LIPTOV. Žijú hlavne v okolí poľsko–slovenských hraníc, v malých komunitách sa dostali aj na Liptov. Počas valašskej kolonizácie založili Liptovskú Lúžnu, Liptovskú Osadu, Liptovskú Tepličku a osídlili aj dovtedy zalesnené oblasti na dnešných Hutách, Veľkom a Malom Borovom.
Formovali ich hory, lesy, málo úrodná pôda a políčka v prudkých grúňoch. Dokonca aj ženy boli silné nielen psychicky, ale aj fyzicky. Keď boli chlapi ďaleko a dlho na robotách, museli ich zastúpiť na poliach a v maštaliach.
Kultúra prežíva už iba medzi najstaršími
„Gorali prišli do Liptova v rámci goralskej kolonizácie. Priniesli si zo sebou svoje vierovyznanie, kultúru, charakteristické spôsoby práce a zamestnania. Postupne sa prispôsobili kultúre a životu ľudí zo susedných dedín,“ povedala etnologička Iveta Zuskinová.
Znaky goralskej kultúry sa postupne v priebehu druhej polovice 19. a v 20. storočí vytrácali zo života ľudí. Liptovská Teplička sa zrušením čiernovážskej železnice odčlenila od Liptova, Liptovská Lúžna a Osada majú už len málo znakov goralskej kultúry. Huty, Veľké a Malé Borové majú bližšie k Orave a tamojším Goralom, preto sa kultúra zachovala viac.
Napriek tomu kultúra liptovských Goralov prežíva už len medzi staršími generáciami.
Ženy museli byť silné ako muži
Gorali sa živili zväčša chovom dobytka alebo robotou v lese. Neobyčajným a špecifickým zamestnaním mužov z goralských obcí Huty, Veľké a Malé Borové bolo vandrovné sklenárstvo. Prvá zmienka o sklárskej hute je už z roku 1545.
Cesty podomových sklenárov z troch obcí spod Chočských vrchov na rozhraní Liptova a Oravy v staršom období smerovali na Balkán, do strednej a východnej Európy a trvali takmer celý rok. Muži sa domov vracali obvykle len na vianočné sviatky. Aj po prvej svetovej vojne patrilo sklenárstvo medzi najrozšírenejšie, hoci za prácou chodili už len na území Československej republiky.
Celá ťarcha poľnohospodárskych prác, starostlivosť o dom a gazdovstvo zostávalo na ženách. Tieto museli byť nielen duševne, ale aj telesne veľmi silné, lebo všetky bremená a náklady nosili v krošniach na chrbte.
„Vo Veľkom a Malom Borovom sa uchovali znaky goralskej kultúry. Bol to jazyk, hudobný a tanečný folklórny prejav, ženský a mužský ľudový odev. Svoju charakteristickú kultúru obce prezentovali prostredníctvom dedinskej folklórnej skupiny Borovianka nielen na regionálnych, ale aj celoslovenských podujatiach,“ opísala Zuskinová.
Mali problém učiť sa po slovensky
Dôležitú úlohu Borovianky pri udržiavaní goralských tradícií potvrdil aj starosta Malého Borového Ján Kokoška. Jej vedúci Ján Klimo ale zomrel a nemá pokračovateľa.
„Po goralsky vedia u nás takmer všetci. Plynulo hovorí staršia aj stredná generácia, teda ľudia okolo 50 rokov. Podobne sú na tom susedné Veľké Borové a Huty,“ povedal Kokoška.
Plynulo po goralsky hovorí aj on sám. „Hovorili sme tak doma odmalička, hovorili tak naši rodičia a starí rodičia. Dokonca, keď sme začali chodiť do školy, mali sme problém učiť sa po slovensky,“ opísal vlastnú skúsenosť.
Zachováva sa hlavne na vyšnom konci
Liptovská Lúžna patrí medzi najmladšie obce v Liptove. Založili ju Juraj Veselovský z Oravského Veselého a s ním prišli na Liptov Gorali.
Dnes goralsky hovorí už iba najstaršia generácia, aj keď čo- to sa ešte drží aj medzi mladšími. Sedem kilometrov dlhá dedina bola akoby rozdelená na dve časti, Gorali žili domoch od stredu dediny až na vyšný koniec, tam sa goralčina drží ešte dnes. Stredná generácia goralsky rozumie, ale nehovorí.
Gorali z Oravského Veselého priniesli so sebou aj priezviská. Preto majú v Liptovskej Lúžnej aj dnes tie isté priezviská ako na Orave.
„Veru, najviac je u nás Veselovských,“ potvrdil starosta Liptovskej Lúžnej Albín Husarčík. Ďalšie rozšírené priezviská s goralským pôvodom sú napríklad Kurpáš či Chlepko.
Deti prekladajú texty s prastarkými
Goralčina postupne vymiera, ale v tamojšej škole nechcú, aby upadla do zabudnutia. Snažia sa uchovať kus miestnej rázovitej histórie výučbou regionálnych dejín. Úspešne funguje napríklad projekt, pri ktorom deti na prvom stupni spolu s prastarkými prekladajú texty zvykov do goralčiny.
„Deti to zaujíma, baví, niekedy sa smejú na prekladoch slov. Ak by aj nemali v rodine niekoho, kto hovorí goralsky, nevadí to, veď sme dedina, kde každý každého pozná a ochotne pomôže,“ povedala Eva Halamová, zástupkyňa riaditeľa základnej školy.
O Goraloch, zvykoch sa piataci a šiestaci učia napríklad na hodinách regionálnej výchovy. „Miestne dejiny a zvyky sa snažíme zakomponovať do viacerých predmetov, aby sme ich udržali a deti o nich vedeli. Napríklad, aj na hudobnej výchove sa učíme goralské piesne,“ doplnila riaditeľka.
Chodia vystupovať k oravským Goralom
Dôležitú úlohu v zachovávaní a pripomínaní pôvodných zvykov má miestna aktívna folklórna skupina Lúžňan. Pri vystúpeniach často čerpajú z goralskej tradície, dokonca chodia vystupovať do goralských dedín na Orave.
„Niektoré členky nášho súboru hovoria ešte goralsky a ony aj spievajú goralské piesne. Keď sme boli na Orave v goralských obciach, rozumeli si, ale nárečia nemáme celkom rovnaké. Sú slová, ktoré hovorí každý inak,“ povedala jedna z vedúcich súboru Eva Valušiaková.
Kroj z Liptovskej Lúžnej sa považuje za jeden z najkrajších na Slovensku. Valušiaková, ako znalkyňa miestneho kroja, povedala, že lúžňanský kroj je vyslovene domáci.
Používali sa doma vyrobené plátna a šikovné ženy ich vyšívali tradičnou výšivkou. „Nekupovali sa žiadne súčasti krojov, všetko si dorobili sami,“ povedala Valušiaková.
Názvoslovie krojových súčastí je špecifické a dokladuje goraglskú kolonizáciu v oblasti.
Spomienka na statného gazdu Mráznicu
Na vyšnom konci dediny ešte začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia žili skutoční horali.
„Prejavovalo sa to nielen v spôsobe života, v uchovávaní archaických foriem obydlí, napríklad v izbe mali hlinenú podlahu, otvorené ohnisko s lapačom dymu v pitvore, ale aj v osobných prejavoch obyvateľov,“ povedala Zuskinová.
Boli to skromní, ale hrdí ľudia, uvedomujúci si hodnoty, ktoré svojím spôsobom života uchovávali.
„Ako študentka etnografie som tam bola spolu s pracovníčkami Slovenského národného múzea na terénnom výskume. Nezabudnem na gazdu menom Mráznica, ktorý nás síce pustil do izby svojho domu s hlinenou podlahou, do ktorej boli vsadené okrúhle kláty slúžiace ako podstavce lavíc za stolom, archaické lôžka „pogrady“ na spanie a iný mobiliár, ale nevenoval nám žiadnu pozornosť,“ povedala etnologička.
Dievčatá nadšené kreslili, fotografovali a opisovali, pán gazda, statný starec s dlhými šedivými vlasmi, vytŕčajúcimi spod veľkého klobúka, si ich pritom vôbec nevšímal a robil si robotu okolo gazdovstva ako vždy.
Najrozšírenejšie priezvisko v dolnom Liptove
Priezvisko Veselovský nie je najrozšírenejšie iba v Liptovskej Lúžnej. Je to najviac zastúpené priezvisko v dolnom Liptove.
Prví nositelia používali pôvodne priezvisko Námestovský. Založili osadu Veselé, ktorú získal Juraj Námestovský alebo Veselovský.
„Tento Juraj Veselovský sa s povolením hradného panstva Likava usadil aj so svojimi ľuďmi na lúkach zvaných Lúžna v Lúžňanskej doline. Za zásluhy pri osídlení novej dediny dostal štyri usadlosti a hoľu Fedorová. Potomkovia rodu žijú dodnes najmä v Liptovskej Lúžnej, ale aj v iných obciach Liptova,“ opísal Peter Vítek, riaditeľ Štátneho archívu v Bytči, pobočky v Liptovskom Mikuláši.
