RUŽOMBEROK. Koncom minulého roka sme si mohli pripomenúť výročie narodenia jednej zaujímavej umeleckej osobnosti Liptova.
Akademickým titulom sa síce nehonosil, ale svojimi tvorivými silami prispel do dejín slovenského výtvarného umenia a má svoje miesto v kultúre Slovenska. Viktor Mydlo sa narodil štyri dni pred Vianocami, 20. decembra 1895 na Donovaloch – Mistríkoch. V práci prežil celý svoj bohatý a plodný život, umrel v Ružomberku ako vyše 82-ročný 28. augusta 1978.
Do jeho rodiny patrili a patria mnohé významné osobnosti, napríklad vnuk, akademický maliar Svetozár Mydlo (1948 – 2014), redaktor a publicista Oldrich Mydlo, riaditeľ bývalých ružomberských Bavlnárskych závodov, kultúrny pracovník a publicista Artúr Mydlo, publicista, tajomník Literárneho klubu ružomberských spisovateľov a ekologický aktivista Marián Mydlo, výtvarník a historik umenia prof. Ľubomír Longauer (1948) či básnik a prekladateľ Ján Donoval – Tichomír Milkin (1864 až 1920).
Svoje pocity zhmotnil do dreva aj hliny
V rodných Donovaloch vychodil Viktor Mydlo tri triedy ľudovej školy. Potom ho otec vzal so sebou do Podbrezovej, aby chlapec poznal svet. Spoznal, a to vykorisťovanie a neľudské životné podmienky sa mu hlboko vryli do duše. V Podbrezovej sa vyučil za strojníka a tu pracoval až do konca prvej svetovej vojny. Svojmu remeslu však ostal verný celý život, ale...
„V Donovaloch sa v ňom zahniezdili výšky končiarov a hĺbky melancholických dolín. Bol zádumčivý a mlčanlivý,“ takto na neho spomínal lekár a známy slovenský spisovateľ Benjamín Tinák (1930 až 2008).
„Svoje myšlienky rukami šeptal do toho, čo mal pri ruke: v Bystrici na píle do dreva, v ružomberskej tehelni do hliny. Robil to len tak pre vlastné potešenie. A z vnútornej potreby vyjadriť svoje pocity. Do ružomberskej tehelne prišiel v apríli roku 1919. Od rána do večera obsluhoval stroje. Po skončení práce vzal do rúk hlinené cesto. Sedel a dumal. Ruky počúvali chvenie srdca. Aj hlina poslúchala a prijímala tvar...“ napísal Tinák.
Vytváral diela pre svojich, v Ružomberku
Prvé Mydlove práce – vystavené vo výklade ružomberského kníhkupectva – vzbudili zaslúžený ohlas nielen u laikov, ale aj u odborníkov. V zime roku 1932 sa preto vybral do Bratislavy a tu pôsobil v dielni sochára Alojza Rigeleho, kde sa zdokonaľoval v kresbe, v sochárskych princípoch výstavby ľudského tela a v práci s kamenným materiálom. Tu po prvýkrát vzal do ruky dláto a kladivo.
Niekdajšieho tehliarskeho majstra ctí Ružomberok ako majstra sochára. Umelecky hodnotnými sochami, reliéfmi, bustami a tabuľami zvýraznil dominanty mesta, pôsobivo a verne sa zmocnil pohybu času.
Počas prvej republiky vytvoril diela so silným sociálnym nábojom, z ktorých najväčšiu pozornosť si zasluhujú skulptúry Socha sv. Jozefa s dieťaťom (1924, reštaurovaná v roku 2002), ktorá stojí na Námestí Andreja Hlinku nad schodmi k mestskému úradu, pieskovcová plastika apoštola Mateja (pred budovou kostola), pieskovcová socha pred budovou tamojšej školy, ďalej plastiky Sputnané umenie, Pod ťažkým bremenom, Rozsievač, Matka na úteku (1937). Po oslobodení môžeme zaznamenať jeho práce Lúčenie partizána (1946), Pradiarka (1946), Zadumaný (1940 až 1950), busta Dušana Makovického, Pri lisovaní tehál (1961), či Baník (1961).
V tridsiatych rokoch sa Viktor Mydlo stal i členom Spolku slovenských umelcov. V tvorbe uprednostňoval monofigurálne kompozície a portréty, z materiálov pálenú hlinu a sadru. Zaujal naivne realistickým prístupom svojich sociálne orientovaných prác. Súsošie Pltníci patrí k jeho najvýraznejším realistickým dielam. Majster Mydlo veril, že raz bude stáť nad hladinou Váhu na pamiatku i slávu pltníkov. Jeho zámer sa nerealizoval a súsošie sa stalo majetkom múzea...
Autor: Pavol M. Kubiš
