ZÁVAŽNÁ PORUBA. Ľudmila Štrkolcová je zanietená folkloristka a roky viedla Detský folklórny súbor Ďumbier. Narodila sa v Jambrichovom dome v Závažnej Porube. Otec Ján Vaško v dedine pôsobil ako učiteľ a kantor. Do histórie obce sa zapísal aj ako všestranný kultúrny činovník.
Život Ľudmily Štrkolcovej, dievčenským menom Vaškovej, nebol jednoduchý. Keď ju otec vyfotografoval vo vysokých čižmách, mama už ležala na smrteľnej posteli. Vnučky sa ujala stará mama v Hankovciach v Šariši. O pár rokov sa vrátila späť do Poruby, a tak prváčka Ľudmila začala chodiť do porubskej školy.
„Aj po rokoch si rada spomínam na Hankovce. Bola to dedina plná folklórnych tradícií, spevákov, tanečníkov, muzikantov A to ma oslovilo na celý život. Ak múdry básnik povedal, že všetko dôležité pre človeka sa začína v detstve, tak pre mňa to platí dvojnásobne,“ spomenula si na detstvo.
Koniec vojny a zmena režimu znamenali pre Vaškovcov cestovanie Slovensku. Bývali, a pôsobili v Čabradskom Vrbovku, v Uhrovci. Tu Ľudmila ukončila základnú školu a prihlásila sa na pedagogickú školu v blízkom Trenčíne.
Boli to folkloristi telom i dušou
„Na internáte som bývala s dievčatami z Myjavského a Trenčianskeho kraja, z okolia Nového Mesta. Dievčatá spievali a tancovali podľa toho, ako sa tancovalo doma. Či môže byť lepšia škola folklóru ako tá, čo tanečnica absolvovala po večeroch a voľných chvíľach? Veľmi sme chceli tancovať v súbore Trenčan, ale čo robiť, keď nás nechceli, lebo to bol súbor pri gymnáziu a študentov z iných škôl nebrali,“ vysvetlila a dodala, že človek predsa nemôže čakať na príležitosť, musí hľadať a sám tvoriť priestor pre svoju záľubu .
Po skončení školy dostala umiestenku práve na Gymnázium v Trenčíne. Spomínaný súbor na škole viedli manželia Kubalovci. „Boli to folkloristi telom i dušou a okrem toho Ferdiš Kubala bol Lipták z Liptovskej Teplej a neraz pripomínal, že Liptáci musia držať spolu,“ dodala.
V začiatkoch choreografického snaženia a organizačného vedenia rodiaceho sa detského súboru mladej učiteľke pomáhal najmä Ferdiš Kubala.
Učený nikto z neba nespadol
Ambiciózna učiteľka si vytvorila svoj súbor na sklonku päťdesiatych rokov. Skupinku tancujúcich detí pomenovala Radosť a radostné bolo i prvé verejné vystúpenie pre rodičov.
„Pracovitý a snaživý je však málo, treba byť i zanietený, prezieravý, cieľavedomý a hlavne učiť sa od tých, čo to vedia. Veď učený nikto z neba nespadol. Človek si môže obľúbiť iba to, čo pozná,“ dodala.
Umeniu viesť súbor sa priučila aj v súbore Družba v Trenčíne, kde ako mladé dievča tancovala a spievala. Detský súbor Radosť stále funguje, hoci s malými prestávkami, až do dnešných dní a v tomto roku oslávi svoje päťdesiatiny.
V Trenčíne sa pri tanci zoznámila so svojím budúcim mužom. V roku 1962 sa vydala a nová rodina sa presťahovala do Závažnej Poruby.
„Manžel Vladimír bol vojak z povolania a dostal rozkaz učiť na vojenskej škole v Liptovskom Mikuláši. Ľudmila začala učiť v Okoličnom a postupne s podporou riaditeľa školy V. Piovarčiho založila detský folklórny súbor menom Poludnica. „Rada spomínam, na mojich tanečníkov, veľa z nich tvorili Porubänia Ľubo Cút, Paľo Agnet, Katka Staroňová, Danka Jambrichová, Janka Iľanovská, Milan Iľanovský, Ivan Niňaj, Peter Jambrich, Dušan Šarafín, Ľubo Habarka, Laco Beťko, Milan Beťko, Dušan Vretenár, Milka Šúleková, Milka Lešťanová, Edita Štepitová, Elenka Jambrichová, teraz Agnetová, Katka Kováčová, bratia Janko a Paľko Kováčovci, Božka Hladká, Vierka Tuturová a mnoho, mnoho ďalších, ale i talentovaný tanečník Marián Szekely či tanečnica Janka Liškovičová,“ vymenovala folkloristka.
Vidí do hĺbky detskej duše
S manželom Vladimírom vychovali tri deti – Janku, Vladimíra a Juraja. Po materskej nastúpila na I. ZŠ v Liptovskom Mikuláši a založila tam v roku 1968 Detský folklórny súbor Ďumbier. V súbore pôsobila ako umelecká, organizačná vedúca a choreografka, ale aj ako krajčírka krojov či práčka.
„Súbor Ďumbier naplnil môj sen, staviam na tom, čo viem o ľudovom umení minulej doby. Deti sú múdre a vedia to, čo my iba tušíme. Za tie roky jednoducho vidím do hĺbky detskej duše a s deťmi radostne sprítomňujem posolstvo dávnych čias, lebo ma to baví a má to zmysel,“ povedala folkloristka.
Tancovali v Ďumbieri i vo Váhu
Pokračovala, že folklór sa stal jej osudom. Za tie desiatky rokov všeličo skúsila, všeličo nacvičila, všeličo nepoznané objavila, oživila. „Môžem povedať, že v mojom veku má človek právo aj spomínať, nielen na stovky tanečníkov, ale i na muzikantov umenia. Jedným z najzložitejších úskalí každého detského súboru je striedanie generácií. Deti rastú, odchádzajú a nové prichádzajú. Keď to naozaj ide, tak naraz zoslabneme. A začína sa odznova,“ dodala. Niekedy toho mala aj plné zuby.
Vysvetlila, že súbor má nielen zložku tanečnú, ale i hudobnú a spevácku.
„Všetkému treba deti naučiť, na talenty však treba mať nos. Práve to je to, čo ma držalo nad vodou. Dlhé roky tancovali v Ďumbieri i vo Váhu aj naši synovia a dcéra. Dnes moje deti, vnučka a nevesta učia ďalšie deti umeniu tanca. Štafeta nezastala a to je vari to najkrajšie,“ doplnila ako vysvetlenie.
Viacerí absolventi Ďumbiera úspešne pokračujú vo Váhu i v iných súboroch na Slovensku. Nielenže ovládajú základy tanečného umenia, ale čo je najdôležitejšie, osvojili si to, čo je najviac ohrozené v dnešnej dobe, ľudový tanec a jeho rôzne podoby. „Na odkaz predchádzajúcich generácií nemožno zabúdať, lebo zabudneme sami na seba. A to by bolo veľmi zle,“ uzavrela.
Autor: Dušan Migala (zástupca starostu Z. Poruby)
