LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Taká ženská trojka. Pôvodne malo ísť o rozhovor, no vysypali sa so stretnutia spomienky plné radosti. To najstaršia a najmladšia vedúca detského folklórneho súboru Pramienok z Liptovského Mikuláša oprašovali navzájom príhody z dvadsaťpäťročnej existencie súboru. Tretia so záujmom počúvala, čo Marianna Nahálková a Michaela Košová vyťahovali na svetlo.
„Jej, Miška, pozri, mala si štyri roky, keď si prišla do súboru,“ vytiahla starší bulletin Marianna Nahálková a ukázala mladej žene jej podobizeň spred niekoľkých rokov. Spomienky sa začali sypať.
Keď niečo ťažšie zrodí krásu
„Som riadne zvedavá, prečo si vlastne založila Pramienok?“ vyhŕkla Miška smerom k Marianne. Staršia žena na chvíľu zvážnela: „Pôsobila som v Detskom folklórnom súbore Ďumbier, kde mi po desiatich rokoch práce povedali, že so mnou už nepočítajú. Bol to smutný rozchod, no nabudil ma založiť si vlastný súbor. Vtedy ma podržali najmä rodičia detí z prípravky, ktoré som vtedy učila. Boli úžasní, a tak sa deti z prípravky stali základom nového súboru.
Spočiatku sme naozaj nič nemali, ale práve deti veľmi pomáhali tým, že chodili na nácviky a chceli, veľmi chceli tancovať. Samozrejme, podržali i rodičia a Jaroslav Hrnčiar, muzikant, pomáhal, ako mohol. V neposlednom rade aj moja rodina. Manžel chodieval so mnou najmä do dedín, kde sme zbierali materiály na tance, piesne, kde sme spoznávali kroje a najmä úžasných ľudí zapálených pre folklór. Rovnakú podporu som cítila aj od dcéry, ktorá navyše v začiatkoch súboru pomohla aj finančne.“
Keďže Michaela už vidí do pedagogickej práce vedúcej súboru, opýtala sa: „Aký bol teda tvoj zámer, kam si chcela vlastný súbor smerovať?“ Odpoveď – nasmerovať súbor a deti v ňom tak, aby podstatu nácviku tvorili detské hry, pásma, aby všetky deti vystupovali, aby sa na javisku naozaj hrali a aby si vystúpenie v prvom rade užívali ony.
Huslistky sa hlásia k Pramienkáčkam
Neskôr súbor spolupracoval s ľudovou hudbou Cibirovcov. „To bolo najkrajšie a zároveň najaktívnejšie obdobie s množstvom choreografií, zájazdov, výchovných koncertov. Totiž, kde je muzika, tam sa dobre robí, bez muziky ťažko,“ vysvetlila Marianna. „Gabriel Cibira je pán muzikant. Hral pre tanečníkov, pozeral im pod nohy, bol s nimi v silnom spojení. V kapele s ním hrali aj jeho dve deti a robili najlepšiu detskú muziku, vždy zaujali divákov.“
Obe ženy hovoria, že momentálne je kríza s hudbami. Vraj v Liptove takmer nie je súbor, ktorý by mal vlastnú kapelu a už vôbec detský súbor s vlastnou detskou kapelou. „Dospelácke“ kapely síce sú, no nestačia nacvičovať aj s deťmi. Sami majú dosť vystúpení a, navyše, s deťmi za menej peňazí treba viac trénovať.
„Momentálne situáciu zachraňuje muzikant – harmonikár Tibor Plch, odchovanec Cibirovcov, veľa vystúpení s nami odohral,“ doplnila Michaela. Svitá však na lepšie časy. V umeleckej škole majú totiž hudobný odbor a už sa črtajú prvé tri huslistky. „Začleňujeme ich do programov a ony sa k nám už hrdo hlásia. Verím, že časom budeme mať detskú hudbu,“ doložila Michaela a dodala, že dievčence hovoria o sebe – my sme Pramienkáčky. Začlenili sa prirodzene do súboru.
Pramienok skutočne vyteká a tečie
Staršia zo žien na chvíľu zvážnela. Pozrela sama v sebe spätne na uplynulých dvadsaťpäť rokov práce v súbore. Potom povedala: „Formovať súbor dalo veľa roboty, a to som mala štyri skupiny. Okrem toho som mala svoju prácu, z nej som utekala na nácviky. V práci, našťastie, brali na moju záľubu veľké ohľady, mohla som robiť s deťmi, a tak môžem dnes povedať – stálo to za to. Stálo za to naštartovať súbor, tancovať, byť pramienkom v Pramienku. Veď aj názov si deti vybrali samé.
Na lístočky sme popísali všetky návrhy a spravodlivo zvíťazil Pramienok. Myslím, že stále ideme v stopách pramienku. Stotožnili sme sa s názvom, veď aj naši odchovanci „tečú“ prirodzene do Folklórneho súboru Váh.“ V konečnom dôsledku aj mladá pedagogička Michaela „pritiekla“ prirodzene do Pramienka od štvorročnej tanečníčky po súčasnú vyučujúcu v súbore.
Tancom idú do reálneho života
Súčasťou folklórneho súboru sú i rodičia. Starajú sa o deti, vozia ich na nácviky i súťaže, starajú sa o kroje, pomáhajú, kde treba. „Keď rodičia svoje deti podporujú v ich pôsobení v Pramienku, vidno to zreteľne na deťoch a súbor správne funguje,“ doložila Michaela. „Navyše, ak rodič nepodľahne napríklad tlaku dieťaťa, že sa mu na tanečnú nechce, pomáha mu pochopiť, čo je to kolektívna zodpovednosť, vychováva ho k nej bez veľkých slov. Občas totiž dieťa príde do krízy a chce tancovanie zanechať, poznám to,“ usmiala sa mladá žena a dodala, keď dieťa krízu s podporou rodiny prekoná, zvyčajne sa stáva výraznou osobnosťou v detskom súbore a neskôr aj v tom dospeláckom.
„Okrem toho dieťa dostáva dobré zručnosti do života, ktoré môžu byť jeho devízami. Vie sa napríklad prispôsobiť vedome a prirodzene režimu, naučí sa plánovať čas.
Výchova v tanečnom kolektíve vyformuje dieťa, dodáva mu sebavedomie, pretože v súbore každé jedno dieťa treba, bez jedného to nejde, každé je dôležité,“ zdôraznila Michaela a dodala: „Naše deti sú jedinečné, vzdelávajú sa cez tanec, umenie, poznávajú históriu a tradície. Takmer všetky deti sveta sedávajú pri počítačoch, v ich voľnočasových aktivitách nastáva akási uniformita. Naše sa však hýbu a pritom spoznávajú folklórne tradície svojich predkov, poznajú korene, dotýkajú sa cez kroje, tance, vedomosti a zručnosti múdrosti predkov, žijú ju v tancovaní. Viem, to je naše aj ich obrovské a jedinečné bohatstvo.“
Vraj to, akých hodnôt sa dotýkajú, s akými žijú, im docvakne, povedané Miškinimi slovami, okolo dvadsiatky. „Tanec – to nie sú len tanečné kroky, to sú poklady, ktoré ako archeológ objavujete, dostávate na svetlo súčasnosti.“
Návraty k prameňom sú obohacujúce
Obe ženy z Pramienka majú skúsenosti z návratov k prameňom. Marianna si spomenula na Boženu Devečkovú zo Smrečian, ako jej úžasne pomáhala svojím zdieľaním, čo považuje Marianna za vzácnosť, a ochotou aktívne vystúpiť v programe.
„Vďaka nej sme pripravili nádherné choreografie, presedela som však s ňou s diktafónom v ruke dlhé hodiny. Dokonca raz sme s ňou pripravili aj štedrovečernú večeru tak, že ona ako stará mať rozprávala pri vianočnom stromčeku. Hovorila o zvykoch, o tom, ako rodina fungovala. Rodičia našich detí vtedy zariadili štedrovečernú stravu, a tak sme mali v súbore Vianoce s prastarými zvykmi. Božena Devečková mi bola ako mama, bola pre mňa zdrojom vedomostí a informácií.“
Michaela k téme dodala, že Marianna mapovala najmä stredný Liptov, teda prostredie a tance z miest, na ktorých sa ona pohybovala. V tomto duchu šila aj kroje podľa starých krojov napríklad zo Smrečian. Mladšie vedúce súboru už rozšírili svoju „archeologickú“ prácu za tancami a tradíciami Liptova do všetkých oblasti regiónu. Čerpajú však aj z výskumov Slovenskej akadémie vied, najmä z literatúry a etnofilmov. „Neučíme naše deti vymýšľance, usilujeme sa dať im základ z folklóru v najčistejšej podobe, aby deti vedeli samé rozlíšiť zrno od pliev,“ rozvíjala ďalej tému Miška.
„Raz sme im pustili staré videozáznamy, na ktorých deti odzemkovali,“ pokračovala Miška. „Naši tanečníci pozerali s otvorenými ústami, nepohnuto a v hrobovom tichu. Už sami poznali, keďže majú vlastné skúsenosti, aké umenie a čo za zručností im deti minulosti ukázali. Bola to pre ne veľmi silná motivácia, odchádzali s tým – aj my to musíme zvládnuť, keď to zvládli deti pred tridsiatimi rokmi. Boli tak zmotivovaní, že z nácvikov odchádzali so svalovicou, ale dali to.“
Verejnosť podľa žien z Pramienka má skreslenú predstavu o pohybe. Pohyb nie je len o športe, nielen pri športovaní získate pevné telo, krásne nohy, zadoček, navyše – svalovicu. Všetko toto prináša aj tanec. „Je radosť, že deti toto začínajú vnímať. Chápu totiž, čo im folklórny tanec prináša, vedia fungovať na javisku, nachádzajú súvislosti medzi svojou tanečnou záľubou a reálnym životom,“ zauvažovala Michaela a dodala príhodu z posledných dní.
Starká jednej z tanečníčok mala životné jubileum. Dievčatko prišlo za nimi, že si chce požičať zo súboru paličky, aby mohla na stretnutí rodiny spolu s ďalšími dvoma súrodencami, ktorí tiež chodia do Pramienka, zatancovať to, čo sa naučila. Mnohé z Pramienkáčov chodievajú napríklad v krojoch na karnevaly, rovnako sa nehanbia ísť po vystúpení v krojoch a dievčatá aj s mašľami vo vlasoch po meste. Sú to krásne, hrdé deti, ktorým ich záľuba dala do života pevný základ vyrastajúci z ich vlastného rodu, rodiny, národa.
Súbor podporujú rodičia, priatelia, známi
„Pamätáš, Miška, keď si ako malá ležala pred dvadsiatimipiatimi rokmi vo filpašteku (pre menej znalých – v koši na drevo) a spievali ti čížiček?“ vytasila Marianna ďalšiu príhodu.
„Je to sila aj teraz, keď tú istú scénu vidím s inými deťmi. Miška je ako moja dcéra, ale pamätám si i to, ako som práve jej skupinu vyhodila z nácviku. Potom som sedela sama na lavičke a uvažovala – čo teraz. Bolo mi smutno. Deti sa však vrátili, boli, sú úžasné.“
V súbore sa vytvárajú prirodzene partie, nové kamarátstva. Keď sa tanečníci stretnú, spočiatku je to ako na trhu – rozprávajú a rozprávajú. Majú k sebe blízko, pretože ich spájajú spoločné zážitky. „Veď absolvujú spolu sústredenia, festivaly po celej Európe,“ doplnila Miška.
Detský folklórny súbor Pramienok funguje ako nezisková organizácia. Financie doň prichádzajú z členského, z dvoch percent z daní a tým, že patria pod súkromnú základnú umeleckú školu, pôsobia v ňom aj pedagógovia z tejto školy, priestory na nácvik majú od školy zadarmo. Pri výročiach občas pomôžu sponzori, aj keď často nie priamo financiami, ale inak. Dodajú potraviny, zľavu na tlač, natočenia DVD, tiež granty od mesta Liptovský Mikuláš.
Keď sa záľuba stala zamestnaním
Marianna akosi prirodzene vtiahla do činnosti Pramienka Michaelu. Vraj si obe pamätajú chvíľu, keď ju Miška so Simonkou, ďalšou odchovankyňou súboru a súčasnou pedagogičkou, mali zastúpiť na nácviku. „My sme boli šťastné, že nás deti budú poslúchať. Navyše, dostali sme od priestorov na krátku chvíľu všetky kľúče, vedeli sme, že nám Marianna dôveruje.“
Michaela Košová so Simonou Dikaszovou chodievali do Pramienka aj vo voľných chvíľach, keď študovali na vysokých školách, teda keď už boli mimo regiónu. Pomáhali, podporovali, dnes s ním žijú ako pedagogičky a tanečníčky. Veď v čase, keď tancovali vo Folklórnom súbore (FS) Váh, vedenie súboru v nich videlo potenciál, a tak si dievčatá urobili aj kurzy tanečnej pedagogiky. Simona je absolventkou vysokej školy múzických umení v odbore pedagogika ľudového tanca.
„Akosi sa všetko okolo súborov na nás nabaľovalo a v súčasnosti je to aj naše zamestnanie. Ja robím v Liptovskom kultúrnom stredisku, a tak je to moja práca z oboch strán. Reálne viem, čo sa v súbore odohráva a ako metodička viem, kde treba pomôcť, podporiť. Simona pracuje ako tanečná pedagogička v súkromnej základnej umeleckej škole, je to teda pedagóg profesionál. Teším sa, že v súvislosti s našou výročnou dvadsaťpäťkou sme na spoluprácu s Pramienkom prizvali aj Majku Palasthyovú, choreografku FS Váh, ktorá sa s veľkým nadšením pustila do práce s našimi chlapcami. Tak sme všetci jedna veľká folklórna rodina, a preto nie je nič čudné na tom, keď si vzájomne vypomáhame. Tak to má byť,“ uzavrela Michaela Košová rozprávanie s Mariannou Nahálkovou.
