RUŽOMBEROK. Vstup do uplynulého fortunaligového ročníka mužstvu spod Čebraťa absolútne nevyšiel. Po siedmich kolách Ruža mala iba sedem bodov. Na rad prišla výmena trénera, novým koučom sa stal Ladislav Pecko, ktorý vystriedal Ivana Galáda.
Naopak, druhú časť sezóny MFK otvoril famózne, šiestimi zápasmi bez prehry, z toho s piatimi s plným bodovým ziskom.
Ružomberok sa stal šťukou jari, no potom zrazu stratil dych a na ďalší plný bodový zásah čakal až do záverečného kola, v ktorom pred svojimi fanúšikmi zdolal Dunajskú Stredu 3:0.
Ako vnímate dosiahnutú šiestu priečku, ktoré pocity u vás prevládajú? – oslovili sme športového riaditeľa ružomberského klubu Dušana Tittela.
– Keď som začiatkom septembra prišiel spolu s trénerom Ladislavom Peckom, mužstvo sa nachádzalo takmer na dne tabuľky a nevedelo, čo je to víťazstvo. A to už bola za nami takmer štvrtina súťaže. Situácia nebola jednoduchá, no ja som videl v klube značný potenciál.
Veril som, že klub s existujúcim hráčskym kádrom a podmienkami, ktoré má vytvorené, môže skončiť v hornej polovici tabuľky, čo sa napokon i podarilo. Relatívne môj cieľ bol splnený, no dalo sa dokázať aj viac. Po vydarenej zimnej príprave sa chlapci skvele rozbehli, dosiahli veľmi peknú šnúru výhier, žiaľ, v apríli prišiel obrovský zlom.
V priebehu mesiaca mužstvo odohralo osem stretnutí, z toho šesť v lige a dva v Slovenskom pohári. Ani jedno z nich však nedokázalo doviesť k trom bodom. To všetko sa potom odrazilo v našom konečnom postavení.
Po parádnej fáze MFK začal siahať aj po štarte v Európskej lige. O miestenku dokonca bojoval na dvoch frontoch – v lige i v Slovnaft Cupe. Nezdar v semifinále národného pohára s Trenčínom však akoby mužstvo stiahol do hernej a výsledkovej jamy, z ktorej sa nedokázalo vyškriabať. Ako si to vysvetľujete?
- Najväčší problém som videl v enormnom zaťažení hráčov.
V rozpätí tridsiatich dní mužstvo odohralo osem ťažkých zápasov. Aj vzhľadom na našu vekovú štruktúru to bolo mimoriadne sústo. Apríl nám dal poriadne zabrať a zároveň ukázal, že keď chceme v budúcnosti zvládnuť aj takýto nabitý program, káder potrebuje prejsť určitou obmenou.
V konečnej podobe musí ísť o mix skúseností, mladosti a dravosti. V spomínanom krátkom období Ružomberok tri razy nastúpil proti Trenčínu, momentálne najlepšiemu mužstvu na Slovensku. Vtedy sa pretrhla naša úspešná vlna, čo sa potom prenieslo aj do ďalších zápasov.
Zámery nám naštrbili tiež zranenia, padlo sebavedomie hráčov a už sme sa nedokázali znovu naštartovať. Keď to však zoberieme v globále, byť medzi štyrmi najlepšími v pohári a v lige v prvej šestke, myslím si, že nie je zlý výsledok. Hoci zopakujem, dalo sa skončiť vyššie. Štvrté miesto, ktoré zaručovalo pohárovú Európu, bolo v našich silách.
Mňa osobne, nemrzelo až tak konečné poradie, ale hrozivá šnúra deviatich stretnutí v rade, v pohári i v lige, bez víťazstva. To, ako futbalový funkcionár, som ešte nezažil.
Počas zimnej prestávky mančaft sa rozšíril o dve nové tváre, ktoré mali zvýšiť ofenzívnu silu – Petra Gála-Andrezlyho z Podbrezovej a Čecha Adama Kučeru. Ako tento krok hodnotíte po skončení sezóny?
– Potrebovali sme vystužiť kraje zálohy. Kučera je, podľa mňa, talentovaný futbalista, ale ťah s ním nám nevyšiel.
Dva razy počas jari sa zranil a svoje schopnosti neukázal. Príchod Gála-Andrezlyho považujem za vydarený.
Vždy celých deväťdesiat minút sršal aktivitou, neúnavne bojoval, dostával sa aj do šancí, no chýbalo mu strelecké šťastie. Potreboval, aby sa nejakým gólom nakopol.
Keby ste bleskovo prešli jednotlivé posty, ako sa vám videli?
– Poviem pravdu, v bráne som viac očakával od Darka Tofiloského. Je to kvalitný gólman, no my sme medzi žrďami potrebovali muža, ktorý by mužstvo v dôležitých či kritických chvíľach viac podržal. Nie je až tak dôležité chytiť hoci peknú strelu v stretnutí za priaznivého výsledku pre nás, ako vyriešiť zložité situácie za bezgólového stavu. Nie vždy sa to Tofiloskému podarilo.
V obrane, napriek trom červeným kartám, čo je v prípade stopéra až príliš veľa, bol lídrom Ján Maslo. Hoci po jeho boku viac príležitostí dostával Antonín Rosa, osobne veľké nádeje vkladám do mladého a mimoriadne talentovaného Dominika Kružliaka. Poctivo pracoval a vždy trpezlivo čakal na svoju príležitosť.
Myslím si, že záloha zostala trochu dlžná svojim hráčskym kvalitám. Marek Sapara bol limitovaný zraneniami, viac som však čakal od takých skúsených harcovníkov ako sú Tomáš Ďubek a Štefan Zošák.
Oni by mali byť ťahúňmi mužstva a pomôcť mu zvládnuť i tie najťažšie situácie. Martina Nagy v jeseni vyradilo zranenie, po zimnej prestávke podával svoje štandardné výkony.
Mladý Michal Faško striedal veľmi dobré momenty s očividne slabšími. Disponuje so značným potenciálom, ale musí byť aj k sebe tvrdší.
O Petrovi Gálovi-Andrezlym som sa už zmienil. Čo sa týka útoku, jesenná časť bola v réžii Martina Jakubka, ktorý nastrieľal šesť gólov. Jar fantasticky otvoril Miloš Lačný, ktorý v rýchlom slede osemkrát skóroval.
Potom sa však odmlčal. Možno došlo u neho uspokojeniu alebo urazil šťastenu. Aj pre tohto hráča je uplynulá sezóna poučením. Skromne a pokorne musí Miloš ďalej na sebe pracovať.
Jakubka ešte v decembri nepríjemné zranenie vyradilo na dva a pol mesiaca z plného tréningového procesu. Až postupne sa začal dostávať do tempa a posledné tri stretnutia zahral veľmi dobre. V záverečnom s Dunajskou Stredou bol našim najlepším hráčom na ihrisku. Škoda, že do niek-dajšej formy sa nevrátil skôr. Má však už aj svoj vek, 36 rokov je pre útočníka dosť veľa.
Dá sa o niekom povedať, že vyslovene sklamal?
– Myslím si, že nie. Už v zime sme sa rozlúčili s niektorými hráčmi, ktorí nezapadali do našej koncepcie.
Čo pre mužstvo znamenal predčasný koniec sezóny kapitána Mareka Saparu, ktorý si päť kôl pred koncom v zápase s Michalovcami vážnejšie natrhol stehenný sval?
– Marek nám v jarnej časti veľmi chýbal, nastúpil iba na pár stretnutí. Veľmi sme si všetci priali, aby po zranení a operácii kolena sa do mužstva plnohodnotne vrátil.
Už v príprave potvrdzoval, že pre tím je kľúčovou postavou. Hneď v prvom zápase v Zlatých Moravciach sa aj strelecky presadil. Jar sľubne odštartoval, lenže potom ho zase stopli zranenia. Nie problémového kolena, ale diametrálne iného charakteru.
Najprv ho zradila lopatka, potom sval. Dovolím si povedať, keby Sapara odohral celú jarnú časť, Ružomberok uhrá o šesť-sedem bodov viac.
Keď sa tak celkove obzriete za sezónou 2015/2016 a úrovňou Fortuna ligy?
– V našej ligovej súťaži za najväčšie pozitívum považujem skvalitnenie infraštruktúry štadiónov. Máme krajšie futbalové stánky i diváci lepšie podmienky. Dokončila sa moderná aréna v Trnave. Liga nemala výraznejšie iné parametre ako v predchádzajúcich rokoch.
Trenčín zopakoval ´double´ a potvrdil, že je niekde inde ako ostatné tímy. Vrátil by som sa ešte do klubovej kuchyne. Ružomberský štadión sa po všetkých stránkach úžasne skultivoval.
Máme na ňom vytvorené vynikajúce zázemie. V týchto dňoch sa začala ďalšia investičná akcia – po desiatich rokoch komplexná rekonštrukcia umelej hracej plochy. Bude tu položený najnovší certifikovaný model trávy, ktorý je v Európe. Veľmi by sme však potrebovali ešte jedno ihrisko s prírodným trávnikom...
Čo sa týka ročníka 2015/2016 pred nami je ešte jedna významná úloha, vrátiť dorastenecké družstvá do I. ligy. Som rád, že devätnástka a sedemnástka suverénne dominujú vo svojich súťažiach. Čaká nás však najdôležitejší krok, a to zvládnuť 22. júna barážový duel o I. ligu pravdepodobne s Popradom v Liptovskom Mikuláši.
