Sobota, 20. január, 2018 | Meniny má Dalibor
Pridajte si svoje mesto

Lekár poskytol svoj domov viac ako štyridsiatim deťom

Porucha fyzického tela býva prejavom porúch, ktoré nastali v duševnom živote. K tomuto presvedčeniu sa dopracoval lekár Ctibor Bezděk v tridsiatych rokoch minulého storočia v Ružomberku. Dal tak základ etikoterapii, ktorá zažíva vo svete i u nás momentáln

Bezděkovci. Ctibor Hugo Bezděk s manželkou, dcérami Táňou a Vierou a priateľmi.(Zdroj: ARCHÍV A. B)

e boom.

RUŽOMBEROK, PRAHA. Český lekár Ctibor Hugo Bezděk pôsobil v Ružomberku ako mestský lekár po Vavrovi Šrobárovi, ktorý mu prenechal svoju zariadenú ordináciu.

Istota, že človeka netvorí len telo, ale i duša, sa stala základom jeho originálnej liečebnej metódy – etikoterapie, ktorej podstatu vysvetlil v knihe Záhada nemoci a smrti – Etikoterapia – Liečenie mravnosťou, ktorá vyšla v roku 1931. Druhý diel etikoterapie Záhada nemoci a uzdravenia. O liečení duše a tela. Etikoterapia 2. bol publikovaný až v jeseni roku 2000. Nábožensko-filozofické myšlienky spracoval v knihe, ktorá vyšla pred niekoľkými dňami v Olomouci pod názvom Dobro a zlo. Podstatu všetkého zla autor vidí v ľudskom sebectve a odlúčení od Boha.

Olga a Alexej Bezděkovci žijú v Prahe. FOTO: archív AB

Najkrajší dedko 
na svete bol dedo Bezděk

Počas pôsobenia v Ružomberku Ctibor Bezděk so svojou ženou vychovali popri svojich dvoch dcérach štyridsaťdva detí. Bezděkov dom totiž slúžil ako azylový, do ktorého četníci vodili deti zaistených rodičov. Prax bola taká, že deti alkoholikov a iných delikventov boli privedené pod ochranou Červeného kríža, čo znamenalo k Bezděkovcom do rodiny. Po vyriešení priestupkov sa potom deti mohli opäť vrátiť domov. Niektoré z nich sa však stali rodinnými príslušníkmi Bezděkovcov a ich priateľstvo sa uchovalo po celý život.

Začiatkom 30. rokov minulého storočia bol na sovietskej Ukrajine umelo vytvorený strašný hladomor. Ale už v dvadsiatych rokoch zorganizoval Medzinárodný Červený kríž pomoc pre hladujúce deti a niektoré z nich sa takisto dostali do Ružomberka priamo k manželom Bezděkovcom.

„Priateľstvo a korešpondencia s niektorými sa udržali do dnešných dní a cez moju maminku prešlo na mňa a potom i na mojich dvoch synov,“ vysvetlil vnuk Ctibora Bezděka Alexej, ktorý žije v Prahe. „Dedo bol už za svojho života veľmi váženým a oceňovaným človekom, ale on predovšetkým počul volanie o pomoc. Žiadna ľudská bolesť, duševná ani fyzická, mu nebola cudzia. Žiaden nedostatok ho nenechával chladným, žiaden charitatívny program nebol pre neho príliš náročný.“

K deťom, ktoré boli do rodiny Bezděkovcov privezené a u nich vychované, patril Michael Kozakov. Vyučil sa za elektrikára, neskôr sa oženil. „S jeho dcérou, Hankou Kopřivovou, ktorá žije v Turanoch, sme v kontakte. Jej staršia sestra Táňa Bellová žije v Sučanoch a s ňou si tiež píšeme. Niekoľkokrát sme sa vzájomne navštívili. Najstarší zo súrodencov je Tóno Kozakov, je chorý a žije v Liečebnom ústave v Trstenej,“ doplnil vnuk Alex a dal súhlas k tomu, aby sme zverejnili list dcéry Michala Kozakova.

Táňa Bellová vzťah k rodine Bezděkovcov vyjadrila v liste písanom Alexovi slovami: „Určite vieš, že pre môjho ocka tvoj dedo a tvoja mama boli jedinou žijúcou rodinou, ktorú mal. Bol vďačný tvojmu dedovi za lásku i zato, že sa mohol vyučiť. Bral vás ako rodinu a viedol aj nás k tomu. My to tak cítime. Ešte ti chcem napísať, že keď tvoj dedo nás prišiel pozrieť do Partizánskeho bol pre mňa – osemročné dievčatko – najkrajší dedo na svete.“

Alexej hovorí, že Michal Kozakov na rodinu, ktorá ho vychovala, nezabudol. „V roku 1945 zomrela moja babička, manželka deda Ctibora. Bolo to v decembri a Michal prišiel k nám do Senohraby zo Slovenska na jej pohreb. Vonku mrzlo a snežilo. Práve tak, nehľadiac na veľké mrazy, prišiel aj vo februári roku 1956 na pohreb deda Ctibora. V oboch prípadoch sa konal vidiecky pohreb, a to išla celá dedina pešo na takmer tri kilometre vzdialený cintorín. Nezabudnuteľní manželia Kozákovci prišli aj na našu svadbu. Veľmi si ich prítomnosti oboch s mojou ženou Oľgou považujeme.“

Celoživotné priateľstvo sa zachovalo i s Annou Paludovou. Jej korešpondencia s Ctiborom bola intenzívna a po jeho smrti pokračovala medzi ňou a dcérou Ctibora Bezděka. „Po odchode mamičky na večnosť začala pani písať mne a podpisovať sa ako – vaša babička. Písala vždy ako ozajstná naša babička a jej listy zaujali aj našich dvoch synov, Pavla a Michaela. Jej pohľadnice bývali zo života Pána Ježiša a sú archivované v našej rodinnej kronike,“ doplnil Alex.

Alexej sa s Annou Paludovou stretol osobne 11. augusta 1999, už žila v Bratislave v Dome sociálnych služieb. „Dostali sme od nej obraz Matky Božej, ktorý sama vlastnoručne vyšívala. Teraz si dopisujeme s jej dcérou, Ivetou Sturdíkovou, ktorá žije v kanadskej Alberte.“

Úžasné, ako vzťah, ktorý sa zrodil v tridsiatych rokoch minulého storočia v Ružomberku v rodine Bezděkovcov v ťažkých chvíľach, žije cez potomkov v láske dodnes.

Dedo Ctibor Bezděk, zakladateľ etikoterapie, s vnukom Alexom. FOTO: archív AB

Ruská šľachtičná stála
 po boku českého lekára

U Bezděkovcov v Ružomberku bolo akési kultúrne stredisko. Schádzali sa k nim starí priatelia, hlavne tolstojovci. V roku 1920 sa do Ružomberka vrátil bývalý osobný lekár Leva Nikolajeviča Tolstého Dušan Makovický so svojou ženou Matrjonou Konštantínovnou z Jasnej Poľany. Bol tu Albert Škarvan – stúpenec Tolstého a pacifista, Ivan Hálek – syn Vítězslava Hálka, Karel Velemínský – pedagogický spisovateľ a tiež Valentin Fiodorovič Bulgakov, posledný osobný tajomník Tolstého. Tiež prišiel Alois Mrštík so svojou ženou Máriou, tetou Ctibora Bezděka. K priateľom patril Alexander Sommer Batěk, ktorý si vždy pochutnával na vegetariánskych jedlách, ktoré pripravovala Varvara Bezděková – Rudnev, manželka Ctibora Bezděka.

„Varvara bola urodzená ruská šľachtičná. Študovala medicínu vo švajčiarskom Zürichu v rovnakom čase, keď dedo Ctibor študoval vo Viedni. Babička Varvara prišla v roku 1894 na stáž do Viedne za účelom rozšíriť si odborné vedomosti u ďalších špecialistov v Rakúsku,“ dopĺňal rodinné fakty vnuk Alexej. „Záujem o otázku slovanskú ju priviedol do študentského spolku Tatran, kde sa zoznámila s Ctiborom Bezděkom. Bol to záujem o spoločný odbor, o otázky filozofické a boli to aj vzájomné sympatie, ktoré ich priviedli poznávať viedenské pamätihodnosti. Na jednej spoločnej prechádzke bol dedo doslova zaskočený otázkou svojej budúcej ženy – v čom vidíte, Ctibor, zmysel života? Odpoveď na otázku potom hľadali spoločne a celoživotne nachádzali v pomoci iným ľuďom, trpiacim a hľadajúcim pravdu aj uzdravenie.“

U Bezděkovcov spievali slovenské ľudové pesničky

„Vyrastal som v rodinnom prostredí, ktoré bolo myšlienkovo a spomienkami napojené na život v Ružomberku,“ pokračoval Alex v spomienkach. „Nábytok – postele, skrine, krásny stôl, ktorý máme dodnes doma, stoličky, pianíno a obrazy – to všetko bolo prevezené do Prahy a potom aj do Senohrab. Boli to predovšetkým dva obrazy od Martina Benku Ráno pod Kalváriou a Dolu Váhom, oba s podpisom Martina Benku.

V roku 2000 nás prvý obraz zachránil. Do strechy nám zatekalo a kanadský šindeľ už bol na ceste loďou z Kanady do Hamburgu. Ale peniaze na novú strechu sme nemali. Opäť zhodou šťastných okolností sme objavili zberateľov obrazov a po nevyhnutnom zjednávanie nám zaplatili požadovanú sumu, ktorá sa vzápätí presunula k majstrom pokrývačom. Moja žena do rodinnej kroniky zapísala – Po doktorovi Bezděkovi sme zdedili domček, a keď na strechu nebolo, dedo nám poskytol starý cenný obraz. Pán doktor, vďaka!“

Alexej ďalej spomínal, ako sa u nich doma veľa spievalo a boli to obľúbené dedove piesne. Slovenské: Tečie voda, tečie, Išla Marína do cintorína, Tancuj, tancuj, vykrúcaj, Pod Prešpurkom kraj Dunaja, Na tú svätú Katarínu a mnoho ďalších.

„Vďaka rozprávaniu v našej rodine a spevu piesní mi Slovensko prirástlo k srdcu,“ pokračoval Alex. „Ako študent som mal na stene v izbičke v podkroví farebnými kriedami nakreslenú mapu Slovenska s vyznačením riek a hôr, ktoré som zišiel a navštívil. V roku 1957 som išiel na kanoe dolu Váhom z Liptovského Hrádku do Komárna. A potom ešte dvakrát Hron z Brezna do Kamenice nad Hronom. Druhýkrát sme išli kratší úsek, a to z Brezna do Žarnovice. A to nehovorím o Vrátnej doline a okolí, o Fatre alebo o Nízkych a Vysokých Tatrách.“ Bezděkovci Slovensko ľúbili a ľúbia.

Nešťastím ľudského pokolenia je sebectvo

Túto vetu vraj už od detstva počul Alex a dodal: „Tiež skutočnosť, že ochorenie nie je náhodné, ale ide o výzvu, keď ma vyššie JA upozorňuje, že som sa previnil a svojím správaním porušil mravné zákony. Presvedčil som sa, že je život vskutku dar. Je preto mojou povinnosťou uchovať si zdravie a byť užitočný ľuďom, teda aspoň ľuďom vo svojom okolí. Telo hmotné si môže uchovať zdravie dodržiavaním požiadaviek správnej výživy, denného poriadku, hygienou telesnou a duševnou, prácou manuálnou, duševnou, zdravým pohybom, spánkom aj oddychom.

V našom živote však bude mať vedúcu úlohu naše nesmrteľné vyššie JA až vtedy, keď budú naplnené Božie zákony a až vtedy si my uchováme svoje zdravie. Ak však prevládne vplyv nižšieho ja so svojimi sebeckými prejavy pýchy, závisti, hnevu, nenávisti, ohovárania alebo aj len nečinnosti ... je vyšší princíp utlmený. Svoj nesúhlas a protest môže vyššie JA prejaviť práve ochorením. Etikoterapeutickú metódu uzdravenie vidím v zmene myslenia. Zameniť negatívne a pesimistické myšlienky pravým opakom. Podľa princípu, že – duch víťazí nad hmotou – chcieť sa uzdraviť, bez jediného zapochybovania veriť vo svoje uzdravenie, hoci by bolo v rozpore aj so zdravým rozumom.“

Lekár podal štafetu etikoterapie dnešku

Ctibor Bezděk, zakladateľ etikoterapie, bol skalopevne presvedčený o sile mravnosti a celý život podľa toho žil. Nebol to život s vyloženými nohami, napriek tomu ho jeho vnuk Alex opisuje ako veľmi pokojného, milého a lásku ku všetkým a všetkému vyžarujúceho človeka. Ctiborov priateľ Přemysl Pitter po jeho smrti konštatoval – takmer do poslednej chvíle svojho života poskytoval trpiacim pomoc nielen telesnú, ale predovšetkým posilu duševnú.

Pre budúcich možných etikoterapeutov napísal Ctibor odkaz v úvode knihy Záhada nemocí, skúseností a uzdravenie: „Zobral som hrsť skúseností a zhrnul ich v niekoľkých kapitolách. Sú to state veľmi kusé a neúplné, často len náznaky. Tu bude možné a nutné v začatom diele pokračovať. Veľa myšlienok nie je dostatočne zdôvodnených, a preto môžu udávať nové podnety k ďalšiemu hľadaniu.“

Etikoterapia je momentálne in, ticho alebo hlasnejšie sa k nej v súčasnosti hlásia niektorí lekári, životní koučovia, spisovatelia, známe osobnosti verejného života i mnohí tí, ktorí idú hlbokou cestou sebapoznávania. Nie všetci sa k odkazu a koreňom zakladateľa etikoterapie priznávajú.

„K etikoterapii sa v dnešnej dobe hlási mnoho liečiteľov, ale na meno Ctibora Bezděka si takmer ani jeden z nich nespomenie,“ vyjadril svoje pocity Alexej Bezděk a dodal, že si veľmi váži slovenského etikoterapeuta Vladimíra Červenáka, že hovorí o jeho dedovi ako zakladateľovi etikoterapie a pokračuje v tom, čo jeho dedo – český lekár Ctibor Hugo Bezděk, kedysi v Ružomberku začal.


  1. Kedy možno auto zaparkovať pred rodinným domom 1 055
  2. Nová cesta odľahčí dopravu na sídlisku 459
  3. Robí reklamu fašiangovej tradícii aj recyklácii 351
  4. Na sedačkovej lanovke v Jasnej skolaboval 64-ročný lyžiar 256
  5. Diaľnicu Korbeľkou odobril aj minister 185
  6. Radostný počin dvoch bratov sa zrodil takmer bezodpadovo 183
  7. Na horách dnes poriadne fúčí 169
  8. Hrádočania budú mať takmer novú športovú halu Foto 83
  9. Ukradol maslo za 70 eur 57
  10. L. Štiavnica siaha po Božokovi 54

Najčítanejšie správy

Mikuláš

Kedy možno auto zaparkovať pred rodinným domom

So zaparkovanými autami na obecných alebo 
krajských cestách majú problém viaceré liptovské obce. Proti sebe stoja ohľaduplnosť a zákon.

Nová cesta odľahčí dopravu na sídlisku

V Liptovskom Hrádku v tomto roku investujú do ciest, chodníkov, zelene aj kultúrneho domu. Kľúčovou bude nová ulica a západný vstup do mesta.

Robí reklamu fašiangovej tradícii aj recyklácii

Fašiangy sú obdobím zábavy a veselením. Trvajú od Troch kráľov až po škaredú Popolcovú stredu.

Na sedačkovej lanovke v Jasnej skolaboval 64-ročný lyžiar

Horských záchranárov požiadali o pomoc pre 64-ročného slovenského lyžiara, ktorý v Jasnej skolaboval na sedačkovej lanovke zo Záhradiek na Rovnú hoľu.

Diaľnicu Korbeľkou odobril aj minister

Už by nemalo nič nezabrániť tomu, aby sa diaľničiari mohli pustiť do prípravy projektu na stavbu úseku D1 medzi Turanmi a Hubovou v tunelovom variante.

Blízke regióny

Lovecká sezóna sa skončila. Neveľká populácia vlkov v Malej Fatre vyviazla bez ujmy

Na území národného parku Malá Fatra žijú asi len dve malé vlčie svorky.

Čo viete o Oravskom hrade? Otestujte sa

Dominanta Oravy, s prvkami gotiky, renesancie a romantizmu, sa týči na strmom vápencovom brale vo výške 112 metrov nad hladinou rieky Oravy. Čo viete o Oravskom hrade?

Rošády pred play off sa postupne rozbiehajú

Na martinskú hokejovú súpisku pribudli nové mená. Všetci hráči, ktorí na Podháj prichádzajú, majú za sebou minimálne prvoligové skúsenosti.

Opitý vodič prerazil martinský kruháč

Šofér z Banskej Bystrice si predminulú noc zrejme neuvedomil, že vchádza na kruhový objazd. Zrejme preto, lebo bol značne opitý. Teraz mu hrozí ročné väzenie.

V Dolnej Štubni narazilo auto do cisterny

Na železničnom priecestí pri Dolnej Štubni sa nákladný vlak zrazil s osobným autom.

Všetky správy

Sagan sa nestane celkovým víťazom Tour Down Under, piatu etapu vyhral Porte

Slovenský cyklista ostal lídrom bodovacej súťaže.

Rybáriková: Keby mi to niekto povedal, pošlem ho na liečenie

Slovenská tenistka postúpila už do osemfinále Australian Open. Tak ďaleko nikdy nebola.

Dieťa po infarkte: Nemocnica má zaplatiť za zlú diagnózu

Právnička nemocnice sa pýtala, či ochorenie spôsobili zamestnanci odporcu. „Odpoveď znie, nie,“ povedala a žiadala žalobu zamietnuť.

Syn daroval Zmajkovičovej dom, v majetkovom priznaní chýba

Jaroslav Zmajkovič získal priestranú nehnuteľnosť v roku 2008, keď jeho mama bola už šesť rokov poslankyňou.

Milujeme Slovensko

Vieme, že na to máme vo všetkých možných disciplínach.