Narodil sa v dobe, keď jeho rodné mesto Liptovský Svätý Mikuláš patrilo medzi centrá národného a kultúrneho diania. Jeho otec Ján, kožušnícky majster, a matka Terézia ho dali pokrstiť vrbickosvätomikulášskemu farárovi, ktorým bol Michal Miloslav Hodža.
Detstvo nemal ľahké, pretože otec umrel, keď mal malý Gregor len osem rokov a matka sa musela starať aj o päť ďalších súrodencov.
Keď zomrela matka, staral sa o súrodencov
„Aby toho nebolo málo, v detstve ochorel na šarlach a prsnú vodnatieľku tak vážne, že i lekár pochyboval o jeho uzdravení,“ priblížila vtedajšie okolnosti historička Daniela Fiačanová.
„Paradoxom je, že vďaka tejto chorobe sa dostal na štúdiá, pretože jeho matka v zúfalstve povedala, že ak sa vylieči, dá ho do škôl,“ dodala.
„Moja matka si vypožičala 40 zlatých. Za jednu polovicu mi kúpila šaty a výbavičku na štúdiá a druhú polovicu zašila mi moja mať za futro kabáta, vyprevadila ma na palučanský most a ukázala: – Tuto je cesta do Štiavnice! Boh ťa sprevádzaj, dieťa moje drahô!“ opísal Uram svoju prvú cestu do školy v Banskej Štiavnici.
Kým doštudoval, vybudoval si silné národné povedomie. Ukázalo sa, že je talentovaným študentom a po maturite sa chcel stať lekárom. Situácia mu to však neumožnila, lebo nemal dostatok peňazí a medzičasom mu zomrela matka, preto sa bolo treba postarať aj o mladších súrodencov v Mikuláši.
Deťom nahrádzal najlepšieho otca
Našiel si teda zamestnanie v rodnom meste ako pisár u advokáta. Neskôr postavili novú evanjelickú školu, v súčasnosti budova Galérie Petra Michala Bohúňa, a Uram dostal ponuku učiť, ktorú prijal, hoci stále uvažoval o štúdiu medicíny.
„V zápisnici sa dočítame, že vyberali učiteľov kresťanských, verných národu a úprimne milujúcich maličkých. Ako učiteľ dostával 450 zlatých za štvrťrok a ďalších 50 ako pomocný správca chóru. K tomu mu pridelili školský byt a patričnú čiastku z cirkevnej role,“ vymenovala historička Fiačanová.
V roku 1873 sa oženil s Ľudmilou Šolcovou a okrem detí v škole sa začal starať aj o vlastné a vyslúžil si prívlastok otec dietok. „S malými deťmi zaobchádzal s takou trpezlivosťou, láskou a porozumením, že im nahrádzal najlepšieho otca. Rozsieval medzi deťmi radosť, rozprávkou ich uvádzal do učenia,“ spomínal na svojho učiteľa jeho žiak Pavel Gallo, niekdajší mikulášsky učiteľ, dirigent a správca spevokolu Tatran.
Uram bol učiteľ, ktorý sa nebránil moderným vyučovacím technikám. Lásku k prírode vštepoval aj deťom. Brával ich napríklad do Iľanovskej doliny. V jeho záujme bolo aj to, aby deti cvičili. Zabezpečil im preto ihrisko a rôzne náčinie.
Bol aj predsedom meštianskeho kasína
„Napriek neustálym odnárod-ňovacím maďarizačným tlakom dokázal Uram v škole zachovať slovenský vyučovací jazyk. Dôstojnosť učiteľskému stavu vedel vždy zachovať i brániť nielen duševnými schopnosťami, ale i osobným príkladom,“ charakterizovala Podtatranského, ktorý používal pri literárnej tvorbe aj pseudonymy Stráňan, Žalostín či Drahotín, historička Daniela Fiačanová.
Zaujímavosťou je, že Rehor sa popri svojich aktivitách stal aj predsedom meštianskeho kasína, správcom, režisérom, hercom a kronikárom divadla, funkcionárom Priemyselnej banky, predsedom Vdovsko-sirotského ústavu učiteľského v Liptove, členom Matice Slovenskej, tajomníkom Tranoscia a je toho ešte oveľa viac.
Rehor Uram Podtatranský umrel 8. septembra 1924 v Košiciach, kde prežil posledné štyri roky. Pochovaný je však v rodnom Liptovskom Mikuláši, kde na jeho pamiatku odhalili v roku 1946 pamätnú tabuľu a pomenovali dlhú ulicu.
