Katarína Vladulovičová je autorka obrazov bezdomovcov z Liptovského Mikuláša. Na plese primátora mesta by chcela urobiť ich dražbu. Výťažok s pätnástich obrazov chce venovať ľudom s podobným osudom.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Katarína Vladulovičová pracovala v manažérskych sférach. Práca a rýchly život ju vyšťavili natoľko, že jedného dňa skončila v nemocnici. Týždeň bola na infúziách a povedala si, že už nechce žiť tak ako predtým.
Potom zostala bez roboty, a preto začala pomáhať ako dobrovoľníčka na Červenom kríži. Práve tam sa dostala do priameho kontaktu s bezdomovcami.
„Poskytovali sme im prvú pomoc, teda jedlo, čisté oblečenie, osprchovali sa a niektorí sa potrebovali hlavne vyrozprávať,“ povedala autorka koláží bezdomovcov.
Neuveriteľné príbehy
Ľudia, ktorí sa ocitli na ulici, mali zväčša nejaké psychické problémy a väčšinu z nich dostal na dno rozvod a alkohol. Rozprávali veľmi úprimne a spontánne, pretože už nemali čo stratiť a na nič sa nehrali. Práve to jej predtým v živote chýbalo, preto sa medzi nimi cítila dobre a začala sa opäť usmievať.
K. Vladulovičová si bezdomovcov rozdelila do dvoch skupín. V prvej boli tí, ktorí mali kde bývať, napríklad v azylovom dome. Skutoční bezdomovci z ulice boli v druhej skupine. Tým sa už veľmi pomôcť nedalo. Stratili vlastnú dôstojnosť, väčšinou boli prepití, špinaví a dostali sa až na úplne dno. Na Červenom kríži pracovala hlavne s tými druhými.
Chodievali aj na polievky, ktoré varili ľudia okolo manželov Perašínovcov z kresťanského združenia YMCA. Polievky pre bezdomovcov v zime varili a servírovali dobrovoľníci z katolíckej aj evanjelickej cirkvi, baptisti aj ľudia z komunitného centra a robia to aj teraz.
Viacerí ľudia už nežijú
Príbehy bezdomovcov ju zaujali natoľko, že sa rozhodla pomôcť im aj inak, ako podávať im len jedlo či oblečenie. Začala preto robiť koláže s tým, že sa pokúsi urobiť výstavu spojenú s dražbou. Výťažok z nej chcela venovať ľuďom s podobným osudom, ktorí ešte svetielko na konci tunela vidia, pretože viacerí z jej obrazov už nežijú.
Jedným z nich bol Alino. „Ľudia ho mali radi, bol dobrosrdečný a mal zmysel pre humor. Pri ňom som sa najviac nasmiala, hovoril tak od srdca,“ zaspomínala na jedného z bezdomovcov Katarína.
„Alinova mama bola učiteľka a keď zomrela, mal iba 15 rokov. Veľmi ho to ranilo, lebo bol na ňu silno citovo naviazaný. Onedlho sa ocitol na ulici. Mal mierne psychické postihnutie, a užíval aj lieky. Istý čas býval v Žákovciach v zariadení, ktoré založil pán farár Kuffa, ale keď sa s ním pohádal, odišiel. Potom prespával v opustenom areáli bývalých kožiarskych závodov. Zarábal si čistením tehál, keď niekde niečo rúcali.
Vozil ich na fúriku a predával. Preto som na obraz nakreslila fúrik. Peniaze, ktoré zarobil, minul na alkohol, ktorý popíjal so svojou láskou Martinou. Keď si našla iného, ťažko to niesol. Dostal cyrhózu pečene a chorý sa vybral do Žákoviec za farárom Kuffom, aby sa mu ospravedlnil za to, ako sa k nemu pred rokmi zachoval. Farár mu odpustil, zavolal sanitku a Alino na druhý deň v kežmarskej nemocnici zomrel ako 36-ročný.“
Odmietla liečenie
„Alinova láska Martina bolo dievča z dobrej rodiny, výborná klaviristka, preto som jej na obraz nakreslila klávesy. Mala dve vysoké školy a učila na zuške. Začali problémy s alkoholom a hádky s rodičmi. Chceli jej zaplatiť liečenie, ale ona to odmietla. Raz som sa jej spýtala, či by prišla zahrať na vernisáž. A ona mi povedala: – Nie, ja už nikdy nemôžem hrať. Pozrite sa na moje ruky, sú už také zničené, že ja si už za klavír nesadnem. – A bolo jej z toho strašne smutno. Aj mne. Občas ju stretnem v meste, sklopí hlavu.“
Dvoch mužov zobrazila autorka akoby za mrežami. Jedného za červenými a druhého za zelenými. Jeden z nich bol vrah a druhý bachár.
„Elemír mi svoj príbeh vyrozprával so slzami v očiach. Mal ženu a deti. Pracoval ako murár, ale rád si vypil a žena sa s ním preto rozviedla. Bol z toho nešťastný, ale po čase si našiel partnerku a začali spolu žiť. Robil od rána do večera, aby mohli slušne žiť. Raz prišiel z týždňovky, našiel ju v posteli s iným mužom, a tak sa z neho stal vrah. Keď sa vrátil z väzenia, žil na ulici. Vlani v lete robil ako murár na stavbe v Nitre. V horúčave odpadol a umrel.
Kamarátil sa s Jánom, ktorý mal kedysi veľký dom, ženu, deti. Kadečím si v živote prešiel, robil aj bachára vo väznici. Nakoniec ho tiež zničil alkohol. Potom oboch mužov, vraha aj bachára, dala dokopy ulica.“
Vyzerá ako Marx
Štefan vždy nosil nejakú malú plyšovú hračku na ruksaku a keď ju stratil alebo mu ju niekto ukradol, kúpil si ďalšiu, aby nebol na ulici sám. Preto mu Katarína na obraz namaľovala malého plyšového levíka.
Štefanovi sa veľmi páčilo žiť na dedine, robiť s drevom. Chcel sa tam vrátiť, hanbil sa spať v dedine pod mostom, bol by všetkým na očiach. Odišiel preto do mesta, kde je viac možností a väčšia anonymita.
Jaro učil na vysokej vojenskej technickej škole marxizmus leninizmus. Keď po nežnej revolúcii vyšiel z módy, skončil ako bezdomovec a teraz vyzerá skoro ako Marx. Postupne ho zničil alkohol, ako väčšinu bezdomovcov.
Jaro bol síce vzdelaný, ale aj trochu naivný dobrák, ktorý sa nechal využiť a oklamať rôznymi úžerníkmi. Na jeho meno si nabrali pôžičky, on ich spláca z dôchodku, ktorý v podstate ani nevidí.
V meste ich nechceli
Na obrazoch je aj Iskra. V Liptovskom Mikuláši ju pozná asi každý, dotvára kolorit mesta. „Iskra je Anička čistotná. Chodieva s igelitkou, v ktorej nosí bielizeň, a keď ide do krčmy, na záchode si ju operie, má aj svoj prášok. A potom dá mokré veci do igelitky. Nie je bezdomovkyňa, býva pri stanici v ubytovni a je chorobná zberačka. Zhromažďuje veľa vecí, tony odpadkov, každé pierko sa jej zíde, každá šnúročka.“
Katarína pôvodne chcela urobiť výstavu v meste, ale o obrazy mikulášskych bezdomovcov nebol záujem. Zaujali ale Dánov, ktorí boli vlani v YMCA a rokovali o pomoci bezdomovcom.
Ponúkli jej, či by nechcela urobiť výstavu v Dánsku. Katarína ale chcela, aby obrazy ostali v Liptovskom Mikuláši, lebo sú na nich ľudia spojení s týmto mestom. Potom si povedala, že skúsi myšlienku dražby zrealizovať na blížiacom sa plese primátora.
„Každý podnikateľ, ktorému sa teraz darí, môže neskôr takto skončiť, či už svojou vinou, alebo vinou niekoho iného. Moja myšlienka je, aby si ľudia, ktorí na to majú, kúpili obraz bezdomovca a zavesili ho napríklad do kancelárie ako memento, že život je niekedy veľmi vrtkavý. Viem, že nie sú krásni, predávajú sa skôr krásne modelky, ale ja to chcem urobiť opačne. Bezdomovci majú napísané v tvári, čím všetkým prešli, je dôležité, aby sme ich neodsudzovali a brali ich ako ľudí. Akí by sme boli my, keby sme boli na ich mieste? uzavrela autorka obrazov.
