Plnili ju perím i čiernym korením, vyrábali z kaučuku a šili z kože. Loptová hra sa od náboženských obradov či vojenských cvičení prepracovala až k neobyčajne výnosnému biznisu 21. storočia.
Aj toto sú zaujímavosti, ktoré Slovenská národná knižnica (SNK) našla vo svojich fondoch a sprístupnila na stránkach www.snk.sk a www.dikda.eu.
Nevšedná lopta
Pri predstave, že kopete do lopty naplnenej vlasmi, perím či rybím mechúrom, sa možno niektorým zdvihne žalúdok, ale zhruba tritisíc rokov pred Kristom práve takto vyzerala futbalová lopta.
Na dvore čínskeho cisára Huang Ti sa behaním za ňou pestovala u vojakov obratnosť a zmysel pre tímovú hru.
Kúsok na juh, v Indii, a ešte kúsok nižšie, v Indonézii, plnili koženú loptu pletivom z vňate čierneho korenia.
Mexickí Indiáni pestovali nábožensky motivované loptové hry s pružnou kaučukovou loptou.
Aténčania a Sparťania ju o niekoľko storočí neskôr plnili zvieracou srsťou.
Ľudom milovaná
Klasická hra s loptou – tzv. kopaná – bola typická už pre antiku, kedy si rád zakopal aj cisár Nero.
Keď ju moreplavci a vojaci rozšírili do Anglicka, tak sa rozmohla, že ju kráľ Levie srdce (1189 – 1199) musel zakázať. Mládež sa totiž odmietala venovať ušľachtilejšej a najmä v tej dobe užitočnejšej lukostreľbe.
Zatiaľ čo ľud ju stále viac a viac miloval, panovníci ju viac a viac nenávideli. V sankciách pokračoval aj Richard II., Jakub III. i Jakub IV., ale masám ju nie a nie vybiť z hlavy a to ani pod hrozbou fyzického či peňažného trestu.
V roku 1583 cirkev zakázala kopanú hrať v nedeľu a vo sviatky.
Pomohol mu Shakespeare?
O sto rokov neskôr sa situácia zmenila. V roku 1581 vyšla v Anglicku brožúra, ktorá vyzdvihuje pozitívne účinky futbalu na mládež. Jej popularita rastie, dostáva sa aj do literatúry. Okolo roku 1600 sa slovo „futbalista“ dostalo aj do drámy Kráľa Leara, ktorú napísal Wiliam Shakespeare.
Hra bola na výslní, a tak ju kráľ Charles II. v roku 1685 uznal za hru vhodnú pre davy ľudí a dokonca aj pre vojakov. Okolo roku 1795 ju denne hrávali deti v školách.
Spisovateľ Walter Scott bol dokonca kapitánom mužstva Ettrickského vo futbalovom dueli v roku 1815.
Kopáň, kopáč, krýč
To sú výrazy pre hráča. Krýčom chceli jazykovedci pomenovať koncom 19. a začiatkom 20. storočia záložníka. Krajní borci a strední borci mali byť krídelníci.
Hra ručmo mala označovať hru rukou. Kop na pokutu bol celkom zrozumiteľný aj v dnešnej dobe – pokutový kop.
Slová sa síce neujali, ale futbal sa v Uhorsku hlboko zakorenil. Už v roku 1892 mu prepadli Banskobystričania, ktorí ho odkukali od kúpeľných hostí Sliača.
V roku 1904 už mali dokonca zahraničného trénera – z Budapešti. Futbalová invázia zavládla aj v Kláštore pod Znievom (1894), Prešove (1896), Komárne, Košiciach, Nitre, Žiline i vo Vrútkach. Tunajší borci mali v roku 1907 dokonca malé vlastné ihrisko.
Rozhodca bol kamarát
Koncom 19. storočia kopaná nadobúda dnešnú podobu: bránku začína vypĺňať sieť a pred ňou stojí brankár.
Rozhodca na ihrisku pobehuje pomedzi hráčov a už má aj svojich postranných. Meria čas, zhotovuje zápis zo stretnutia na už vzniknutom formulári, vylučuje hráčov. Dôležité je, že už s hráčmi nie je kamarát.
Dovtedy totiž sami hráči rozhodcu zvykli upozorňovať na priestupky, dokonca spolu stanovovali záverečné skóre. Jednoducho, priateľský zápas chalanov z ulice sa postupne zmenil na tvrdý boj o víťazstvo.
Futbal nadobúda znaky ošiaľu a fanatizmu, z hráčov sa stávajú hviezdy, diváci sa v hľadisku bijú a všetci svorne nadávajú na rozhodcov.
Prvá kniha o futbale
V novinách Pressburger Zeitung v roku 1898 sa uvádza prvá zmienka o futbalovom zápase, ktorý 25. mája 1898 odohrali dve maďarské mužstvá na slávnostiach v Prešove.
Prvá futbalová literatúra o slovenskom futbale, ktorá sa nachádza vo fondoch Slovenskej národnej knižnice, je Futbalový šport (1933) a jej autorom je športový redaktor Štefan Jakubec a Ľudovít Mutňanský.
VEDELI STE?
V roku 1885 anglický obuvník MacKintosch zhotovil prvú novodobú loptu z osemnástich ručne zošitých dielov vybranej kože, ktoré obaľovali gumovú nafukovaciu dušu.
Autor: Katarína Mažáriová, hovorkyňa SNK
