PRIBYLINA, ČIERNY VÁH. „Najlepším čertiskom, na akého si na Mikuláša spomínam, bol vlani Miško Ondrejkov. Je perfektný zabávač, deti ho zbožňujú,“ povedala mladá mamina Jana Harbach z Pribyliny. Dodávame, že Michal je lesníkom, amatérskym fotografom a veľkým priateľom zvierat napriek tomu, že sa mu medveď v januári v roku 2014 do nohy zahryzol.
„Ani si neviem predstaviť, že by som býval v meste. Určite by som trpel,“ zahlásil Michal Ondrejkov a dodal: „Keď otvoríme v byte na Čiernom Váhu okno, vidíme najmä jelene, ale aj srny, jazveca, všelijaké iné zvieratá.“
Príroda mladého muža lákala od malička. Vlastne celá jeho rodina mala a má ťah na prírodu, takže s prírodou doslova vyrastal. Niet sa teda čo čudovať, že šiel študovať najprv na strednú lesnícku školu, potom pokračoval na vysokej škole vo Zvolene a odtiaľ rovnými nohami do Štátnych lesov, odštepný závod Liptovský Hrádok. „Robím na Lesnej správe Čierny Váh,“ doplnil.
Čo sa má stať, stane sa
Naplnili sa Michalove predstavy o práci v lese? „Naplnili. V lese som od rána do večera. Aj priateľku mám z lesa, z Čierneho Váhu,“ s úsmevom vysvetlil. Ona, kým sme sa rozprávali, ošetrovala prírodniny, ktoré si práve priniesli z lesa, aby vyrobila jesenno-zimné ikebany plné trniek a ihličnatín.
Michal momentálne v práci robí pestovného technika. „Sadíme stromčeky, staráme sa o ne počas celého roka. Výrub je tiež dôležitý, ale teraz je hlavné zalesnenie. Starám sa o horu, dokým narastie.“ Provokačná otázka? Sú životaschopnejšie stromčeky, ktoré sa vysejú samé v lese alebo tie, ktoré vysadíte? „Nedá sa to tak povedať. Niekedy sú v lese pre stromčeky také podmienky, že ak im človek nepomôže, zahynú. Ide najmä o starostlivosť po vysadení, keď by ich obhrýzla zver alebo ich zabije burina. A či nami vysadené stromy plytko zakoreňujú? To závisí od dreviny a podmienok, v ktorých rastie. Ak nemá dobré podmienky, rastlina ide koreňmi hlbšie a hľadá si pôdu pre rast i živiny. Ak sú podmienky dobré, nepotrebuje sa zakoreňovať hlboko, nájde vyhovujúcu pôdu na povrchu.“
Hora, stromy, zvieratá, jednoducho celá príroda sú pre mladého muža nielen priestorom pre prácu, ale spájajú sa s nimi aj záľuby. „S Jankou sa túlame spolu v prírode. Fotografujeme ju, o zver sa staráme.“
Zmienka o zvieratách vyvolá spomienky na boľavé stretnutie s medveďom pred takmer dvoma rokmi, ktorý na Michala zaútočil. Zmenil sa nejako jeho pohľad na medvede či iné zvieratá po tomto útoku? Má strach? „Nie, strach nemám, skôr by som povedal – väčší rešpekt. Čo sa však má stať, stane sa.“
Stret s tristokilogramovým medveďom
Čo sa stalo na Nový rok 2014? Jeden medveď nespal, zaútočil na Michala a zahryzol mu do nohy. „Vracal som sa vtedy z prechádzky v lese k autu, keď spod chodníka vybehol medveď. Reval na celú horu a mal som pocit, akoby tam na mňa čakal. Očividne nespal zimným spánkom,“ povedal lesník. „Chcel som utiecť, ale nabúral som do stromu a ako som letel na zem, medveď mi ešte vo vzduchu zahryzol do nohy. Neprestával som kričať, medveď ma pustil a odchádzal, no obzeral sa za mnou. Stále som kričal, a tak sa nevrátil. Myslím, že krik ma zachránil,“ povedal vtedy po útoku Michal a dodal, že ani bolesť necítil, len veľký strach a rešpekt. „Bol to obrovský kus, musel mať okolo tristo kilogramov a po tejto skúsenosti s ním teraz radím – pri stretnutí s medveďom len poriadne nahlas kričať.“ Dodal, že všetko bude aj v budúcnosti u neho podľa situácie, do ktorej sa s medveďom stretne. „Myslím však, že mŕtveho hrať mi vtedy ani nenapadne.“
Michal po boľavom stretnutí s medvedicou maródil mesiac, vraj nevydrží doma dlho sedieť. „Hneď druhý deň v práci som prišiel na kontakt s medvedicou a jej dvoma mladými. Kŕmili sa pod cestou a ona ma zbadala. Potom ma jedným okom sledovala, druhým malé. Jedno z nich však dostalo vietor odo mňa, sfučalo, odbehlo a ona za ním.“
Medveďov je podľa Michala v doline dosť, stretáva ich na svojich potulkách so svojou priateľkou po lesoch často. „Neutekáme pred nimi, radšej ich fotografujeme,“ vysvetlil s úsmevom mladý muž a dodal, že fotografuje s veľkým rešpektom na pomerne krátku vzdialenosť, a tak má množstvo krásnych záberov tejto „liptovskej“ šelmy.
Aký má najkrajší zážitok z lesa? „Sú pekné zážitky aj s medveďmi. Jeden prišiel ku mne asi na päť metrov. Vyšiel z kríkov a šiel rovno oproti mne. Mal som na pleci pušku aj fotoaparát, rozhodol som sa pre fotografovanie. Vôbec mi nenapadlo – bráň sa, je to divé zviera. Ono však do lesa patrí! Rozhodol som sa radšej pre pekný záber. Keď som sa medveďovi prihovoril, otočil sa a odišiel.“ Vraj Michal cítil síce silnejší rešpekt, nie však strach, tak ani medveď strach pravdepodobne necítil a pokojne zmenil smer svojej prechádzky. „Keby som sa bál, nemôžem robiť prácu, ktorú robím a ktorú mám rád.“
Dvojnásobný majster Slovenska
Okrem fotografovania prírody a zvierat v ich prirodzenom prostredí má Michal aj „zvukovú“ záľubu, v ktorej sa stal dvakrát majstrom Slovenska. Vábenie zvierat.
„S vábením som sa prvýkrát stretol na strednej škole a viac-menej som záľubu do majstrovskej podoby dotiahol sám. V tom čase sa ešte v škole nevyučovalo vábenie, teraz ho majú študenti ako záujmovú činnosť.“ Po tom, ako sa stal Michal majstrom Slovenska vo vábení, obracajú sa na neho mladí ľudia, aby im dal nahraté cédečko, podľa ktorého by sa učili. „Nemám nič také. Ja som sa učil podľa toho, čo som naozaj v lese počul. Čo som počul v prírode, to som sa snažil napodobniť na vábničke.“
Vábničiek, nástrojov na vábenie, má momentálne Michal doma viac. „Postupne si aj túto zbierku pomaly rozširujem. Vábničky sú finančne náročné, od desať po sedemdesiat eur. Cena závisí od toho, z čoho sú vyrobené. Niektoré sú z dreva, iné umelé alebo z parohov.“
Dobrý znalec lesa by mal vraj rozoznať hlasy zvierat. Jeden jeleň môže totiž vydávať rôzne zvuky. Inak na začiatku ruje, keď si hľadá jelenice. Vtedy je jeho hlas monotónny. Keď ovládne čriedu, je to víťazné ručanie, sú to krátke zvuky, ktorými si jeleň obháňa jelenice. Výhražným hlasom si ich stráži a hlasom na kališti oznamuje, že je na mieste, kde oddychuje. Je to akési mrmlanie, keď sa jelenice pasú a on sa na kališti – v priehlbine či vo vode chladí.
Každé zviera má na každú situáciu svoje „vyjadrovanie“, svoje hlasy. Občas sa stane, že Michal privábi zviera a fotografuje, ale rovnako vie aj posúdiť, v akom zdravotnom stave je privábené zviera.
Súťaže vo vábení vraj berie Michal ako rodinné výlety. Idú s ním väčšinou jeho priateľka Janka, mamina, ocino, „tetka“, krstný, ale často sa pripoja aj ostatní členovia rodiny, ktorí vytvoria početný fan-klub. Súťaže bývajú v pribylinskom skanzene, na Orave, v Považskej Bystrici a vyvrcholením sú každý rok majstrovstvá Slovenska vo Svätom Antone na svätého Huberta. „Na majstrovstvách sa vábi jelenia a potom ostatná zver. Sem patrí hlas rujnej srny, hlas diviaka, hlas zajaca a hlas malého srnčaťa,“ povedal Michal. On sa zúčastňuje všetkých disciplín a za najväčší úspech považuje to, že dvakrát sa stal majstrom Slovenska vo vábení jelenej zveri. Bolo to v rokoch 2010 a 2012, tohto roku skončil tretí a prví traja reprezentujú Slovensko na majstrovstvách Európy. „Na majstrovstvách Európy som už bol dvakrát. V Slovinsku som skončil siedmy, neskôr v Čechách tiež siedmy.“
Čo hodnotí na súťaži porota? Intonáciu i to, či vábič vábením „povedal“ to, čo mal za úlohu povedať. Napríklad, hľadajúci jeleň musí byť skutočne cez vábničku hľadajúci. „Spočiatku som mal na súťažiach veľkú trému, teraz už nemám. Zvykol som si. Trénujem v lese, v realite, pred súťažou však aj doma pred zrkadlom,“ s úsmevom zakončil dvojnásobný majster Slovenska. Keďže tohto roku skončil tretí, na majstrovstvá Európy pôjde na budúci rok do Maďarska. Držíme palce, Michal.
