.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Piaty ročník vianočného galavečera Futbal je hra a hrať by sa mal človek pre radosť sa 15. decembra uskutočnil v Dome kultúry v Liptovskom Mikuláši.
Mikulášski futbalisti predstavili jednotlivé kategórie klubu a v každej vyhlásili najlepšieho hráča. V áčku, ktoré po jesennej časti druhej ligy východ zimuje na treťom mieste, diváci za najlepšieho hráča vyhlásili Jána Papaja. Druhé miesto patrilo Ivanovi Lišivkovi a ako tretieho vybrali Martina Kubenu.
Prišli aj športové osobnosti
Hosťami podujatia boli známe osobnosti zo športového prostredia: bývalý futbalový reprezentant a v súčasnosti športový riaditeľ MFK Ružomberok Dušan Tittel, kapitán ružomberského áčka Štefan Zošák, olympijský medailista v biatlone Pavol Hurajt, generálny manažér AS Trenčín Róbert Rybníček a predseda Liptovského futbalového zväzu Igor Repa.
Funkcionári a fanúšikovia klubu sa zároveň rozlúčili s výkonným riaditeľom MFK Tatran Martinom Pohlodom, ktorý končí svoje pôsobenie v klube.
Záverečný galavečer mal charitatívny rozmer
Ani tento rok nechýbal zaujímavý program a exkluzívna tombola. Celé podujatie malo aj charitatívny rozmer. Výťažok z akcie opäť pôjde na charitatívny účel.
Celá akcia mala aj charitatívny rozmer. Jej výťažok v sume 1076 eur tentoraz pomôže Ivanovi Kelčíkovi, ktorý je zdravotne ťažko postihnutý. Samostatnou sumou, vyzbieranou v šatni, prispeli aj hráči áčka.
Kto je Ivan Kelčík a prečo mu športovci pomohli
Ivan mal dvanásť rokov, keď mu zomrela mama. V roku 2008 mu zomrel aj otec. Je slobodný, bezdetný. S partiou robili v Českých Budejoviciach, odkiaľ sa prvý raz vracali domov vlakom. A aj posledný.
V marci v roku 2012, dva dni pred 31. narodeninami, na zastávke pred hlavnou stanicou v Ružomberku neodolal chuti cigarety, vyšiel na perón, párkrát vyfúkol dym a vtedy si všimol, že vozeň sa pohýňa.
Chcel doň nastúpiť, zobudil sa však až v nemocnici. Vlak mu odtrhol pravú ruku, pravú nohu, polámal rebrá, chrbticu. Lekári mu nedávali žiadnu šancu na prežitie a on sa po štyroch dňoch prebral.
Svoje postihnutie si uvedomil až na liečení v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, kde sa musel učiť všetko od začiatku: jesť ľavou rukou, písať, posúvať sa na vozíku, pretože pre úplné prerušenie miechy zostal od pása nadol paralyzovaný.
Sestra mu pomáha z minima
Ivan má 34 rokov, sám sa ani nezdvihne z postele, je odkázaný vo všetkom na ostatných. Nerád sa so svojím osudom ukazuje na verejnosti. V marci tohoto roku žiadal o elektrický vozík, zdravotná poisťovňa mu ho, žiaľ, neschválila. Nové „nohy“ dostal za pomoci kamarátov a pána farára. Pre jeho ťažké zdravotné postihnutie žije v domove sociálnych služieb a dôchodcov v Liptovských Sliačoch.
Ivan má príjem 205 eur mesačne. Za služby v zariadení sa ale platí 360 eur. Vzdal sa raňajok, desiaty, olovrantov, aby poplatky boli čo najnižšie.
Rozdiel medzi vlastným príjmom a potreby úhrady v domove mu dopláca sestra Jozefína, ktorá žije z minimálnej mzdy. Rovnako mu hradí i doplatky za lieky a hygienu, pretože z rodiny je jediná, ktorá sa mu po nehode neotočila chrbtom.
