Tradičné slovenské Vianoce už pomaly zanikajú. Pritom sú bohaté i plné múdrosti a z vianočných zvykov našich predkov sa môžeme veľa naučiť aj dnes. Napríklad, vedieť si odpúšťať či viac si vážiť svoju rodinu, ktorú máme, hovorí v našom vianočnom rozhovore etnologička Katarína Nádaská.
Zima musela byť pre ľudí v minulosti ťažkým obdobím.
- Zima so sebou prinášala strach, hlad a choroby. Veľa ľudí zahynulo práve počas nej, pretože nemali čo jesť. Hlad spôsoboval najväčší úbytok ľudí. Dni sú počas zimy kratšie a noci, naopak, dlhšie. Ľudia pociťovali strach, no zároveň prirodzený rešpekt. Verili, že tma so sebou prináša niečo nepoznané, určitých démonov. Tmu sa snažili vyhnať slnkom, teplom a ohňom.
Dni pred Vianocami boli bohaté aj na ľudové zvyky.
- Od Kataríny začal takzvaný malý pôst, keď sa nesmeli robiť hlučné tanečné zábavy, ale aj stridžie dni. Mládež sa potrebovala stretávať a využívali na to určité dni na Katarínu, Ondreja, Barboru či Luciu. Boli to magické dni, počas ktorých sa robili magické aktivity. Napríklad, ľúbostná mágia, ktorú preferovali najmä slobodné dievčatá. Ale netreba to brať, že tomu aj bezhlavo verili. Malo to skôr spoločenskú funkciu, tieto dni boli pre mladých príležitosťou, aby sa mohli stretnúť a zabaviť sa. Spôsob komunikácie bol medzi nimi úplne iný, ako je tomu teraz.
Bol to teda aj čas nadväzovania nových vzťahov?
- Iste, bolo dôležité, aby si mládenci vyhliadli nejaké dievčatá, alebo aby sa už existujúci vzťah upevňoval a vyústil do manželstva. Na utužovanie takýchto vzťahov sa využívali práve zimné tanečné zábavy a magické dni na Barboru, Luciu, Mikuláša či Tomáša. Chodievalo sa s oceľou a počas týchto dní sa v obciach diali rôzne obchôdzky, ktoré realizovali najmä mladí ľudia.
Ako slávili naši predkovia vianočné sviatky?
- Na Štedrý deň vstávali skoro ráno, už o druhej hodine v noci, najmä ženy. Tie museli mať do rána všetko napečené. Úlohou mužov bolo nanosiť vodu na celé sviatky a narúbať a uložiť drevo. Platilo pravidlo, že počas sviatočných dní sa nemalo nič fyzicky ťažké robiť. Keď sa rozbrieždilo, muselo byť navarené, aby sa ešte pozametalo a urobili sa posledné úpravy. Na Štedrý deň sa do izby dávala pod stôl alebo do kúta otiepka slamy. Malo to symbolizovať narodenie Ježiša Krista v maštali. V ten deň nesmelo nič visieť na klincoch, verilo sa, že koho odev zostane zavesený, ten sa do roka obesí. Nohy stola ľudia zväzovali železnou reťazou a pri štedrej večeri si na ňu vykladali všetci nohy, aby bola súdržnosť v ich rodine. Obsluhoval jeden človek, zvyčajne gazdiná. Ostatní museli sedieť, inak by mohli do roka zomrieť. Na stôl sa dával jeden tanier navyše pre pocestného. Bol to veľmi pekný motív, vedieť sa podeliť s tými, ktorí nemali nič.
Aké zvyky ľudia v tomto období ešte praktizovali?
- Je ich dosť. Napríklad jedálenský stôl musel byť na Štedrý večer vyumývaný. Potom naň ukladali biely obrus, ktorý musel mať červenú vzorku a vyšívaný bol červenou niťou. Červená mala ochranný a očistný charakter, bola symbolom ohňa. Na stole nesmela chýbať sviečka a Biblia. V protestantských rodinách bol na stoloch aj kríž. Rozdiel bol v štedrovečerných jedlách. Protestanti nedržali počas Štedrého dňa pôst, ich večera v tento deň bola mäsitá. U katolíkov bol Štedrý deň pôstny a ich večera mala veľa bezmäsitých chodov. Tých bolo sedem alebo 12, čo bola symbolika dní v týždni či počtu mesiacov v roku. Bolo ich preto tak veľa, aby mali ľudia bohatý rok a počas neho dostatok jedla. Pod obrus si zvykli dávať strukoviny, ako šošovicu, hrach, fazuľu. Symbolizovalo to bohatstvo.
Aký priebeh mala v minulosti štedrá večera a ktoré jedlá boli pre ňu typické?
- Štedrá večera sa začínala čítaním z Písma svätého, staťou o Ježišovom narodení. Potom sa jedli oblátky, med a cesnak. Na stôl sa položila vianočná polievka. Mohla to byť kapustnica mäsitá alebo pôstna, so strukovinami. Taktiež hríbová, slivková či hrušková polievka. Varila sa aj rybacia polievka. Po nej nasledovali kaše, prosná, cícerová, pšeničná, pohánková či krupičná. Tie sa pripravovali na slano alebo na sladko s medom. Po nich prichádzali prívarky, najmä strukovinové, ako šošovica, fazuľa. Ďalej nasledovali opekance, bobáľky, lámance, melence a po nich prišli na stôl pirohy, tatarčané pirohy, zemiakové alebo sladké plnené lekvárom. Taktiež šúľance s makom, rezance s tvarohom, ryba varená, pečená, pstruh, kapor, vyza, úhor a podobne.
Neodmysliteľným symbolom štedrej večere boli a sú aj oblátky.
- Áno, ale už tým novším. Majú znázorňovať, ako v katolíckej cirkvi hostie, telo Ježiša Krista. Oblátky sa v minulosti jedli len počas Vianoc. Najprv sa piekli v kláštoroch, neskôr ich na dedinách začali piecť učitelia, bola to ich výsada. Každá rodina im nahlásila, koľko oblátok chce. Ale pieklo sa len toľko, aby sa každému ušlo.
Nedávali si ľudia pod obrus mince alebo šupiny z kapra?
- To je už novšia tradícia, pochádzajúca z druhej polovice 19. storočia. V tom skoršom období väčšinu osídlení na Slovensku tvoril vidiek, miest bolo málo. Na vidieku nemali ľudia peniaze a žili len z práce svojich, rúk alebo tu fungoval barterový obchod. Peniaze prichádzajú až oveľa neskôr, medzi roľníkov. Tí ich obyčajne získavali predajom dobytka či iných produktov. Pravdou však je, že roľníci nikdy nemali peňazí nazvyš.
Aké bolo časové rozpätie spomínaných tradícií?
- Od 12. storočia do prvej tretiny 20. storočia. Veľký zlom nastáva po 2. svetovej vojne. Ľudia sa vtedy vo veľkom začali sťahovať do miest a nastáva veľká zamestnanosť žien. Zmenilo to životný štýl ľudí, ale aj štedrú večeru.
Vianočný stromček je tiež pomerne mladšou súčasťou Vianoc?
- Vianočný stromček poznali aj starí Slovania. Boli to však skôr vetvičky ihličnatých stromov, a to preto, že pichali. Všetko, čo pichalo, ich malo ochraňovať od zlých síl. Boli oveľa viac ekologickí ako my dnes, stačilo im totiž pár vetvičiek, ktorým si ozdobovali svoj príbytok.
Odkedy sa objavuje vianočný stromček v takej podobe, ako ho poznáme dnes?
- Od druhej polovice 18. storočia a v 19. storočí najprv v šľachtickej a potom v meštianskej kultúre. Najprv sa ujal v nemeckých protestantských rodinách, potom prišiel aj k nám, no najskôr bol v meštianskych rodinách. Napríklad na horných Kysuciach alebo na hornej Orave boli miesta, kde v 30. rokoch minulého storočia stromček vôbec nepoužívali. Na Slovensko stromček prenikal postupne. Najprv to však boli len vrcholce ihličnatých stromov, ktoré sa zavesili na strop. Bolo to praktické, lebo v tom čase mali v dome málo priestoru.
Čím si ho zdobili? Mali tieto ozdoby ochranný alebo skôr estetický charakter?
- Najprv len slamou, až neskôr pridali aj orechy, sušené jablká. V 30. až 40. rokoch minulého storočia pribudli slamené a šúpoľové ozdoby. Ozdoby na stromčeku mali estetický charakter. Neskôr sa ozdobovali aj medovníkmi, tie boli na rozdiel od perníkov nezdobené. Medovníky patria medzi najstaršie pečivo, ktoré sa začalo piecť už začiatkom adventu. Doteraz sú spolu so zázvorníkmi symbolom Vianoc.
Skrášľovali si ľudia do 20. storočia aj svoj príbytok?
- Áno, ale nemôžeme to porovnávať s dneškom. Spôsob bývania aj odievania bol vtedy iný. Obyčajní ľudia siahali len po tom, čo im bolo blízke a čoho mali dostatok.
Aké si ľudia v minulosti dávali medzi sebou darčeky?
- Vo vidieckom prostredí to boli jednoduché darčeky. Otcovia po večeroch z dreva stružlikali deťom hračky, mamy šili bábiky. Začiatkom 20. storočia medzi cenné darčeky patrila napríklad kniha alebo exotické ovocie, ako pomaranč. Dnes si to už nevieme ani predstaviť.
Na Slovensku platí – iný kraj, iný mrav. Je to tak aj v prípade Vianoc?
- Už len keď si zoberieme etnické alebo náboženské zloženie obyvateľstva. Máme tu rímskokatolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov či pravoslávnych. Vždy záviselo predovšetkým od viery, ako sa kde Vianoce slávili. Gréckokatolíci a pravoslávni napríklad držali ešte väčší pôst ako rímskokatolíci. Malo to teda u nich vplyv aj na skladbu vianočných jedál.
Ako vnímate slávenie vianočných sviatkov v súčasnosti?
- Dnes žijeme rýchlym spôsobom života. Je ťažko povedať, aké zvyky z minulosti ešte pretrvajú. Čo ešte zostalo, sú najmä niektoré typy tradičných jedál. Ale aj to sa môže postupom času úplne zmeniť. Kaše alebo strukoviny, ktoré sa varili na Štedrý večer na storaký spôsob, už nie sú.
Dnes nenájdete rodinu, ktorá by si na Vianoce dala tanier ovsenej kaše. Mnohé tie tradičné jedlá sú už v zániku. Bude dobré, ak si vôbec nejaký ten zvyk rodiny uchovajú. Minimálne to, že sa ľudia budú snažiť na Štedrý deň vrátiť domov, aby bola rodina spolu.
Hrozí teda tradičným slovenským Vianociam zánik?
- Naše tradičné Vianoce už pomaly zanikajú, pritom sú bohaté i plné múdrosti a z vianočných zvykov našich predkov sa môžeme veľa naučiť aj dnes. Všetko sa mení a život ide dopredu. Myslím si ale, že niektoré zvyky, ako koledovanie alebo jeden typ tradičného sviatočného jedla, ako opekance, lámance, vianočné polievky, hríbová, šošovicová, rybacia či kapustnica, tu ešte ostanú. Prognózovať ako dlho, je veľmi ťažké. Bolo by dobré, aby deti poznali, čo sú Vianoce, nie kto je to Santa Claus a čo je pravým obsahom Vianoc.
Aký príklad si môžeme od našich predkov zobrať?
- Napríklad vedieť odpúšťať či viac si vážiť svoju rodinu, ktorú máme. Skúsme sa ako v minulosti zastaviť, vážiť si prítomnosť svojich rodičov, partnerov či detí a venovať im svoj čas.
V čom spočívala ich múdrosť?
- Naši predkovia, napriek tomu, že nemali absolvované dve alebo tri vysoké školy, boli veľmi múdri, pretože boli zžití s prírodou. Dokázali si viac pomáhať a boli jeden na druhého viac odkázaní. Ctili si svojich mŕtvych blízkych. Pred sviatkami chodievali na cintoríny a prinášali drobné obete svojim mŕtvym predkom. Mladší mali v úcte starších. V jednom dome žilo niekoľko generácií a boli súdržní, vedeli si pomáhať. Mnohé magické úkony, ktoré robili počas Štedrého večera, slúžili na to, aby jednotliví členovia pochopili, že rodina je tá, na ktorú sa dá spoľahnúť a ktorá ich nikdy nesklame. Sú to nepísané, ale na Slovensku tradované pravidlá.
