PRIBYLINA. V novodobej histórii bolo obdobie, kedy si niektorí ľudia uvedomili, že je nutné, aby sa spoločnosť venovala záchrane pamiatok ľudového staviteľstva a architektúry.
„Okrem záchrany in situ, teda v pôvodnom prostredí, sa aj na Slovensku po vzore iných európskych krajín začali budovať múzeá v prírode,“ povedala na úvod etnologička I. Zuskinová.
Autorom návrhu bol Stanislav Dúbravec
Okrem celoslovenského múzea v Martine, špecializovaného poľnohospodárskeho múzea v Nitre, vybudovali aj regionálne múzeá v prírode. Niekde ich budovali odborné múzejné inštitúcie, v Liptove a na Orave sa na túto úlohu podujal Krajský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici.
„Jeho vtedajší riaditeľ Stanislav Dúbravec bol autorom ideového návrhu múzea v prírode v Pribyline a tiež jeho urbanisticko-architektonickej štúdie. Podľa návrhu plánovali vybudovať dva samostatné celky so súborom 110 objektov prezentujúcich charakteristické typy zástavby liptovských dedín,“ dodala etnologička.
Zaspomínala, že muzeálna časť mala mať podobu cestnej radovej a potočnej dediny, turistická časť určená na ubytovanie so samostatným vstupom z Račkovej doliny mala mať podobu hromadnej dediny a tiež ukážky foriem reťazového osídlenia.
Základný kameň múzea položili v roku 1972 a súbor objektov, ktorý v súčasnosti predstavuje ani nie tretinu pôvodne zamýšľaného projektu, sa staval viac ako 20 rokov.
Okrem dreveníc sa podarilo rekonštruovať dva vzácne objekty stredovekej kamennej architektúry zo zátopového územia Liptovskej Mary, ktoré robia toto múzeum v prírode jedinečným v rámci Slovenska.
„To, že koncepciu a ideový zámer robil architekt, poznačilo aj jeho skladbu, pre budúce múzeum navrhol súbor objektov osobitnej hodnoty, avšak bez vzájomných súvislostí a vzťahov,“ povedala I. Zuskinová.
Ešte začiatkom 80. rokov minulého storočia sa I. Zuskinová stala členkou odborného tímu, ktorý vypracoval štúdiu dobudovania múzea v prírode. Ten navrhoval doplnenie absentujúcich objektov a vytvoril jednotlivé historické prostredia s drobnou architektúrou.
Na kompletný návrh chýbali peniaze
„Žiaľ, objekty ktorých realizáciu sme spoločne s Jurajom Langerom navrhli, sa vybudovali len sčasti. Dôvodom bol nedostatok finančných prostriedkov po roku 1989,“ dodala etnologička.
Výstavbu múzea v prírode napokon zastavili. Zvažovalo sa, či ho vôbec bude Liptovské múzeum prevádzkovať. Nakoniec to bola jediná možnosť.
„V marci 1991 som prišla s kolegami z Národopisného múzea z Liptovského Hrádku doslova na stavenisko do Pribyliny.
Prvé drevenice sme sprístupnili už v auguste toho istého roku. Mohlo sa to uskutočniť len vďaka obrovskému úsiliu a nadšeniu zamestnancov,“ zaspomínala.
Vďaka akcii Veky vekom, generácie – generáciám mali zbierkové predmety z darov obyvateľov. Nemali čas a ani peniaze na ďalšie stavebné úpravy.
Múzeum poznajú aj vďaka nedeliam
„Nainštalovali sme expozície s príbehmi ľudí, ktorí kedysi žili v domoch, postupne postavili ploty, predzáhradky s vysadenými kvetmi a hriadkami a hospodárske stavby, do ktorých sme došikovali zvieratá a hydinu. Z mŕtvych stavieb sme urobili živé sídla, postupne dobudovali a sprístupnili aj kaštieľ a kostol, mú-zeum sme oživili ľuďmi, podujatiami a programom,“ dodala bývalá riaditeľka Liptovského múzea.
Múzeum v Pribyline poznajú ľudia vďaka tematickým nedeliam – ovčiarskej, včelárskej, rodákov, svätohubertskej, sviatku poďakovania za úrodu a ďalším. Múzeum si získalo podporu obyvateľov regiónu, liptovských obcí, poľnohospodárskych a roľníckych družstiev, profesijných združení, ľudových výrobcov a množstva dobrovoľných ochotných spolupracovníkov a čoskoro sa stalo najnavštevovanejším múzeom v prírode v rámci Slovenska.
Z potočnej dediny postavili iba vodný mlyn
V roku 1994 v ňom založili občianske združenie, ktoré pracuje dodnes a podporuje propagáciu a popularizáciu ľudovej kultúry. Napriek zložitej situácii múzeum z vlastných zdrojov a s pomocou dobrovoľníkov realizovalo viaceré stavby drobnej architektúry dotvárajúcej jeho charakter. Medzi inými kamenný múr s pranierom pri kaštieli, ale aj celý areál historickej lesnej železnice s traťou.
„V rámci investičných akcií sme postavili vodný mlyn, ako prvý a zatiaľ jediný objekt plánovanej potočnej dediny. S podporou fondov z Európskej únie sme vybudovali viacúčelovú stavbu haláša – vozárne,“ doplnila etnologička Zuskinová. Revitalizovali celý areál, ktorý v roku 1999 poznačila veterná smršť a s podporou sponzorov vysadili listnaté stromy, ktoré dnes svojimi korunami vytvárajú charakteristický sídelný obraz liptovských obcí a mestečiek.
V auguste 2016 uplynie už 25 rokov od sprístupnenia Múzea liptovskej dediny, ktoré je jedinečné a neopakovateľné. Prezentuje minulosť, ktorá odchádza z dnešného sveta živou atraktívnou formou.
