Pietny areál Háj Nicovô slávnostne otvorili pre 55 rokmi na miestach, ktoré sa bytostne spájajú s krvavými bojmi o slobodu Liptovského Mikuláša a okolitých dedín. Trvali 62 dní, v priebehu ktorých Háj ovládali raz Nemci, potom československý armádny zbor. Boje preto označujú za druhé najťažšie na našom území po Dukle.
Areál piety s vojenským cintorínom otvorili 9. mája 1961, teda šestnásť rokov po vojne. Myšlienka jeho výstavby vznikla hneď po jej skončení, okolnosti ale spôsobili, že to trvalo dlhé roky. Cintorín je pritom najväčším cintorínom československých vojakov na území bývalej Československej republiky.
Uvažovalo sa o Vrbickom cintoríne alebo Okrúhlici
„Háj Nicovô je z hľadiska našej histórie výnimočný. Aj preto toto miesto vyhralo súťaž o umiestnenie pamätníka,“ pripomenul vojenský historik Oldřich Vaněk.
Plánov bolo viac. Uvažovalo sa, že padlých mužov bude pripomínať pamätník na Vrbickom cintoríne, kde malo byť zvlášť oddelenie pre padlých vojakov.
Hovorilo sa aj o Okrúhlici, vyvýšenine susediacej s Hájom, bližšie k mestu. „Tento návrh sa objavil, keď sa vyskytli problémy s vysporiadaním pozemkov na Háji a námietky poľnohospodárov. Ale napokon aj tak zvíťazil Háj, a to aj za cenu vyvlastňovania pozemkov,“ vysvetlila Zuzana Nemcová z Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.
Telá nechcel nikto exhumovať
Pochovávanie bolo veľmi zložité. Telá vojakov, partizánov museli exhumovať a na cintorín prenášať. Trvalo to do roku 1951.
„Každý pluk alebo brigáda mali takzvané pohrebné roty, teda zberačov mŕtvych alebo ranených. Existoval predpis, ktorý určoval, ako pochovávať a označovať padlých. Pochovávalo sa pri križovatkách ciest, železnici alebo pri mostoch tak, aby boli telá ľahko dohľadateľné,“ vysvetlil Vaněk.
Dôstojníci sa pochovávali zvlášť, poddôstojníci po dvoch a mužstvo dovedna do spoločného hrobu. Keď sa rozhodlo o spoločnom cintoríne vojakov a partizánov z oslobodzovacích bojov, bolo potrebné ich hroby dohľadať, exhumovať a preniesť telá.
„V Liptove nebolo nikto, kto by sa na to dal. Napokon to robila brigáda z Prahy pod vedením Jaroslava Šteiberga,“ spresnil.
Zaujímavosťou je, že nie je presne jasné, koľko vojakov či partizánov na Háji padlo. Líšia sa počty, miesta, kde padli a dokonca aj mená a zaradenie. Niekoľkými prepisovaniami zoznamov sa mnohé údaje zdeformovali či stratili.
Ďalšie telá previezli dodatočne
Kto je teda na Háji pochovaný? Sú to príslušníci armádneho zboru, československí občania, zopár ich malo aj nemeckú alebo maďarskú národnosť. „Ďalej príslušníci Červenej armády zaradení na funkcie v armádnom zbore. Boli to špecialisti, ktorých zbor nemal, tak ich nahradili sovietski vojaci. Sú tam partizáni a povstaleckí vojaci,“ spresnil Vaněk s tým, že pri otvorení v roku 1961 bolo na cintoríne 1361 pochovaných mužov, z toho asi 300 rozoznaných a identifikovaných podľa mena.
„Postupne pribudlo šesť partizánov z Palúdzky, ktorých previezli z tamojšieho cintorína, keď sa staval diaľničný privádzač do mesta. Dodatočne pochovali aj veliteľa tretieho pešieho práporu prvej brigády Ludvika Engela, ktorý padol pri Važci, kde ho pôvodne aj pochovali. V roku 1985 tam pochovali aj ministra obrany Martina Dzúra, rodáka z Ploštína,“ vymenoval vojenský historik.
Na Háji je dnes pochovaných 1369 ľudí.
Sedemmetrový kríž s kazateľnicou
Od konca vojny viedla k oficiálnemu otvorenia areálu neľahká cesta. Hneď po vojne vznikol projekt oddelenia vojenskej časti na Vrbickom cintoríne. Poverili na to staviteľa, záhradného architekta.
Nebol na to dostatočne spôsobilý, tak v roku 1947 poverili ďalšieho záhradného architekta, Leopolda Kliku, ktorý vypracoval aj nákresy. Od Vrbického cintorína sa už pozornosť upriamila na Háj Nicovô.
„Prvý návrh pietneho miesta na Háji mal úplne inú podobu, v akej ho poznáme dnes. Pamätník mala tvoriť 12 metrov vysoká kazateľnica, nad ktorou čnel sedemmetrový kríž,“ vysvetlila Nemcová.
Vaněk doplnil, že areál na Háji sa mal začínať pri železnici a siahal až po Smrečany.
Dôležitejšia symbolika ako úmysel
Po nástupe komunizmu sa ale do popredia pretlačili ideologické dôvody toho, ako má cintorín vyzerať, dôraz sa kládol na symboliku. Projekt s krížom sa napokon neuskutočnil. „Spomienka na padlých sa akoby dostala do úzadia,“ podotkol Vaněk.
V roku 1953 Krajský národný výbor v Žiline vypísal novú súťaž na ideový návrh pamätníka. „Zúčastnili sa jej tri skupiny projektantov a celý areál bol napokon vybudovaný podľa projektu architektov Aladára Búzika a Ladislava Bauera. Jeho dominantou sa stal víťazný pylón zvýraznený dlhým schodiskom s dvomi bronzovými súsošiami pri vstupe,“ vysvetlila Nemcová s tým, že sochy vytvárali domáci umelci Alfonz Groma a Miroslav Ksandr.
Verejnosti odovzdali pietny areál 9. mája 1961. Mikulášania chceli Háj Nicovô neskôr ešte rozšíriť. V roku 1968 bol vypracovaný projekt dostavby, ktorý Háj rozširoval o múzeum, reštauráciu, toalety či vyhliadkovú vežu. Vo voľnom teréne mali byť porozkladané ťažké zbrane. Politická situácia v roku 1968 neumožnila projekt dotiahnuť do konca.
Najprv Dukla, potom Slavín až nakoniec Háj
Vladimír Stankoviansky, bývalý liptovskomikulášsky primátor, súhlasil, že od konca vojny po otvorenie pamätníka ubehlo priveľa času. Mikulášania, podľa jeho slov, robili všetko možné, aby pamätník postavili, veľa vecí ale ovplyvniť nemohli.
„Mesto už šesť rokov po vojne kúpilo šesťhektárový pozemok, čiže v marci roku 1951 bolo o mieste už rozhodnuté. Nezabúdajme na to, že bolo plánované hospodárstvo, mesto sa stále snažilo získať peniaze, ale štát dal prednosť Svidníku a Slavínu, potom sme nastúpili my. Keď sme dostali peniaze, mohlo sa stavať,“ pripomenul Stankoviansky.
Pylón má narušenústatiku
Pri príležitosti 55. výročia otvorenia dominanty nad Liptovským Mikulášom sa v mestskom Múzeu Janka Kráľa uskutočnila odborná prednáška o histórii pamätníka. Jedným z logických otvorených záverov bolo aj konštatovanie, že pamätníku chýba poverená osoba, inštitúcia, ktorá by ho odborne zastrešovala.
V súčasnosti ho spravuje mesto Liptovský Mikuláš, o údržbu sa starajú Verejno-prospešné služby, čistia ho dobrovoľnícky miestne kluby seniorov a ostatnú agendu zabezpečuje v rámci svojich možností oddelenie športu, mládeže a kultúry.
Účastníci prednášky sa zhodli, že odborný metodický a historický dohľad by malo zastrešiť mestské Múzeum Janka Kráľa, zabezpečiť napríklad aj chýbajúci lektorský výklad významného miesta pre prípadných záujemcov.
Poslanec Pavol Bobák, ktorý je zároveň predsedom stavebnej komisie, povedal, že radnica chce opraviť pamätník, najmä pylón. Problémom sú peniaze.
„Zadné partie pylónu sú staticky narušené. Chceme ho opraviť, ale z ministerstva kultúry sme naň nedostali peniaze. Zdroje hľadáme inde,“ doplnil.
