ar Machovej.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Chemická inžinierka kvôli svojmu originálnemu snu napokon predala podobne vlastným úsilím vybudovanú prosperujúcu firmu na výrobu plastových obalov pre kozmetický priemysel.
„Do tohto rozprávkovo čarovného miesta dýchajúceho dávnou históriou som sa zamilovala hneď na prvý pohľad," uviedla a ochotne sa podelila o výnimočné skúsenosti so záchranou a oživovaním národnej kultúrnej pamiatky.
Aký bol váš hlavný zámer s rekonštrukciou spustnutého a zdevastovaného hradného komplexu ?
Rozhodne nechcem, aby to vyznelo ako prázdne klišé, môj cieľ zostáva od začiatku ten istý. Zo všetkých síl sa usilujem sprístupniť tento nádherný kút Liptova a Slovenska nášmu národu, Európe a svetu.
Neberiem to ako moju súkromnú vec, hoci túto nehnuteľnosť vlastním a investovala som do jej opravy nemálo finančných prostriedkov. Táto skvostná architektonická pamiatka zostáva pre mňa stále vecou verejnou a čím viac ľudí ju navštívi, bude užívať a tešiť sa z nej, tým budem spokojnejšia.
Verejnosť sa zvykne na takéto vznešené úmysly pozerať cez prsty. Cítili ste skôr podporu či nedôveru okolia ?
Jedným dychom musím povedať, že som tu nestretla ani príliš veľa neprajníkov, ale ani pomocníkov. Očakávala som, že naša spoločnosť bude viac podporovať takéto úsilie.
Oveľa viac som očakávala od bezprostredného okolitého regiónu, že bude túto pamiatku viac vyhľadávať a využívať jej veľké možnosti. Žiaľ, naokolo sa vybudovalo strašné množstvo zbytočných ubytovacích kapacít, ktoré medzi sebou bojujú, pritom tu chýba dostatok kvalifikovaného personálu. Opakujem, od Liptákov som dostala málo podpory. Neškodili mi, ale ani ma nepodporili.
Neodrádza vás tento nezáujem okolia a kompetentných inštitúcií ?
Nerezignovala som, no mohlo to postupovať oveľa, oveľa rýchlejšie. Nechcem vyplakávať, ale všetci obdobní nadšenci, bez preháňania fanatici, by si určite zaslúžili pomoc štátu. K uskutočneniu mojich plánov, aby som si mohla povedať, že je to hotové aspoň na takých 90 percent, mi chýbajú ešte zhruba tri roky.
Za tým sú samozrejme peniaze a ledva si to zarobí na bežnú prevádzku. Musím to naďalej dotovať, s čím mi veľmi pomáha aj môj syn, ktorý má tu nablízku fabriku a keď vidí, že mi treba pomôcť, ochotne mi poskytuje svojím spôsobom pôžičky.
Keby ste sa rozhodovali dnes, pustili by ste sa znova do tohto dobrodružstva ?
Nadobudla som nezaplatiteľné skúsenosti, ktoré mi nikto nezoberie a nemyslím pritom len na ustavičný boj s veternými mlynmi. Môžem si s pokojným svedomím povedať, že moje vízie sa mi navlas splnili a plnia. Nič, čím som si musela prejsť, neľutujem.
Boli to strašne ťažké roky, ale teraz, keď je to už skoro hotové, nesmierne sa teším na budúcnosť a veľmi v ňu verím. Mojimi rovesníkmi sú takí vizionári ako Steve Jobs, Bruce Willis či Bill Gates. Narodila som sa pod rovnakou hviezdou, preto verím, že sa mi tie plány splnia a v týchto rozprávkových priestoroch nás čakajú na Liptove veľké veci.
V našich zemepisných šírkach sa veľké vízie asi nerodia a najmä neuskutočňujú ľahko ?
Naozaj to nebolo a nie je jednoduché. Snáď postačí malý príklad. Musela som prekonať sedem rokov prekážok, kým som sa dopracovala k dvom značkám na diaľnici. Bolo to sedem rokov boja s rôznymi schvaľovacími orgánmi a inštitúciami.
Musela som si to všetko zaplatiť z vlastného, aj keď si myslím, že by malo byť v záujme štátu spropagovať takéto prekrásne kultúrne pamiatky. No nič, keď sa nedalo inak, spravila a zafinancovala som to sama. Neustále uvažujem, ako čo najúčinnejšie pozvať všetkých Slovákov i zahraničných turistov, aby sa sem prišli pozrieť, lebo je to tu skutočne krásne. Začali sme už aj s prehliadkami.
Hoci stavba stále nie je dokončená, ochotne sprevádzame každého záujemcu aj pomedzi lešenia. Je to síce náročné, no prináša to ovocie, lebo čo najviac jednotlivcov sa zblízka oboznamuje s tým, čo sa tu deje a aká veľká historická hodnota je v týchto zázračných priestoroch.
Je až obdivuhodné, že po všetkých tých strastiach opisujete tento historický objekt s takou láskou a nadšením.
V najťažších chvíľach ma posilňuje túžba po poznaní našich dejín. Málokto vie, že tento hrad dostala darom a vlastníctva, zhodou okolností 22. mája presne v deň mojich narodenín, donačnou listinou Barbora Celjská, druhá manželka Žigmunda Luxemburského, ktorý bol synom Karola IV. Traduje sa, že to bola veľmi dobrá hospodárka, ktorá nielen brala, ale aj dávala.
Patrili jej bohaté mestá Banská Štiavnica, Kremnica, Zvolenská, Liptovská či Trenčianska župa. V tom čase bola jednou z najbohatších žien v strednej Európe. Hlbšie nahliadnuť do stredoveku mi veľmi pomáhajú renomovaní historici manželia Pavel a Daniela Dvořákovci.
Základným predpokladom správnej starostlivosti o takéto pamiatky je pochopenie historických súvislostí. Našim návštevníkom chceme povedať skutočnú pravdu o tom, aký strategický význam malo toto miesto.
Máme my, Slováci, čo ukázať svetu zo svojej dávnej histórie ?
Nepochybne, naše dejiny sú veľmi zaujímavé a hoci ich mnohí bagatelizujú, stoja za pozornosť. V tejto súvislosti hodnotím pozitívne iniciatívu ministerstva kultúry a spoločný projekt s ministerstvom práce využiť nezamestnaných na záchranu kultúrnych pamiatok. Konečne niekto aspoň trochu upriamil pozornosť na tieto ozajstné poklady, ktoré tu máme.
Naše hrady, zámky a kaštiele sú predsa také nádherné. Odjakživa to boli pevnosti, ktoré nás chránili pred nepriateľmi. Žiaľ, stalo sa, že za niektorých panovníkov ich v bojoch zbúrali. Potom sa už o ne vôbec nikto nestaral a mnohé tieto úžasné perly sú stále ešte zahrabané v pustatinách. Len pár nadšencov potí krv za ich záchranu, obetuje svoj čas a prostriedky.
Potrebovali by sme oveľa viac dobrovoľníkov a podporu spoločnosti. Keď nás bude viac, podarí sa nám zachrániť tieto skvosty a celý svet sa na ne bude chodiť k nám pozerať. Nehovorím to len tak do vetra, zahraniční návštevníci tohto hradu doslova zostávajú stáť s otvorenými ústami v nemom úžase.
