LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Erik Baláž a Karol Kaliský v Liptovského Hrádku hľadali spôsob, ako ľuďom priblížiť myšlienku ochrany prírody a aby nezasahovali do najdivokejších území. Napadlo im, že nakrútia film. Ochranári potom strávili v divočine stovky dní a nocí.
Prvý film bol Strážca divočiny o Tichej doline a medveďoch, ktoré tam žijú. Potom E. Baláž objavil na starých mapách zo 16. storočia Vlčie hory.
Náhody ho uchránili od človeka
Územie sa rozprestiera na hranici medzi Slovenskom, Poľskom a Ukrajinou a podľa E. Baláža ide o jeden z najkomplexnejších ekosystémov v Európe. Vďaka rôznym náhodám zostalo z veľkej časti uchránené od vplyvov človeka.
Od premiéry druhého filmu uplynuli už dva roky. Rok pracovali ochranári na tom, aby sa ich dielo dostalo do sveta. Podarilo sa, keď film zaujal profesionálov zo svetových dokumentárnych kanálov, medzi inými aj z National Geographic.
E. Baláž povedal, že rozhodujúcich bolo niekoľko faktorov, ale veľmi dôležitá bola aj kvalita filmového spracovania, ktorá zodpovedá svetovým štandardom. Je to teda zásluha celého tímu, ktorý na filme pracoval.
„Odborníkov zaujala tiež téma, teda že sme film natáčali na území, s ktorým ešte nikto poriadne nepracoval. Väčšina kvalitných prírodopisných filmov sa točí v prírodných rezerváciách v divočine v Afrike alebo v americkom Yellowstone. Zábery na týchto územiach ale dokážu filmári robiť z auta,“ vysvetlil E. Baláž.
Medvede aj vlky sú veľmi plaché šelmy
Dodal, že divoké zvieratá žijú aj v našich Karpatoch, ale nie je jednoduché ich nafilmovať. Medvede, vlky ale aj ostatné šelmy sú veľmi plaché, takže v teréne museli liptovskí filmári stráviť veľmi veľa času, aby nazbierali dostatok materiálu.
Filmovaniu sa tvorcovia venovali počas voľného času a v rámci propagácie svojich ochranárskych aktivít. „Až keď sme film dokončili, povedali sme si, že by sme ho mohli ponúknuť do sveta. Pokým sme podpísali zmluvu, trvalo to asi rok. Film sa vďaka tomu dostal na filmový veľtrh do Cannes a prejavilo oň záujem viacero dokumentárnych televízií a medzi inými aj z National Geographic.
Najdôležitejšie bolo, že myšlienke E. Baláž a K. Kaliský od začiatku verili, museli tvrdo pracovať a nakoniec sa im to podarilo.
V divočine strávili až päťsto dní
„Pre ľudí to preto môže byť trošku šokujúce, pretože rozmýšľajú v kontexte, že divoká príroda na nachádza len kdesi v Afrike alebo ruskej tajge. My im ale na druhej strane hovoríme, že divoká príroda je aj v Európe a dokonca tu, doslova za humnami na východnom Slovensku,“ doplnil ochranár.
Film Vlčie hory sa začína legendou o stratenom európskom raji. Filmári sa pýtajú, ako úžasne musela kedysi vyzerať európska divočina, ako sa zmenila potom, keď krajinu ovládol človek, a ako sa teraz do niektorých lokalít prírodný raj vracia a s kamerou ho hľadajú.
Za kamerami na filme pracovali Karol Kaliský a Jozef Fiala z Vranova nad Topľou, ale aj ochranárski dobrovoľníci.
V divočine strávili päťsto dní, v každom ročnom období a všetkých ročných obdobiach. Nosili štyridsaťkilogramový batoh s filmovacou technikou a statívmi.
„Nakrúcali sme na dva fotoaparáty naraz, široký a úzky záber. So sebou sme mali nejaké jedlo, spacák a karimatku, keď bolo chladno zbalili sme si ich aj dvojmo,“ povedal E. Baláž. Ďalej dodal, že brodiť sa snehom s takým nákladom a hľadať zvieratá, niekoľko dní úplne sám, to nie je jednoduché.
Územie Vlčích hôr mali už prechodené, najprv sa tam dva roky len tak túlali, zoznamovali sa s jeho obyvateľmi, ich chodníčkami a zvykmi. Nechceli nakrúcať so zvieratami v zajatí ani lákať tie divé ku kamere na zdochliny či inú potravu. Žiadne aranžovanie.
Prírodný turizmus je nedotknuté územie
Navyše, znalci divočiny a Erik sám vo filmoch dokážu spoznať, či sú na plátne divé alebo zajaté zvieratá. Alebo vo viacerých filmoch ten istý rys, ktorý žije niekde v zajatí v Bavorskom lese a chodia za ním všetci filmári.
Film je ale súčasťou oveľa širšieho projektu, ktorý skupina ľudí okolo E. Baláža realizuje. Zatiaľ je to iba plán alebo obrovský sen, ako chrániť oblasť niekdajších Vlčích hôr a umožniť jej návštevníkom autentický zážitok z divej prírody. Nie je zameraný na turistov, ktorých zaujíma iba zjazdovka a bufet.
„Podstatou prírodného turizmu je nedotknuté územie. Rôzne organizácie či nadácie si ho zvyčajne kúpia alebo prenajmú a nerobia tam žiadne zásahy. Príjmy z turizmu majú zostávať miestnym ľuďom a zisk sa používa ďalej na ochranu prírody,“ uzavrel E. Baláž.
