LIPTOVSKÁ ŠTIAVNICA. V obci, ktorá v súčasnosti ráta okolo 1110 duší sa už III. liga hrala, no v tom čase v republikovej hierarchii išlo o štvrté najvyššie poschodie. Teraz to je nielen v názve, ale aj v skutočnosti tretia úroveň od vrchu.
Liptovská Štiavnica vlani v lete nič nezahmlievala, jasne hovorila o postupovom cieli. Mužstvo úlohu splnilo, asi tak ste si sezónu predstavovali? – znela naša úvodná otázka na manažéra Družstevníka a veľkého podporovateľa štiavnického futbalu Pavla Hlaváča.
- Na uplynulý súťažný ročník sa pozerám veľmi pozitívne. Počas celého futbalového roka chlapci potvrdzovali postupovú ambíciu. Myslím si, že náročnú sezónu mužstvo zvládlo s prehľadom, bez väčších nervov. Veľmi smoliarsky nám tretia liga ušla pred rokom, pri reorganizácii súťaží.
V majstrovstvách stredoslovenského regiónu Štiavnica skončila dvanásta, o bod za jedenástym miestom, ktoré zaručovalo štart v tretej lige. No hlavy sme nevešali, hneď sa kuli plány, ako o rok ísť hore a všetko napraviť. Došlo k posilneniu kádra o hráčov s prvoligovými skúsenosťami Miroslavom Latiakom a Martinom Labaškom, prišiel tiež Ján Mihálik z Dolného Kubína a v zime ešte Milan Bezák. Hráčska kvalita bola našim hlavným tromfom.
Mužstvo sa ale nevyhlo aj menším zaváhaniam...
- Za celú sezónu sme prehrali len dva zápasy, oba s Tvrdošínom. Domáca strata bodov bola veľmi nešťastná, na podmočenom ihrisku chlapci deväťdesiat minút súpera tlačili a ten z ojedinelého útoku dal víťazný gól. Jarná odveta nebola z našej strany ideálna, za predvedený výkon sme si prehru 1:2 zaslúžili. Potom nám zahralo do karát domáce zakopnutie Tvrdošína s Trstenou. Súoperi do Liptovskej Štiavnice chodili zväčša len brániť, čo nám niekedy robilo dosť značné problémy.
Vráťme sa ešte k predchádzajúcej sezóne. V nej do III. ligy viedla cesta z majstrovstiev regiónu. Ako sa s odstupom času pozeráte na ročník 2013/2014, počas ktorého nastala aj rošáda na trénerskej stoličke?
- Po štvrtom jarnom kole odišiel tréner František Mikuláš. My sme nemali žiadny úmysel ho odvolať, sám poprosil o uvolnenie z rodinných dôvodov. Preto sme oslovili Ľubomíra Páleníka, ktorý odkoučoval ostatných jedenásť zápasov. Postup mužstvu ušiel o vlások. Stáli nás ho domáce remízy so Závažnou Porubou a najmä s Bytčou. Keby chlapci v týchto stretnutiach naplno zabodovali, skončili by deviati a s prehľadom by sme boli v III. lige.
Ktorí hráči zvlášť potiahli Družstevník k víťazstvu v IV. lige?
- Predovšetkým tí starší, skúsenejší, ako Miro Latiak, Martin Labaška i Ivan Callo. Peter Mahút mal vynikajúcu jesennú časť, jar mu už ale tak nevyšla. Z mladších hráčov by som vypichol Romana Šišku.
Skúste trochu oprášiť váš vstup do štiavnického futbalu. Aké pohnútky vás k tomu viedli?
- Bolo to v sezóne 1999/2000, keď som v dedine začal stavať rodinný dom. Vtedy ma oslovil starosta Dušan Lauko, či by som nepomohol. Mužstvo bolo tuším na predposlednom mieste v II. triede. Keďže k futbalu som mal vždy veľmi blízko, dlhé roky som funkcionárčil aj v MFK Ružomberok, nebol dôvod nekývnuť na spoluprácu. Pustili sme sa do rekonštrukcie ihriska a postupne sa chlapci v súťažiach šplhali vyššie a vyššie. Až sa Liptovská Štiavnica zastavila v III. lige.
Už na začiatku vo vás driemali takéto smelé vízie?
- To nie. Ako prvý krok sme si zadefinovali stabilizovať klub a udržať mužstvo v ´dvojke´. Postupne naše ambície rástli, dávali sme si vyššie a vyššie ciele. Keď sa nám darilo, prečo nie. Musím povedať, že v TJ Družstevník som našiel veľmi priateľské a žičlivé prostredie.
Celé vaše pôsobenie v štiavnickom klube je úzko späté s osobou Františka Mikuláša. Do mužstva ste svojho času ho stiahli ako hráča a potom ho posunuli na post trénera, kde je dodnes. Čo vás k tomu viedlo?
- Fera Mikuláša som veľmi dobre poznal ešte z Ružomberka. Keď došlo k nášmu prvému kontaktu, bol hráčom Prievidze. V tamojšom klube mu dlhovali výplatu nejakých prémií a on, vzhľadom na svoj vek, pomaly začínal uvažovať aj nad svojou budúcnosťou, keď sa prestane živiť výlučne futbalom. Ponúkol som mu prácu vo svojej firme s podmienkou, že prestúpi do Liptovskej Štiavnici. A neskôr prešiel na trénersku funkciu. Som rád, že odvtedy je stále v klube, akurát s dvoma krátkymi pauzami a verím, že naša spolupráca bude i ďalej pokračovať.
Aký je záujem v dedine o futbal?
- Na naše majstráky chodí okolo 200 – 250 divákov, z toho asi 150 z okolia a z Ružomberka. Myslím si, že záujem by mohol byť aj väčší.
Čo očakávate od III. ligy?
- Štiavnica už túto súťaž hrala osem rokov, je však aj pravda, že vtedy bola až štvrtá v poradí. Čakajú nás súperi, ktorých poznáme, s ktorými sme sa predtým stretávali, čiže nejde o žiadny krok do neznáma. Ak sa nám podarí postupový mančaft udržať pokope, mali by sme tretiu ligu zvládnuť bez problémov.
Je niekto z kľúčových hráčov na odchode?
- Ešte nás čakajú sedenia s hráčmi po ich návrate zo spoločnej dovolenky v Chorvátsku. Až na Martina Labašku, ktorý zvažuje nejaký angažmán v Rakúsku, ostatné opory by mali pokračovať.
A čo posily?
- V prvom rade si musíme byť istí, že kto zostane. Takisto potrebujeme vedieť, v akom stave po vážnom zranení achilovky sa nachádza Tomáš Dzuriak. Polroka stál, ak by bol zase zdravotne fit, veľmi by mužstvu pomohol. Z hosťovania v Liptovskom Mikuláši sa nám vracia Matej Kendera. Jedným zo je do mužstva zabudovať mladších hráčov. Obzeráme sa aj po voľných ružomberských dorastencoch.
Zájazd do Chorvátska dostali hráči za odmenu?
- Áno, išlo o sedemdňový pobyt. Pred sezónou sme ho mužstvu nesľúbili, no keď bol postup na dosah, rozhodli sme sa takýmto spôsobom chlapcom odvďačiť.
Kedy budete po sezóne 2015/2016 hovoriť o spokojnosti?
- Ďalšie postupové ciele si už nekladieme. Tretiu ligu si želáme mať v obci aj v budúcich rokoch. A hrať v nej v pokoji, v pohode, v strede tabuľky. Priznám sa, myslíme aj na Slovenský pohár. Kiežby nám žičil tak žreb ako pred rokom Černovej a do Štiavnice zavítal nejaký účastník Fortuna ligy.
Ešte na záver vaše funkcionárske krédo. Môžete nám ho prezradiť?
- To je jednoduché, čo sľúbiš, musíš splniť. Ešte sa nestalo, aby hráči po skončení sezóny nemali všetky naše záväzky vyrovnané. Nový ročník vždy začíname s čistým stolom a s novými podmienkami.
