Petra Vlhová sa so záujmom médií vyrovnáva najmä vďaka silnému rodinnému zázemiu.
Spoločne s Veronikou Velez-Zuzulovou sa vám podarilo vyvolať doslova lyžiarsku eufóriu. Ako sa vyrovnávate s mediálnym tlakom?
- Celý ten mediálny ošiaľ vypukol až teraz nedávno, počas tejto zimnej sezóny, keď som vyhrala svetový pohár vo švédskom Aare. Prišla som domov a zrazu so mnou chcel každý spraviť rozhovor, všetci chceli moje vyjadrenia, fotografie. Každému sme chceli vyhovieť, no neskôr sme zistili, že sa to nedá, lebo by som na to mohla doplatiť. Začali sa zaujímať aj o moje súkromie, chceli dokonca nafotiť, ako bývam, ale domov nikoho len tak nepustím. Pamätám si, že som z toho obrovského záujmu bola zo začiatku veľmi vyčerpaná, no postupne si na to asi zvykám a už to vnímam inak.
Mávate pred kamerami ešte stres?
- Iba zo začiatku, prvý rozhovor som tuším robila pre RTVS, tieklo zo mňa a nevedela som sa vykoktať. Vedela som síce, čo chcem povedať, ale stres mi to úplne vymazal z hlavy. Myslím si však, že čím častejšie človek stojí pred kamerou, tým lepšie to dokáže zvládnuť. Teraz mi to už ide samo, aj keď živé vstupy sú vždy najťažšie. Mám problém, keď mi dajú mikrofón do ruky s tým, že – teraz hovor sama. Ale asi si na to treba zvyknúť, všetko ide časom. Nemala som žiadny mediálny tréning, ľudia, ktorí sa tomu venujú, mi povedali, že mi to celkom ide. Niekto sa pred kamerami hrá na to, čo nie je. Ja som bezprostredná, poviem vždy, čo si myslím, a možno práve to sa ľuďom páči.
Stúpla vám sláva do hlavy? V jednom rozhovore sa to pýtali vášho trénera, a on na to odpovedal, že sa treba spýtať priamo vás.
- Osobne si myslím, že nie, ale asi to najlepšie povedia iní. Snažím sa byť stále pri zemi. Sláva, ak sa to tak vôbec dá u mňa nazvať, má svoje výhody aj nevýhody. Veľa ľudí ma spoznáva na ulici, takže si musím dávať pozor na to, čo urobím aj čo poviem.
Máte už s novinármi aj negatívnu skúsenosť, napísali o vás aj klamstvá?
- Párkrát sa už stalo, že som sa čudovala, kedy som povedala niečo také, čo som si na druhý deň prečítala v novinách. Ale to je jasné, stačí, že zmenia dve slovíčka, a vyznie to úplne inak, ako som to myslela. Ale je pravda, že sa s novinármi potrebujeme navzájom. Rodina mi však dôveruje, na rozhovory chodím sama, prezentujem predsa samu seba, takú, aká som.
Kto vám v športe najviac radí?
- Asi Veronika Velez-Zuzulová, zažila si toho v športe veľa, a tak si veľmi cením, že sa so mnou delí o svoje skúsenosti. Ani nie tak ohľadom štýlu jazdenia, radí mi skôr v tom, ako komunikovať s ľuďmi, na koho si dať pozor. To, čím si sama prešla, teraz posúva mne. Keď som bola malá, bola mojím veľkým vzorom. Teraz je to už predsa len trochu iné, keďže som sa dotiahla na jej úroveň, už sa poznáme aj osobne a sme kamarátky.
Zažili ste už viacero svetových pohárov, dokonca aj olympiádu v Soči. Vládne medzi lyžiarkami otvorená rivalita, alebo si vždy máte čo povedať?
- Nedá sa povedať, že by sme viedli nejaké hlboké osobné rozhovory. Je to väčšinou len také rozprávanie, ktoré má vyplniť trápne ticho. O počasí, o tom, aký je kopec. Ale vidím, že aj medzi lyžiarkami funguje to typické babské skupinkovanie a vtedy si v duchu hovorím: Och, tie ženy.
Čo ďalšie vás ešte okrem lyžovania baví, z čoho sa dokážete tešiť?
- Cez leto sú to najmä iné športy, často hrávam tenis a jazdím s bratom na motorke. Tým, že som vyrastala medzi jeho kamarátmi, bábiky u mňa nikdy nehrozili. Ako malá som bola poriadny huncút, máme chalupu pri Liptovskej Mare, trávili sme tam vždy celé leto, takže som v podstate vyrástla na dedine, nie v meste. V lete sme stavali bunkre a robili sme zle iným deťom. Všetci ma mali za také chlapčisko a vedeli, že s dievčatami si veľmi nerozumiem. Ale nikdy sme nevyviedli nič až také vážne, za čo by nás rodičia trestali domácim väzením.
Nahrádzate si to všetko „babské“ teraz, keď ste dospeli?
- Jasné, že som sa zmenila, ale nedá sa povedať, že by som si to nahrádzala. Rada nakupujem, asi ako každá žena, ale šaty vôbec nie. Vytiahnem ich dvakrát za rok, v podstate len na udalosti, kde sa to žiada. Na Slovenke roka som mala dlhú róbu a opätky, bolo to pre mňa dosť stresujúce, o to viac, že išlo o priamy prenos. Ale zvládla som to, nespadla som. Tá predstava bola asi najhoršia – zložiť sa pred všetkými na zem.
Odmalička ste lyžovali obaja, aj vy, aj váš brat Boris. Keď sa rozhodovalo, ktorý z vás bude pokračovať v profesionálnej kariére, rodičia uprednostnili vás. Boris nežiarlil?
– Nie, on, myslím, aj niekde povedal, že lyžoval len preto, aby nemusel chodiť do školy. Keď som sa športu začala profesionálne venovať ja, sem-tam sa možno sťažoval, že mám to a tamto, a on nie, ale takých prípadov bolo minimum. On mi to praje, je taký môj osobný strážca, lebo je so mnou celú zimu. A vlastne celý rok. Zaujímavé je, že si vôbec nelezieme na nervy. Asi preto, že sme odmalička stále spolu. Jasné, že sa vieme aj pohádať, ale o päť minút to prejde a zase sme kamoši.
Pre niekoho je šport oddychom a spôsobom, ako sa odreagovať po práci. Pre vás však zamestnaním. Čo teda robíte, keď chcete vypnúť?
- Teraz mám napríklad od tréningov mesiac pauzu, ale nedá mi celé dni nič nerobiť. Každý deň sa chodím len tak prebehnúť. Keď však intenzívne trénujem, je zas pre mňa oddychom to, že si ľahnem a nič nerobím. Som vtedy šťastná, že som doma a nemusím sa ani pohnúť. Mám asi trochu iný život ako všetci ostatní. (Smiech.) Nemám však pocit, že som o niečo ukrátená, najmä keď vidím, že to, čo robím, prináša výsledky.
A čo iné by ste robili, ak by ste sa lyžovania vzdali?
- Šport by asi u mňa nikdy nechýbal, bola by som tenistkou (smiech). Ale podľa mňa je to všetko o tom, ako nás už odmalička vedú rodičia. Mňa k lyžovaniu priviedla mama, ona veľmi chcela lyžovať, ale nebolo jej to umožnené. Tak postavila na lyže mňa, mala som vtedy asi tri roky. Keď otec videl, že mi to celkom ide, začal ma posmeľovať aj on. No teraz, keď som už staršia, zisťujem, že všetko nie je iba o talente. Niektoré veci síce dokáže uľahčiť, no a ten, kto talent nemá, musí drieť dvakrát viac. Ale v kategórii, do ktorej som sa ako lyžiarka dostala, už nestačí len spoliehať sa na talent a ležať doma. Keď som lyžovala za žiakov, nehrozila u mňa žiadna ďalšia námaha okrem zdolávania svahov. Až keď som prešla k juniorom, som si uvedomila, že potrebujem aj cvičiť. Zmenila som trénera, ktorý mi ukázal, že v lyžovaní sa bez poriadnych tréningov neposuniem už nikam vyššie.
Bol na vás prísny?
- Zo začiatku veľmi. Teraz už máme trochu iný vzťah, predsa len, aj ja som dospela, aj keď si myslím, že stále dávam zabrať. Najmä tá moja tvrdohlavosť.
Začiatkom marca ste absolvovali Svetový pohár na domácich kopcoch v Jasnej. Ten stres a pocit zodpovednosti si asi mnohí nedokážu predstaviť.
- Ani sama netuším, ako som to zvládla. A som na seba hrdá. Po pretekoch som si v duchu povedala: Petra, wau! Ešte hore som si hovorila, že mi je jedno, či spadnem, či preteky vôbec dokončím, no vedela som jedno – že pôjdem naplno. V ten deň mi všetko sadlo – kopec aj trať, to je veľmi dôležité, ani zhoršené počasie mi neprekážalo. Som silová jazdkyňa, keď je mäkko a nie je ľad, som strašne pomalá, pretože do toho príliš tlačím. Na ľade som oveľa rýchlejšia. Kopce, na ktorých sa jazdia svetové poháre, však musia mať ľad, bez neho by to ani nešlo.
Pomohli vám v koncentrácii fanúšikovia a celková atmosféra?
- Áno, na fanúšikov som sa absolútne spoľahla, vedela som, že budú skvelí. My Slováci sme v tomto super, vždy povzbudzujeme aj tých posledných. Jedna Talianka, čo so mnou súťažila, mi hovorila, že keď prišla do cieľa, podľa toľkého jasotu si myslela, že je prvá. Až keď sa pozrela na tabuľu, videla, že to tak nie je. Všade inde vo svete je to tak, že keď lyžiarka odjazdí zle, vie to hneď aj podľa fanúšikov, tí totiž jasajú len pri dobrých výkonoch. Doma však bola atmosféra úžasná v každom momente.
Nebojíte sa, že keď sa vám dlhšie nebude dariť, práve domáci fanúšikovia vám to dajú najviac pocítiť?
- Nebojím sa, aj keď si myslím, že keby sa mi prestalo dariť, určite by to tak bolo. Netreba si to však všímať ani brať vážne, vždy si poviem, že najdôležitejšie je sústrediť sa sama na seba. Načo riešiť ostatných, ja viem presne, čo je vo mne. Nenávistné komentáre na sociálnych sieťach si ani nečítam, nech si hovoria, čo chcú.
Kde viete v sebe nájsť túžbu vzpriamiť chrbát a bojovať?
- Práve pocit, že sa dá vyhrávať, ma ťahal dopredu. Chcela som to zažívať stále. Uvedomila som si, že trpezlivosť je základ a netreba sa vzdávať. Poznám športovcov, ktorí tvrdo trénovali mnoho rokov, a až po tridsiatke u nich začali prichádzať prvé výsledky. Preto si myslím, že keď je človek trpezlivý, všetko príde. Veľa je však aj o povahe, o tom, ako sa vie športovec vyrovnať sám so sebou. Keď som v druhom kole vo svetovom pohári stála posledná na štarte, videla som do cieľa a počula som nadšené ovácie ľudí. Mala som sa spustiť a potvrdiť víťazstvo z prvého kola, nespraviť chybu a ukázať, že na to mám. Nebolo to jednoduché. V takýchto situáciách je to najmä o hlave, pre tento tlak padá veľa športovcov, ktorí nie sú dostatočne mentálne silní. Na to sú práve športoví psychológovia, aj keď ja som zatiaľ u žiadneho nebola.
Čo myslíte, čo pomohlo k tomu, že sa viete s týmto veľkým tlakom vyrovnať sama a relatívne bez problémov?
- Veľmi dôležité je rodinné zázemie. Aj najmenší problém v rodine by sa ma dotkol a odrazil by sa aj na mojej psychike. Rodinná pohoda a súdržnosť k dobrým výsledkom prispievajú. Všetci držíme veľmi tesne pokope a sme k sebe pripútaní – rodičia, brat aj ja.
Väčšinou sa športovcom na tréningoch darí viac ako na pretekoch. Čím to je?
- Je to fenomén, ktorý neviem vysvetliť. Akurát Mikaela Shiffrinová je v tomto ako mimozemšťan. Dokáže sa maximálne koncentrovať, nechápem, ako dokáže vytisnúť z hlavy ten ťaživý pocit zodpovednosti. Práve to však robí jazdca dobrým, keď vie podať rovnaký výkon na tréningu aj na pretekoch.
Cez leto ste trénovali s hokejistami. Ako vás zobrali medzi seba, nemali uštipačné poznámky?
- Nie, máme dobrý vzťah, okrem toho, nebola som tam jediná baba. Keby áno, asi by to bolo horšie (smiech). Ale pre moju výkonnosť je oveľa lepšie trénovať s chalanmi, predsa len, mužský šport je o niečom inom. A páči sa mi aj to, že netrénujem sama, keď v skupine jeden nevládze, ostatní ho potiahnu. Cez leto je príprava veľmi intenzívna, trénujem dvojfázovo každý deň – v posilňovni, vonku, behám, skáčem. V zime sa už len udržiavam v nadobudnutej kondícii.
A aký máte názor na doping? V lyžovaní nie je až taký častý, alebo áno?
- Vždy je to zlé a neférové voči ostatným. Nemá to v športe čo robiť. A ešte horšie je to, že doping berú väčšinou tí najlepší. Tí, ktorí najlepších nemôžu dohnať, potom dopujú takisto, lebo nemajú na výber. Aj mňa kontrolujú, každý deň musím vypĺňať údaje na špeciálnej stránke, aby kontrola vedela, kde a kedy ma môže zastihnúť na konkrétnom mieste. Už dvakrát som dopingovú kontrolu zažila. Smutné je však to, že šport je čoraz viac o peniazoch. Keď máš na to, aby si zaplatil dobrých lekárov, ktorí vedia doping zakryť, nie je nič ľahšie.
A čo škola?
– Nemám na ňu moc času, dokončujem posledný štvrtý ročník na Hotelovej akadémii v Liptovskom Mikuláši. Nad vysokou školou som zatiaľ nerozmýšľala, chcem sa venovať iba športu. Keď prídem zničená z tréningov a mám sa ešte učiť, je to vždy náročné.
