štefana Osuského až dva roky po Lajčiakovej smrti, v roku 1920, v reedícii v rokoch 1957, 1994 a najnovšie 2007 vo Vydavateľstve Q, ide jednoznačne o systematickú sociologickú prácu.
„Málokto na Slovensku vytvoril také originálne vedecké dielo, akým je Lajčiakova kniha Slovensko a kultúra. Tú nenapísal nedovzdelaný, zahorklý a zakomplexovaný človek. Jej autor bol muž veľkých znalostí. Asi aj sebaistoty. Stál vysoko nad svojím prostredím, imúnny voči klebetníkom, závistlivom a krčmovým stenačom. Bádateľ, čo si zaostril svoj mikroskop na jeden objekt: stredoeurópske etnikum,“ napísal Ladislav Kováč v časopise Týždeň v roku 2008.
Centrálnu ideu Slovenska vidí Ján Lajčiak v prebudení individuálneho, sociálneho, hospodárskeho a politického života.
Výrazná a silná individualita
Geniálny slovenský vedec sa narodil v Pribyline pred 140 rokmi, 25. júla 1875, v kritickom čase pre slovenský národ, keď maďarská vláda zatvorila Maticu slovenskú a všetky tri slovenské gymnáziá.
Do škôl chodil v rodisku, Liptovskom Hrádku, Banskej Bystrici, Prešove, Erlangene, Lipsku, Paríži, evanjelickým kaplánom bol v Budapešti a vo Vyšnej Boci. Bol výraznou, silnou individualitou, a preto je chvályhodné, že v ostatných rokoch sa mu na Slovensku začala venovať väčšia pozornosť.
Zomrel osamotený na fare vo Vyšnej Boci
Vo Vyšnej Boci 28. októbra 1918 na fare zomiera luteránsky kňaz Ján Lajčiak. Osamotený štyridsaťtriročný slobodný mládenec.
Podľa legendy mu kostolník stihol oznámiť, že v Prahe práve vyhlásili Československú republiku. Nemohol, lebo na Horné Uhry sa v ten deň zvesť nedostala.
Iný kňaz v Liptove, Martin Rázus, udalosť básnicky oslávi až o niekoľko dní: „Hoj, zem drahá, slovenská zem, poľúb že sa s ránom!“.
V roku 2012 vydal slovenský prozaik, publicista, autor filmových scenárov a rozhlasových hier Anton Baláž knihu o Jánovi Lajčiakovi Prehovor Ezechiel.
Pri jej písaní využil už novoobjavený vedcov archív. Predtým vznikla v jeho dielni i rozhlasová hra. Režisér Fedor Bartko je tvorcom televízneho dokumentárneho filmu Ján Lajčiak a režisér Jaroslav Rihák zasa vo filme Albert, Albert (o Albertovi Škarvanovi) obsadil do epizódnej úlohy Jána Lajčiaka spisovateľa Rudolfa Slobodu.
V rodnej Pribyline pripomína túto slovenskú osobnosť pamätná tabuľa na obecnom úrade i Základná škola s materskou školou nesie jeho meno. Pamätná tabuľa je tiež pri vstupe do pôvabného kostola vo Vyšnej Boci.
Autor: Pavol M. Kubiš
