BOBROVEC. Kamkoľvek oči zablúdia v dome Vladimíra Greška v Bobrovci, všade kreatívna pastva pre oči. Keramická, trochu drevená a trochu železná.
Hoci Vlado Greško je pôvodným povolaním nástrojár, pred dvadsiatimi rokmi sa zaľúbil do keramiky. Špeciálna kamenina sa stala jeho láskou. Nie jedinou, nie prvou. Na výsadnom mieste stojí jeho rodina.
Vladimírova záľuba sa stala aj záľubou jeho ženy Terezky. Samozrejme, syn Samko sa nevymyká z umeleckého diania rodiny. Jeho výtvory tiež zdobia príbytok Greškovcov. Je autorom drobných postavičiek horolezcov, ktorí sú upevnení na reťazi. V čase našej návštevy však chlapča malo zbalenú tašku a jasný smer. Hokej. Keramika na chvíľu ustúpila pohybu.
Pastva pre oči
Ako okolo domu, tak aj dnu. Len oči pásť na úžasných nápadoch zdobiacich steny. Z jedného rohu miestnosti zlieta anjel s vývrtkou.
„Je to môj pomocný anjel a vývrtku má preto, že rád pijem víno,“ zasmial sa domáci pán. Okolo anjela ďalší pomocníci – prehrávač, slané tyčinky, kamenina a všade taká keramicko-hlineno-kameninová vôňa.
„Všetko vyrábam z kameniny, ktorú si objednávam na Morave. V prírode sa nenachádza, ale zmiešavajú ju odborníci v jednej rodinnej firme z dvoch komponentov. Z kaolínu a ílu.“
Kto je autorom rýb z pružín, ktoré visia na stene? Vladimír. „Teraz skúšam kombinovať keramiku so železom,“ povedal. „Všetko rád recyklujem, rád zužitkujem. Pomocný anjel je toho tiež dôkazom – krídla má vyrobené zo starých vyradených značiek.“
Predal by umelec svoje ryby na stene? „Sú nepredajné, nerád by som sa s nimi lúčil. Možno len vtedy, keby som nemal čo do úst,“ zasmial sa.
Kamenina ako cesto
Na polici v dielni stoja v rade hrnčeky. Na prvý pohľad – akoby ich jedna mater mala. Na druhý – drobné rozdiely. Ako ich keramikár tvorí?
„Nerobím na hrnčiarskom kruhu. Materiál vyváľam na stole rovnako ako sa váľka cesto na koláče. Potom tvary narežem a spájam. Do výrobku niečo otláčam, napríklad drevo, linoleum, koberec... Ide o takzvanú plátkovú techniku. Surovú kameninu aj dekorujem, otláčam do nej aj mušle, paličky a všeličo, čo ma osloví, alebo ako sa vyspím. Aj so ženou,“ rozumie sa, že nejde o erotiku, to len majster chcel rýchlo pospájať to, že keramiku tvoria spolu s manželkou Terezou.
Hotový výrobok je ešte surový, potom v peci asi dva dni. Prechádza parádnym zohrievaním.
„Pomalinky musí ísť na tisícdvesto stupňov. Chvíľu trvá, kým sa voda z výrobku vyparí, glazúra vypáli, spojí sa s keramikou a potom prichádza opačný postup. Chladnutie z tisícdvesto stupňov na bežnú teplotu, aby sa mohla pec otvoriť a nič nepopraskalo. Ale aj to sa stáva.“
Stará pec je riadnym členom keramickej dielne. Vyrobil ju dnes už nebohý majster Sečeň od Bytče, u Greškovcov slúži dvadsať rokov: „Voláme ju Olinka, pretože sme ju priviezli na Oľgu. Keď ju naložím, pohladkám ju a prihovorím sa jej. Aj tak mi pri otváraní niekedy pripraví prekvapenie.“ V peci je totiž iná teplota na hornej poličke, iná na dolnej, takže rovnaký výrobok sa na rôznom mieste v peci pri vypaľovaní môže správať inak.
Na otázku – aký bol prvý jeho hlinený výrobok, nevie odpovedať. Nepamätá si. Dvadsať rokov je dvadsať rokov. Medzičasom dokonca aj jednu keramickú dielňu zanechal svojmu mladšiemu bratovi, ktorý tiež tvorí.
„On však robí inú keramiku, svetlejšiu. Je mladší a je to internetová škola,“ zakončil mladý muž.
