Ružomberský ústav na výkon trestu odňatia slobody drží za svojimi mrežami, múrmi a žiletkovým drôtom najťažších trestancov. Mnohí sa krátko po prepustení vrátia späť.
Väznica v centre mesta je súčasťou justičného komplexu z roku 1932. Momentálne v nej žije okolo 350 mužov odsúdených za viacnásobné vraždy, znásilnenia, predaj drog, lúpeže, organizovanie zločineckých skupín a iných trestných činov. Sú zatvorení na oddeleniach so stredným a najvyšším stupňom stráženia.
Riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže nám umožnilo prísť do ústavu a opísať ho zvnútra.
Vstup do väznice podlieha prísnym bezpečnostným opatreniam. Po nahlásení účelu návštevy a kontrole občianskeho preukazu vykladáme vrecká a odovzdávame mobily. Diktafón musí telefonicky povoliť riaditeľ Anton Majzel, ktorý nás bude komplexom sprevádzať.
Prechádzame cez rámový detektor kovov a ďalším ručným nás skontroluje jeden z príslušníkov stráže, ktorých je dokopy 179.
Vedia si zarobiť
O niekoľko minút vchádzame s riaditeľom Majzelom, ktorý slúži v ružomberskej väznici už 25 rokov, do chodby vedľa vrátnice. Čakáme, kým dozorca zamkne za nami dvere, aby mohol odomknúť ďalšie a z administratívnej budovy vychádzame na nádvorie.
Vpravo stojí vysoký múr so žiletkovým drôtom nazývaným aj bruno valec. Jeho súčasťou je strážna veža, v ktorej vidno dozorcu s brokovnicou. Vľavo je vysoké krídlo budovy s množstvom zamrežovaných okien.
„V tejto časti sú odsúdení, ktorí pracujú pre ústav ako kuchári, zámočníci či stolári. Mesačne si vedia zarobiť okolo 150 eur,“ hovorí A. Majzel, ktorý je vo funkcii riaditeľa tri roky. „Skúste uhádnuť, v ktorých miestnostiach sa fajčí,“ ukazuje na začiernenú stranu nad dvoma oknami. Po chvíli si všimneme za mrežami niekoľko hláv. Zrejme nie sme zvedaví len my.
Prechádzame nádvorím popod strážnu vežu. Dokopy sú tri a v každej z nich je nepretržite ozbrojená služba. „Príslušníci vo väzenskej časti nesmú mať strelné zbrane, aby sa ich nezmocnili odsúdení. Majú len obušky, putá, paralyzéry a slzný plyn,“ vysvetľuje riaditeľ.
Prezeráme si zvonka budovy, ktoré slúžia ako pracoviská väzňov. Dozvedáme sa, že tu šijú oblečenie a bielizeň pre potreby väzníc. O niečo ďalej vidíme za plotom troch väzňov v modrom. Prechádzajú sa po dvore pod dohľadom stráže. Oddeľuje nás plot so žiletkovým drôtom.
Mauglímu nikto nerozumie
Vošli sme do budovy. Opäť sa musia zamknúť prvé dvere, až potom vchádzame cez mreže na chodbu. Odtiaľto vedie aj tunel do vedľajšej budovy súdu. Vidíme prechádzať niekoľko väzňov.
„Idú do bufetu. Raz do týždňa si môžu nakúpiť, ak majú peniaze. Sortiment je klasický – najlacnejší tabak, cigarety, káva, konzervy, sladkosti a drogéria. Nakúpiť môžu naraz len toľko, aby sa im to zmestilo do skrinky. Mesačný limit je trojnásobok životného minima, teda približne šesťsto eur,“ ozrejmuje A. Majzel a dodáva, že ak má odsúdený dlžoby, tak môže minúť len takú istú čiastku, akú uhradí na pohľadávky. Ak nesplatí aspoň časť, nemôže nakupovať ani telefonovať. Listová korešpondencia je bez obmedzení, ale pod dohľadom.
Kráčame chodbou s farebnými nástenkami. Je to oddelenie so špecializovaným zaobchádzaním. Bývajú tu väzni s poruchami osobnosti a venujú im špeciálnu pozornosť.
„Jedného chlapa prezývajú Mauglí. Nikto mu nerozumie, komunikuje len posunkami a svojskými zvukmi. Mali sme s ním veľké problémy. Viackrát do roka mal disciplinárne tresty. Odkedy je v tomto špeciálnom oddelení, jeho stav sa zlepšil,“ hovorí plukovník.
Pýtame sa na dĺžku trestov tunajších väzňov. Nemajú nikoho s doživotím, hoci za istých okolností by mohli. Najdlhšie tresty sú 25 rokov.
„Niektorí svoje činy vôbec neľutujú. Nemajú žiadne vyššie sociálne cítenie. Chcú sa len najesť, pofajčiť si a uspokojiť sexuálne túžby. To, že niekoho zmrzačili do konca života pri pokuse o vraždu, berú ako poľahčujúcu okolnosť a čudujú sa výške trestu.“
Bibliu čítajú aj fajčia
V spoločenskej miestnosti špecializovaného oddelenia je televízor a v strede stola socha Panny Márie.
„Niektorí sú pobožní, ale viacerým ide len o to, aby sa dostali k Biblii a mohli si z nej šúľať cigarety. Keď sem v deväťdesiatych rokoch chodili rôzne cirkvi, tešili sa veľkému záujmu o ich knihy. Hlavným kritériom bola kvalita papiera,“ spomína s úsmevom riaditeľ a vedie nás do miestnosti, kde majú väzni chovateľský krúžok. Starajú sa o akvárium s rybičkami, korytnačkami a niekoľko anduliek.
Návštevná miestnosť je ako z filmu – stoličky a tabuľa z hrubého skla. Len namiesto telefónov je v skle medzera s hustým pletivom. Vedľa je miestnosť, kde sa tí vzornejší môžu s návštevou kontaktovať priamo, aj pobozkať alebo objať. Frekvencia návštev je najmenej raz mesačne na dve hodiny.
Schody vedú na oddelenie s najvyšším stupňom stráženia. Patrí sem necelá stovka odsúdených, z nich približne polovica sú vrahovia. Dlhú chodbu s pingpongovým stolom rozdeľuje dvoje mreží, v miestnom žargóne gátrov. Väčšina klientov ružomberského zariadenia býva v celách s bezpečnostnými dverami.
Cely sú čisté, ale páchnu
Najhorší zločinci sú zatvorení celý deň s výnimkou výdaja stravy, hodinovej vychádzky na dvore, jedného nákupu za týždeň, štvorminútovej sprchy dvakrát do týždňa a návštevy lekára.
Niektorí z nich pracujú, takže využívame ich neprítomnosť a prezeráme si cely. V menších sú štyri postele, vo väčších sedem. Sú pomerne čisté, ale páchnu tabakom a ľudskými telami. Zariadenie pripomína skromný internát. Miestnosti majú vlastné toalety, umývadlá, stôl, stoličky a niekoľko skriniek.
Niektorí v diere oddychujú
„Ak má odsúdený peniaze, správa sa slušne a spolubývajúci súhlasia, môže si zaobstarať televízor alebo rádio. „My zabezpečíme prehliadku, či nemajú nainštalované zariadenie na nedovolený prenos informácií a mesačne im účtujeme elektrinu,“ vysvetľuje nadštandardnú výbavu riaditeľ.
„Toto je cela pre disciplinárne tresty, takzvaná diera,“ ukazuje miestnosť s tromi pričňami.
„V minulosti sa prične cez deň dvíhali a zamykali, takže previnilci chodili alebo stáli. Teraz tu akurát nemajú televízor, nie sú s ostatnými a účtujeme im zvýšené trovy. Niektorí sem chodia naschvál, aby si oddýchli od oddielu,“ približuje život v ústave riaditeľ Majzel.
Nebezpečných uväzujú
Na tej istej chodbe si prezeráme aj celu s posteľou a koženými popruhmi. Tu priväzujú odsúdených, ktorí neovládajú svoje konanie a stávajú sa nebezpečnými pre seba alebo okolie. Celú dobu sú pod dohľadom príslušníka. Uvoľní ich len pri biologickej potrebe. Za posledný polrok tu nebol nikto.
Vedľajšie cely s bezpečnostným režimom sú obsadené. Cez úzku medzierku v kovových dverách nazeráme dnu. Mladý muž sa prechádza hore dole po miestnosti, v ktorej sú všetky predmety priskrutkované k podlahe, aby neublížil sebe alebo dozorcom.
Po pár sekundách nás zbadá a s úsmevom sa príde pozrieť cez medzierku.
Jeho suseda v cele nevidno. Potom začujeme hlas a s prekvapením zistíme, že stojí kúsok vedľa za bezpečnostným sklom a pozerá sa, ako mu hľadíme do cely.
„Nech vás pustia dnu. Poďte sa pozrieť, akú mám v treťom tisícročí tureckú latrínu,“ vykrikuje spoza skla. Je to starší muž. Nemôže byť v kolektíve. Neustále píše sťažnosti na všetky inštitúcie a keďže pri tom potrebuje pokoj, šikanuje spolubývajúcich neustálym napomínaním a vypínaním rádia či televízora.
Vyznajú sa v liekoch
Ústav poskytuje svojim obyvateľom aj zdravotnú starostlivosť. Je v ňom štandardne vybavená ambulancia všeobecného lekára aj zubára.
„Doktora navštívi denne zhruba tridsať väzňov. Za desať dní sa uňho vystrieda celý ústav. Keď sú vonku, sú z nich bezdomovci, alkoholici, narkomani a zlodeji. Keď sa vrátia, chcú sa dať dokopy. Potrebujú okuliare, nové zuby a hlavne nejaké lieky. Majú čas, tak s nimi experimentujú a skúšajú si čiastočne nahradiť drogy a alkohol,“ popisuje bežnú realitu riaditeľ.
Súčasťou každého ústavu na výkon trestu je knižnica. Vedie ju jeden z odsúdených. Opýtali sme sa ho, či je tu za odmenu.
„V prvom rade som tu za trest, ale asi hej, knihovníka robím za odmenu. Mám tu od nich pokoj,“ odpovedá asi štyridsaťročný muž, ktorý má na starosti aj strihanie spoluväzňov a pôsobí dojmom, že je tu omylom. Napokon sám uvedie veci na pravú mieru: „Knihovníci sú väčšinou väzni s dlhšími trestami. Ja som tu už prečítal skoro všetko. Novú knihu si hľadám v policiach aj dva dni.“
Kňaz ich nesmie udať
Veľmi dôležitú úlohu majú medzi odsúdenými kňazi. V Ružomberku pôsobí katolícky aj evanjelický. Obrady vykonávajú vo viacúčelovej miestnosti rozdelenej posuvnou stenou. Za ňou je oltár, svätostánok a niekoľko obrazov.
„Slovensko je jediná krajina v Európe, kde sú väzenskí kňazi aj príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže. Máme výcvik, takže môžeme byť s odsúdenými aj sami,“ vysvetľuje katolícky kaplán. Pýtame sa, či môže hovoriť o zločinoch, ktoré mu prezradia odsúdení pri spovedi.
„V žiadnom prípade. Ihneď by ma exkomunikovali a nemohol by som pokračovať v službe,“ odpovedá rázne a po chvíli zažartuje: „Výnimkou je, ak mi povedia, kde ukryli peniaze.“
O návrat odsúdených mužov do spoločnosti sa stará aj sociálny pracovník a psychológ. Spolu s pedagógmi im pomáhajú s riešením každodenných problémov, korešpondenciou a podobne.
„Hoci sa snažíme, aby to nebolo len o odpykaní si trestu, ale aj o náprave, veľa z týchto mužov sa sem, žiaľ, vracia opakovane za rovnaké skutky,“ uzavrel riaditeľ Anton Majzel.
