LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Po koncerte Janka Svetlana Majerčíka a jeho hostí sme niekoľkí ostali sedieť na zemi a nechávali doznievať pocity z koncertu. Zrazu zaznelo – urobíme rozhovor o novom cédečku? Urobme ho teraz. Polnoc-nepolnoc na obzore, skupina chce rozprávať, je teda čas na rozhovor.
„Kde ste nahrávali nové cédečko?“ zaznela otázka, pohľady šli z jedného na druhého, Svetlan zahlásil: „V Kultúrnom dome v Čiernom Balogu načierno.“ Smiech. Toho smiechu bolo celý večer veruže požehnane s Jankom Svetlanom Majerčíkom, Barborkou Malou, Petrom Hemmerom a Andrejom Majerčíkom z novovzniknutej skupiny TOSÚONI.
Podľa Petra sa nahrávalo v kúzelnej atmosfére
Petr Hemmer momentálne žije v Nemecku, no na Slovensko vždy rád príde, keď sa s Jankom Svetlanom Majerčíkom napríklad dohovoria na spoločných koncertoch, ich podoba vzniká tu a teraz.
Petr je vynikajúci improvizátor a so svojimi husličkami sa vždy do Jankových piesní chytia v pravý čas. Nežne, výrazne a originálne.
„Stačí, aby sme sa na seba len pozreli,“ okomentoval Janko, no absolventi ich koncertov vedia, že niekedy pohľad nahradí úsmev. Najčastejšie však Petr sedí či stojí akoby v meditatívnej nálade, odrazu vezme husle a pripojí sa: „Naraz to odniekiaľ príde a ja idem.“
Aké bolo pre Petra nahrávanie albumu Čistou bránou budúCNOSTI?
„Nádherne oslobodzujúce, radostné, tvorivé, inšpiratívne. Janka a jeho pesničky som už trochu poznal, aj tak sa nahrávanie nieslo vo svojom vlastnom jedinečnom duchu.“ A vyšiel, pre bežného hudobníka či poslucháča, so šokujúcou správou: „Keď som šiel do štúdia, nemal som ani v hlave, ani na papieri jedinú notu.“
Petr má za sebou množstvo nahrávok, koncertov, predstavení, ale, ako priznal, nikde nezažil takú radostnú, tvorivú, inšpiratívnu a veselú atmosféru.
„Nerozumiem tomu, keď mi zvukár Miško Truschan poslal nahraté cédečko, len som s úžasom počúval a počúval, čo tam hrám. Nevymenil by som na ňom ani notu.“ Jednoducho povedané – všetci štyria hudobníci spolu so zvukárom šli na jednej vlne a všetko k nim prichádzalo v súlade s ich nastavením na krásu, dobro, múdrosť.
Nakoniec Petr uzavrel: „Hrali sme pocitovo, album má hlavu a pätu, nie je na ňom ničoho málo ani veľa. Pre mňa nahrávanie bolo skutočne neuveriteľnou záležitosťou.“
Petr na novom cédečku mal na starosti husle, violu, spev a radosť kúzelnú.
Ajkove slová určené len pre náročných čitateľov
Andrej Majerčík podľa vlastných slov nie je žiaden hudobník, pre neho je hudba záľubou, ku ktorej sa dostal paradoxne cez svoju prvú zloženú pieseň.
Nový album totiž otvárajú i uzatvárajú jeho dve skladby. Ďalšie jeho slová šli v rýchlom slede a opisujú nezvyčajné tvorenie mládenca:
„Je to moja prvá skladba, ktorú som zložil. Nie, nezložil. Poskladal či postláčal klávesy, tie vydali nejaké tóny a tóny nejaký zvuk. V tejto zostave,“ a ukázal na priateľov – spoluhráčov.
„Som jediný nemuzikant, noty nepoznám, tóny mám napísané na klávesoch. Viem, však, čo kedy stláčať a niekedy, neviem kedy a neviem ani čo. Potom je to úplne zle. Ako sa zrodila Transfúzia neba? Začal som ľavou rukou, stlačil som jeden kláves, druhý a potom ďalší vedľa nich a prekvapivo spolu ladili. Takže som sa posunul do ďalšej strany a znovu celkom ladili. Je to fajn, dobré, okej – pomyslel som si a skúsil pravú ruku. Cítil som – bez nej by to nebolo kompletné. Takže som hľadal zvuk k prvým tónom. Stlačil som klávesu, na ktorej bolo napísané D. Celkom sa mi to zdalo. Keď idete po klávesoch ďalej, je tam zas D.
Uvažoval som, že to môže zas ladiť, a tak som urobil veľké ruky a dokázal som malíčkom dosiahnuť na druhé déčko. Palcom som dosiahol na déčko na opačnej strane, skúsil som to naraz stlačiť. Fajn.
Ešte som skúsil využiť tri prsty, ktoré mi ostávali voľné. Stlačil som G. Je to fajn kombinácia, tak som to stláčal za sebou takto a toto a takto a šlo to. Normálne som hral! Bolo to úžasné. Stlačil som ešte raz prvé – raz dva tri, potom druhé raz dva tri a pesnička bola na svete. Tým, že mám rád orchestrálne veci a komornú hudbu som chcel do pesničky dať aj niečo iné. Našťastie, máme Petra, ktorý do nej to niečo iné, zázračne dal. Vždy, keď som prišiel do miestnosti, kde sa nahrávalo a počul som ho hrať, iba som si povedal – presne takto som to myslel.“
Ajko priznal, že si nahrávanie nového otcovho albumu užíval. Pritom mal pri nahrávaní v rukách piano, slovanský dob a vzdušnú odvahu.
Barborka mala veľký rešpekt pred hudobníkmi
Barboru Malú do skupiny prizvali ako poslednú, pozvanie však mala už nejaký čas v kapse.
„Keď sa ma Janko pred pol rokom opýtal, či by som s ním hrala, moja odpoveď – wau, ja? On sa pýta mňa? Bola to pre mňa obrovská výzva a nevedela som, čo mám čakať. Viem, aký je Janko muzikant, osobnosť. Vedela som, že pri nahrávaní bude aj huslista, ktorý na Jankových koncertoch krásne improvizoval, a tak som si hovorila – čo ja tam idem robiť? Zároveň som sa veľmi tešila a uvedomovala si, že o takom niečom som ani nesnívala. Hoci som si spočiatku nahrávanie nevedela predstaviť, bolo to nádherné.“
Doplnila, že veruže si spolu „sadli“ a pre nezaiteresovaných so smiechom povedala: „Hej, spolu sme kupovali toaletný papier.“
Nastal veľký smiech, pretože vysvitlo, keď prišli do obchodu, to bolo jediné, čo im z celého nákupu ostalo v hlave. Všetci boli úplne ponorení v nahrávaní a v radosti z neho. Janko si spomenul aj na raňajšiu kávičku na čiernobalogskej železničke.
Barborka potvrdila „kopec“ spoločných zážitkov. Keď sa Janko napríklad až teraz po koncerte opýtal – kde sme vlastne chodili na obedy? Barborka odpovedala: „Prvý večer sme jedli a potom viac-menej nejedli.“
Janko oponoval: „Ale niekto nosil nejaké jedlo, nie?“ Barborka: „Áno, v podstate len suchú stravu sme mali.“ Žeby ich živila hudba?
Živila, pritom si Barborka pri nahrávaní uvedomovala, že s Petrom sú dva melodické nástroje. Flauta a husle.
„Keby sme obaja naraz začali improvizovať, bol by z toho celkom dobrý guláš. Petr však dobre improvizuje, ale ja potrebujem mať štruktúru, a tak sme nahrávanie takto zladili vo chvíli, keď som sa odvážila povedať – tu bude flauta, tu husle. Chlapci súhlasili, dali sme spolu albumu formu.“
Barborka na album pridala hru na priečnu flautu, zobcové flauty, spev a pôvab zázračnice.
Ako spomína na nahrávanie zvukár
Michal Truschan pri cédečku pracoval na zvuku a v skladbe Priama odpoveď zaznieva aj jeho hra na ústnej harmonike. Podľa neho nahrávanie nového cédečka bolo nezabudnuteľné:
„Hlavne veľa pohody a smiechu. Pri nahrávaní sa stretli ľudia, ktorí naozaj vedia tvrdo muzikantsky pracovať a výsledok hovorí za všetko. Povedal by som, že je to jeden z najkrajších albumov, aké som kedy nahrával.“
Prezradil, že je to druhé cédečko, ktoré Janko u neho točil a už to predchádzajúce malo vysokú hudobnú výpoveď. „Bol som zvedavý, ako pojme nový album a ktorým smerom ho posunie,“ doplnil Michal.
„Bolo zaujímavé v štúdiu sledovať, ako sa všetko rodí a vzniká, ako zapadá do seba a hlavne ladí. Nielen hudobne, ale aj ľudsky. Janko totiž chodí do štúdia vynikajúco pripravený.
Presne vie, čo chce, má konečnú predstavu o celom hudobnom projekte. Vie si vybrať muzikantov, ktorí rozumejú jeho hudbe a tomu, čo ňou chce povedať.
Všetci robia jedno, a preto tieto albumy znejú tak kompaktne, majú myšlienku a dokážu priamo osloviť.“
Michal je lídrom slovenskej folkovej skupiny Divozel, ktorá vyhrala niekoľkokrát medzinárodné súťaže. Pôvodom je Čech, žije v Brezne a podľa Janka rozpráva nádherne po slovensky.
Svetlan mal pred nahrávaním len kostru
Cédečko Čistou bránou budúCNOSTI je v poradí šiestym cédečkom Janka Svetlana Majerčíka. Je na ňom šestnásť autorský piesní. Podľa čoho a ako ich Svetlan vyberal?
„Nikdy neviem ako. Mám veľa piesní, ktoré nie sú nahraté, tieto som na albume jednoducho chcel mať. Sú však iné ako dosiaľ. Nesú pečať vznešeného minimalizmu. Niečoho takého, čo som do mojich jednoduchých piesní vždy chcel vložiť.“
Nový album piesní vznikal vo zvukárskej réžii Michala Truschana a nahrávalo sa v improvizovanom štúdiu v Čiernom Balogu.
„Môj prvý dojem zo štúdia bol trochu rozpačitý. Bola to skúšobňa miestnej kapely. Mal som pocit, že sme v sklade hudobných nástrojov a aparatúry. Priznávam, potrebujem mať okolo seba poriadok, keď pracujem. Pri nahrávaní som však úplne na všetko zabudol,“ usmieval sa hudobník.
Keď šiel so synom Andrejom na nahrávanie, mal vraj predstavu, ako bude nové cédečko vyzerať. Bola to však len akási kostra, ktorá ich mala držať. Vedel, že viac sa môže spoľahnúť na improvizácie. Má s nimi bohaté skúsenosti.
Svetlan potvrdil aj to, že sa spoliehal na priateľov: „Úplne som ich v štúdiu nechal dotvárať piesne, nezasahoval som. Keď som počul poslednú pieseň Transfúzia neba, ktorú napísal Ajko, znela mi v nej celá filharmónia, a tak som si povedal – tu končím, to je vaša skladba.“
Vaša, naša, jeho, všetko jedno, cédečko sa vydarilo, všetci hudobníci šli v jednom naladení. Podobne piesne nového cédečka precítila aj výtvarníčka Lucia Laková.
„Jej jemná ženská energia sa prejavila na obale albumu a spojila sa s naším hudobným prejavom,“ doplnil Janko Svetlan.
Svetlan si na nahrávaní užíval gitary, spev, hudbu aj texty, ale i lúče pokory.
Album uviedli do života v tichosti
Album uviedli do života na dvoch posledných koncertoch v starom roku v Liptovskom Mikuláši. Celkom v tichosti, pretože na koncertoch veľa o ňom nerozprávali, neprezentovali v klasickom ponímaní zmyslu slova, jednoducho hrali a hrali sa.
Taká hravá bola aj cesta Svetlana do skupiny a do spoločného nahrávania. Kedysi totiž Svetlan stál na pódiu sám so svojimi gitarami, potom mu vesmír pripravil stretnutie s geniálnym huslistom, neskôr doma v izbe objavil talent syna Andreja, ktorý študuje masmediálnu komunikáciu v Trnave.
Nakoniec prišla Barborka študujúca ekológiu v Nórsku, ale babku má z Liptovského Mikuláša, dva roky učila aj v mikulášskej základnej umeleckej škole. Spolu sa stretli teraz v skupine, ktorú nazvali TOSÚONI a hrajú sa ďalej.
„Potrebujem povedať, že ďakujem Bohu za týchto vzácnych ľudí. Cítim sa s nimi nádherne a tá krása ľudského porozumenia znie v každom tóne čistej brány budúcnosti,“ uzavrel Janko Svetlan Majerčík päťrozhovor.
