LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dnes má Ľubomír tridsaťpäť, z rodnej Liptovskej Sielnice sa presťahoval do Liptovského Mikuláša, kde žije aj s rodinou. Svojho syna tiež vedie k svojej veľkej záľube, ktorou je turistika.
Ľubomír propaguje Chočské vrchy, ľuďom na sociálnych sieťach ukazuje pútavé známe aj menej známe zákutia. Dvanásť mesiacov pracoval na zaujímavom projekte. Každý mesiac v roku vystúpil na Čerenovú, skalné bralo s vyhliadkou nad Liptovskou Annou.
Čerenovú poznajú hlavne miestni, vedia, že je z nej jeden z najkrajších výhľadov na Liptovskú kotlinu, hoci trasa na ňu nie je zakreslená v žiadnej turistickej mape.
Trasu má už v malíčku
Turistu inšpiroval k neľahkému zámeru pán, ktorý v roku 2014 každý mesiac vystúpil na Ďumbier.
„Dvanásť ráz vystúpiť na Ďumbier by bolo pre mňa asi veľké sústo, zvolil som preto Čerenovú. Je to jedno z najlepších výhľadových miest na Liptove,“ povedal Ľubo.
Čerenová, alebo Vyhliadka na Čerenovej, ako si ju Ľubo premenoval, má nadmorskú výšku 1042 metrov. Značkovaný chodník vedie z Ižipoviec, no v mapách ho nenájdeme. Najednoduchší výstup je z Liptovskej Anny. V závislosti od kondície zaberie od 45 minút do hodiny.
„Výstup nie je náročný, aj keď treba prekonať značné prevýšenie. Tesne pod skalou si treba dávať pozor na menšie suťovisko, niekedy sa tam dosť šmýka,“ poradil Ľubo, ktorý má po celoročných výstupoch trasu už v malíčku.
Aj keď o tom uvažoval, nevzdal sa
Nápad sa môže na prvé počutie zdať zaujímavým, vyžaduje však veľkú dávku odhodlania a sebadisciplíny. Ľubo si na začiatku projektu veril, v marci mal problémy s kolenom a vážne začal pochybovať. „Nakoniec som to našťastie nevzdal.“
Priznal, že sa mu nie vždy chcelo nasadnúť v Mikuláši do auta, ísť do Liptovskej Anny a stúpať na vyhliadku.
„Keď už mesiace a výstupy pribúdali, vždy som si povedal, že by bola škoda skončiť. Našťastie, mám veľa blízkych a priateľov, ktorí ma podporovali nielen tým, že išli viackrát so mnou,“ povedal.
Najťažšie sa kráčalo v lete
Pred zimou sa človek môže ukryť, teplo sa obliecť, ale horúčavy sa zvládajú ťažšie, z kože sa človek vyzliecť nemôže. Najnáročnejší bol preto výstup v júli.
„Vyrážali sme okolo piatej hodiny popoludní a v tieni bolo stále okolo 31 stupňov Celzia. Hore sme chceli prespať, niesli sme ťažké batohy. Naozaj to nebol príjemný výstup a trval nám omnoho dlhšie ako inokedy,“ opísal.
Naopak, najkrajší výstup a výhľad bol v jesenných mesiacoch. Odporúča ho aj ostatným.
„Nie je opar, vzduch je čistý a vtedy vidno do ďaleka.“
Časy výstupov si veľmi nesledoval, ale vždy zabrali okolo trištvrte hodiny. Najrýchlejšie sa mu to podarilo za 36 minút.
Čo Ľubomír chystá v tomto roku? „Zatiaľ nemám v pláne ďalší kopec, aj keď mi už niečo vŕta v hlave a január sa ešte neskončil,“ uzavrel.
