Vodiči zaradili cestu cez Holicu medzi desať najkrajších slovenských ciest. Vďačí za to výhľadom na Liptovskú kotlinu s priehradou, ktoré vidieť zhora ako na dlani. Oceňujú aj horské prostredie, ktorým sa cesta kľukatí.
Poloha, trasa a najmä prostredie horského priechodu Huty, nie je náhodná. Zaujímavosťou je, že nekopíruje žiadne historické cesty, ako napríklad Čertovica alebo Donovaly. Viedli tadiaľ len lesné cesty, žiadna z nich nebola oficiálna. Asfaltová cesta sa končila v Stredných Matiašovciach, ďalej, do Vyšných viedla už iba prašná cesta.
Popíjali žinčicu a preberali vojenské plány
Horský priechod Huty stavali po častiach. Začali v roku 1982, dokončili ho v roku 1986. „Cesta cez Huty mala vojenský strategický význam,“ povedal starosta
Predchodcom dnešnej cesty cez Donovaly bol obávaný Veľký Šturec Čítajte Liptovských Matiašoviec Ján Jaňák. O trase rozhodovali sovietski velitelia.
„Trasa mala viacero možností, problémom bolo, že šli voľným terénom, čo bolo pre armádu neprípustné. Cestu vybrali úmyselne tak, aby nebolo vidieť presúvajúcu sa vojenskú techniku,“ spresnil Jaňák.
„Sovietska a naša vrchnosť svoje plány vtedy preberala aj na salaši pod Holicou, kde vtedy bačoval môj otec. Popíjali žinčicu a debatovali o takto dôležitých veciach,“ zaspomínal starosta.
Rozšírili ju ruskí vojaci idúci na pomoc cisárovi
Pôvodná cesta cez Chočské vrchy z Oravy na Liptov alebo naopak viedla Kvačianskou dolinou, nie je tak stará, ako by sa mohlo zdať. Dolina bola príliš divoká, aby ňou mohla viesť dostatočne široká cesta, ľudia využívali iba malý chodník.
„V lete 1849 chodník rozšírili ruskí vojaci idúci na pomoc rakúskemu cisárovi. Odvtedy cestu ďalej rozširovali obyvatelia miestnych obcí a začala sa tu premávka s konským záprahom. V roku 1934 a 1947 prebehli ďalšie dve veľké úpravy cesty, kde sa profil rozširoval a znižovali sa výškové rozdiely. V roku 1947 sa cesta na Hladkej skalke znížila o dva metre,“ informuje turistov náučná tabuľa v Kvačianskej doline. Vŕtanie sa robilo ručne aj ostreľovaním.
