Majo Srník vyrazil pred pätnástimi rokmi z Veľkého Krtíša do kanadského Calgary, aby tam začal novú etapu svojho života. Dnes je uznávaným ultramaratóncom. Jeho príbeh inšpiroval stovky ľudí.
Rozhodli sa, že skúsia šťastie v cudzine. Priateľka (a dnes už manželka) Martina hľadala miesto, ktoré má ekonomický potenciál, Majo zasa miluje hory. Kanadské Calgary vyhovovalo obom.
Srník sa zamestnal v stavebnej firme, ktorá sa venovala dokončovacím prácam v administratívnych budovách. „Keď firma skrachovala, zostali sme bez práce. Povedal som si, robotu ovládam, nejaké kontakty už mám. Tak som rozbehol vlastný biznis. Spolupracovníci sa stali mojimi zamestnancami a ja ich šéfom,“ vysvetľuje 38-ročný chlap.
Prvé úspechy
Jeho život obrátili na ruby dve veci – juniorské majstrovstvá sveta v hokeji a cigarety. Šampionát hokejových talentov sa na prelome rokov 2011 a 2012 konal v Calgary. Srník využil svoju vášeň pre fotografovanie, objektívom mapoval dianie na ľade a snímky posielal na Slovensko.
„Týždeň som sledoval zblízka tých chalanov, a tak ma to vtiahlo do deja, až som zabudol, že niekde pracujem. Uvedomil som si, že kedysi som na Slovensku liezol po horách, viac som si užíval život. V Kanade ma pohltila každodenná rutina. Z práce domov, z domu do práce,“ spomína.
K snahe vymaniť sa zo životného stereotypu sa pridala túžba zbaviť sa fajčiarskeho zlozvyku. Srník sa rozbehol. Z človeka, ktorý predtým nikdy nebehal, sa stal bežecký nadšenec.
„Venoval som behu maximum voľného času a postupne som sa dostal do skupinky elitných borcov, o ktorej som ani netušil, že existuje, a nevedel som, že do nej chcem patriť,“ hovorí.
Ultramaratóny sú skúškou fyzickej i psychickej odolnosti. Pretekári najčastejšie zdolávajú trasy s dĺžkou 50 a 100 kilometrov, v Amerike 50 a 100 míľ.
Srník najskôr behal iba pre zážitok z pobytu v krásnej prírode. Potom však prišli prvé úspechy. Na pretekoch Lost Soul Ultra (100 míľ, približne 160 km) v Kanade skončil druhý. Odhodlal sa aj na jeden z najťažších ultramaratónov na svete Jungle Ultra v Peru. Dvestotridsať kilometrov z Ánd k amazonskému dažďovému pralesu zvládol za necelých 33 hodín a dobehol na skvelom piatom mieste.
Víťazstvo alebo sanitka
Jeho výkony si všimli fanúšikovia, konkurenti i sponzori. „Ich podpora je však skôr materiálna než finančná. Často zavolajú a povedia – objednaj si, čo chceš. Už mám plno vecí, ale niekedy si nemám za čo kúpiť letenku. Tenisky, sandále, teraz zasa dorazili karbónové palice. Drahé sú ako fras, ale koľko ich potrebuješ? Dve. Čo mám robiť s ďalšími? Nebudem ich predávať, to by som sa cítil zle.“
Majovi postupne už nestačilo postaviť sa na štart. Chcel viac. Premohla ho túžba po víťazstve. Radosť a pôžitok z behania sa vytratili.
„Ľudia na mňa začali tlačiť, mali vysoké očakávania a ja som im podľahol. Minulý rok sa to vyhrotilo. Dospel som do fázy, že buď vyhrám, alebo ma odvezie sanitka. Nabral som si na plecia priveľa.“
V najzložitejšej situácii sa ocitol minulý rok na podujatí Sinister 7 v Skalnatých vrchoch. „Povedal som si, že nasadím ostré tempo, aby som pár ľudí na začiatku odpálil. Napokon som odpálil aj sám seba. V treťom okruhu som bol na tom mizerne. Nenašiel som jediný dôvod, aby som sa pousmial. Žena sa ma pýtala, čo mi je. A ja vravím, že sa nemôžem ani vymočiť a keď, tak močím krv. Rozmýšľal som, čo spravím. Pobral som sa ďalej s tým, že budem veľa piť. Napokon som došiel piaty.“
Sandále, trenírky a fľaša
Majo preferuje minimalistický bežecký výstroj. Do terénu vyráža najčastejšie len v trenírkach, bežeckých sandáloch a s fľašou v ruke.
„Beh je o behaní, a nie o tom, čo máš obuté. Keď ťa robia šťastným tenisky, dáš si ich. Keď rád beháš bosý, je to na tebe. Ja sa najlepšie cítim v sandáloch. Tiež som kedysi skúšal rôzne vychytávky ako kompresné ponožky alebo hadičky, ktorými sajete vodu z ruksaku, a keď som sa pozrel na seba do zrkadla, vyzeral som ako kozmonaut, ktorého idú vystreliť do vesmíru. Nič z toho ťa nezrýchli.“
Rodák z Veľkého Krtíša inšpiroval svojím príbehom stovky ľudí. Vrátane manželky, ktorá nedávno odbehla v Calgary svoju prvú päťdesiatku. „Keď chce hlava, telo sa pridá,“ tvrdí slovenský Forrest Gump. O behu by dokázal filozofovať hodiny.
Začiatočníci i skúsení bežci sa na neho obracajú s prosbou o radu či názor. Na jeseň minulého roka dokonca zvažoval, že by sa vrátil na Slovensko, kde chcel organizovať bežecké kempy a ponúkať služby ako kouč.
„Keď som sa bavil s viacerými ľuďmi cez internet, tvrdili mi, že je to skvelá myšlienka, ale realita bola napokon iná. Ľudia sa pre niečo nadchnú, no keď si za to vypýtaš peniaze, zrazu cúvnu. Ak máte v Kanade nejakého známeho osobného trénera, ktorý vám vypracuje tréningový plán a potom vás celý rok na diaľku sleduje, tak sa to vníma ako prestížna vec. Na Slovensku to zrejme ešte tak nefunguje.“
Aby mohol behať...
Vo vlastnej stavebnej firme je momentálne sám, tvrdí, že mu to vyhovuje: „Z pozície šéfa som sa opäť stal robotníkom, ale vezmem si len toľko práce, aby som sa mohol venovať behu.“
Tohtoročným vrcholom bude pre Srníka septembrový ultramaratón Tahoe 200 Endurance Run, 200 míľ (321 km) okolo jazera Tahoe.
„Dovtedy si každé preteky užívam, aby som sa maximálne pripravil. Vlani sa mi stalo, že som dobehol v sandáloch druhý na Black Spur Ultra a o tri týždne som už stál na štarte ďalších pretekov na 100 míľ. Po dvoch hodinách som mal nohy na kašu. Ľudia mi vraveli, že to bude v pohode, že tých zostávajúcich dvadsať hodín odkráčam. Ale kráčať dvadsať hodín? To sa predsa nedá...“
Majo v týchto dňoch už tretíkrát lúska bežeckú bibliu Born to Run, bestseller, z ktorého sa predalo na celom svete viac než pol milióna výtlačkov. „Keď som ju vzal do rúk prvý raz, akoby som čítal o mimozemšťanoch. Dnes patrí deväťdesiat percent ľudí z tej knihy k mojim kamarátom.“
Nie všetkých jeho životná premena nadchla. „Otec má pocit, že som sa pre beh vykašľal na firmu, obetoval som kariéru. Ale ja si myslím, že každý by sa mal rozhodovať tak, aby bol šťastný a spokojný. Beh sa stal prirodzenou súčasťou môjho života.“
