KRÁĽOVA LEHOTA. Železnica okrem svojho nenahraditeľného hospodárskeho a technického významu do veľkej miery ovplyvnila aj život bežných obyvateľov okolitých obcí a osád.
Železnica vtedy, ako najmodernejší a najvýkonnejší dopravný prostriedok na dopravu dreva z dolín, mala 107 kilometrov a hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku, cez Liptovskú Tepličku do Staníkova. Doliny v údolí Čierneho Váhu spájala s okolitým svetom, ako jediný dopravný prostriedok takmer pol storočia.
„Do roku 1965 bola železnica jediným spojivom medzi Liptovským Hrádkom a Liptovskou Tepličkou. Nevyužívali ju len na prevoz dreva, ale aj cestujúcich," vysvetlil kronikár Kráľovej Lehoty František Bizub.
V roku 1922 tvorili vlakový personál železnice dvaja rušňovodiči, dvaja kuriči, jeden vlakvedúci a traja brzdári. V roku 1959 tu pracovalo až 112 ľudí, neskôr ich počet klesol. „Vlaky vtedy mohli ísť maximálnou povolenou rýchlosťou 30 kilometrov za hodinu, keď bola trať kľukatá alebo sa vyskytli problémy, išlo sa aj oveľa pomalšie," povedal.
Na Čiernom Váhu, historickom území Kráľovej Lehoty, sa dodnes zachovala zastávka železnice. „Hneď vedľa tejto zastávky stála krčma. Vtedy bol taký voľný spôsob života. Kým chlapi nedopili, vlak čakal na nich a neodišiel," vysvetlil.
Ako dodal, ešte ako študent sa zúčastnil na školskom výlete, ktorý absolvovali práve vlakom. „Keď sme potrebovali, aby vlak zastavil aj tam, kde nemal zastávku, urobil to bez problémov, bolo to iné ako teraz. Keď boli na Čiernom Váhu zábavy, vlak odišiel s cestujúcimi aj v noci, i keď vtedy vôbec nemal ísť," pokračoval.
Narastajúcemu automobilizmu nemohla lesná železnica konkurovať a tak sa od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky pre nerentabilnosť. Celú železnicu zrušili 31. decembra 1972. Trať bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a Čierneho Balogu.
