spisovateľ Peter Vrlík.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Takmer tri roky zbieral liptovskomikulášsky spisovateľ podklady pre knihu Zbojnícke príbehy a povesti.
„Téma je zaujímavá aj preto, lebo zbojníci sú dosť nejednoznační. Nemožno ich označiť za vyslovene dobrých alebo zlých,“ povedal Peter Vrlík, autor novej knihy Zbojnícke príbehy a povesti.
Na zbojnícke chodníčky chudobných chlapov neprivádzala vždy len túžba po dobrodružstve, ale aj po ľahkom zárobku, zbíjať bolo ľahšie ako lopotiť sa na poliach alebo so sekerou lese.
Zbojníci boli ľudiaz mäsa a kostí
Liptáci získali kópiu Jánošíkovej valašky Čítajte Autor hovorí, že v knihe nič neprikrášľoval, zbojníkov nevykreslil ako hrdinov, práve naopak, aj dnes prekvapujú svojou krutosťou a prešibanosťou. Zbojnícke príbehy opisuje vždy so zreteľom na vtedajšie pomery v Európe a Uhorsku, aby mali ľudia lepšiu predstavu o tom, v akých dobách lúpili a robili vrásky na tvárach zemanov.
„Zbojníci boli ľudia z mäsa a kostí, aj keď okolo nich existujú rôzne legendy,“ povedal Vrlík.
Prvá zmienka o zbojníctve na našom území pochádza z legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi. Zbojníctvo má u nás dokázateľne aspoň tisíc rokov. Posledným bol zbojník Budiač, ktorý sa túlal v okolí Poľany. Začiatkom 20. storočia chcel horárovi ukradnúť kravu a ten ho zastrelil.
Skrývali sa v Tichej doline
Hornaté oblasti boli ako stvorené pre zbojníctvo. „Na dolniakoch som našiel iba jednu zmienku o zbojníkovi zo Záhorskej Bystrice,“ poznamenal Vrlík.
Zbojnícke skupiny sa zdržiavali hlavne v hustých lesoch, hlbokých dolinách, jaskyniach na Liptove, Orave a Podpoľaní. Viedli tadiaľto obchodné cesty, napríklad Liptovom prechádzala jediná obchodná cesta do Sedmohradska. V prípade núdze sa mohli skryť do hôr, obľúbená bola rozľahlá Tichá dolina, cez jej odbočku, Tomanovú dolinu a relatívne nízke Tomanové sedlo, utekali do Poľska.
Pre prvú cestu cez Tatry mali sekať svahy v Tichej doline Čítajte Svojho času kupci nemohli ani prejsť okolo Liptovského Hrádku bez toho, aby na nich z kríkov nevyskočili zbojníci.
So zbojníctvom v Liptove bojoval aj cisár
Vrchnosť si nevedela dať so zbojníkmi v Liptove rady, okrádali nielen kupcov, nerozpakovali sa navštíviť zemanov v ich domoch, ozbíjali každého, kto mal peniaze.
Koncom osemnásteho storočia Liptovská župa musela vypísať odmeny za chytenie zbojníkov. Cisár nariadil, že každý, kto lapí zbojníka, dostane 130 zlatých. Pokiaľ ho zabije a dokáže, že má na rováši zločiny, dostal polovicu. Ak by sám zbojník udal svojich druhov, dostal okrem peňazí aj milosť. Pre zbojníkov nastali ťažké časy, vysoká odmena chudobných Liptákov lákala.
„Liptáci nechytali iba vlky za peniaze po horách, ale už aj zbojníkov,“ povedal Vrlík.
Jánošík a Uhorčík nikdy nikoho nezabili
Zbojníci neboli hrdinovia s vysokými ideálmi, nebojovali proti útlaku, nedávali svoj lup chudobným. Pri zbojstvách mysleli v prvom rade na seba. Hrdinov z nich urobila až ľudová slovesnosť a neskôr sa hodili aj obdobiu socializmu ako propagácia myšlienky triedneho boja.
„Jediní zbojníci, pri ktorých je aj historicky doložené, že nikoho nezabili, sú Jánošík a jeho priateľ Uhorčík.
Dedinu zničila prírodná katastrofa. Aká, nikto nevie Čítajte Zbojnícki kapitáni sa neštítili vymáhať od obetí miesto úkrytu peňazí naozaj drastickými spôsobmi. Nútili ich napríklad aj nabíjaním klincov do piat, pri ženách používali špendlíky.
Drastický Mlynarčík, zamilovaný Gregorík
Najsurovejším zbojníkom bol Michal Mlynarčík z Liptovského Ondreja. „Keď krčmár v Haliči nechcel prezradiť, kde skrýva peniaze, posadil ho do dreveného koryta, polial špiritusom a zapálil ho,“ opísal Vrlík.
Mlynarčíka napokon chytili v ondrejskej krčme s jeho troma druhmi. Na popravu drastického zbojníckeho kapitána sa prišli pozrieť zástupy ľudí.
„Možno odvisol na tom istom háku ako Jánošík.“
Po Liptove šarapatil aj ľubelský zbojník Juraj Gregorík. Musel robiť veľké škody, pretože si vtedajšieho richtára predvolali až na župný úrad. Pod hrozbou veľkej pokuty mu prikázali chytiť Gregoríka. Zbojníka chytili u frajerky a odsúdili na trest smrti obesením.
V zime sa skrývali u frajeriek
Cez zimu si zbojníci dávali profesijnú prestávku, vtedy schádzali do dedín, skrývali sa u priateľov, krčmárov, alebo prečkávali chladné mesiace v objatí svojich frajeriek.
„V zime sa nelúpilo. Nielen- že bolo chladno, v snehu po nich zostávali stopy a pandúri by ich ľahko vypátrali.
V Jánskej doline sa ukrývala ďalšia zbojnícka partia okolo vojenského zbeha Mateja Murína z Liptovského Jána a jeho druha Mateja Kapláňa z Fiačíc, ktoré sú dnes časťou Gôtovian.
Družina riadne vystrájala, preto niet divu, že to nebolo po chuti pánom. Neprepadávali ich len na ceste, prichádzali aj do ich kúrií. Keď ich chytili, stoličný súd im nedokázal žiadnu vraždu. Priťažil im ale lup, veď dovedna nazbíjali asi šesťtisíc zlatých.
Posledným zbojníkom, ktorého vyčíňanie dostalo na popravisko, bol Matej Tatarka. Pochádzal z Oravy a žil v Očovej. Do Liptova to nemal ďaleko, prepadával aj krčmy na Spiši. Ako každého zbojníka, aj jeho chytili a v roku 1829 napokon sťali na popravisku medzi Vrbicou a Okoličným.
Popravisko stálo pri mikulášskom sile
Nakradnuté cennosti si zbojníci dlho neužívali, nedožívali sa vysokého veku. Napríklad Jánošíka obesili, keď mal iba 25 rokov. Zbojníkov popravovali sťatím hlavy alebo zavesením na hák. „Jánošík nebol ani zďaleka jediným, ktorého po-pravili takýmto spôsobom,“ konštatoval spisovateľ.
Veľmi krutým spôsobom bolo lámanie na kolese. Zbojníka naň uviazali a koleso roztočili. Kovovými tyčami ho potom udierali, kým mu nerozdrvili kosti.
Mikulášske popravisko, kde odchádzali na druhý svet zbojníci, sa nachádzalo na hranici vrbického a okoličianskeho chotára.
„Stálo neďaleko vysokej budovy dnešného sila. Kedysi tam bola vyvýšenina, to miesto sa volalo Šibeničky. Neskôr ho pre výstavbu rodinných domov terénne upravili,“ opísal Vrlík.
Poprava zbojníka nebola lacná záležitosť. Často sa stávalo, že poprava bola drahšia ako hodnota toho, čo zbojník nakradol.
Jánošíkova čiapka zostala na Liptove dodnes
Najznámejšieho slovenského zbojníka približuje Peter Vrlík cez príbeh o jeho čiapke.
Liptovskí župani si medzi sebou predávali Jánošíkovu valašku a čiapku. O oba
O mieste popravy Jánošíka sú dve teórie Čítajte predmety malo záujem vtedajšie národné múzeum v Budapešti. Sto rokov po poprave Jánošíka jeden zo županov valašku múzeu napokon odovzdal. Čiapka v Liptove zostala. Múzeum sa o ňu opäť pokúšalo na začiatku dvadsiateho storočia. Liptovskí zemania neustúpili a napriek presviedčaniu si čiapku nechali. A kde je čiapka dnes, tristo rokov po poprave legendárneho zbojníka?
„Nachádza sa v Ružomberku. V opatere ju má tamojšie Liptovské múzeum,“ povedal Vrlík.
Zbojníci s modrou krvou neboli výnimkou
Po zbojníckych chodníčkoch nekráčali iba chudobní valasi. Lúpili a drancovali aj páni liptovských hradov. „Medzi lúpežníkmi nájdeme aj tých s modrou krvou. Nie všetci šľachtici mali aj šľachetnú dušu. Treba o tom písať, že nielen chudáci postávali popri ceste a zbíjali nič netušiacich pocestných. Nemôžeme pred nimi zavierať oči a idealizovať si ani šľachtu,“ upozornil Vrlík.
Opisuje príbehy aj o urodzených zbojníkoch, no aj vtedy platilo, čo platí dnes.
„Pre zbojníka pochádzajúceho z chudobných pomerov bol jediný trest – smrť. Bohatý zbojník sa trestu vždy nejakým spôsobom vyhol,“ povedal.
Naše dejiny nie sú čiernobiele, ak by také boli, boli by nudné a nezáživné. „Do ich pestrosti patria aj slovenskí zbojníci, bez nich by naše hory boli pusté a nezaujímavé,“ dodal Vrlík.
