LIPTOVSKÁ ŠTIAVNICA. Osem víťazstiev, tri remízy a iba štyri prehry, takto parádne zamakali Štiavničania v jarnej časti. Z mužstva, ktoré zimovalo v treťom vagóne od konca, s rovnakým 12-bodovým ziskom ako predposledná Bytča, sa pri konečnom účtovaní stal s 27 bodmi desiaty tím tabuľky a štvrté mužstvo jari.
Výraznou osobnosťou Družstevníka je jeho najstarší a najskúsenejší matador Miroslav Latiak, od leta 2014 pôsobiaci na štiavnickej adrese.
S 35-ročným útočníkom, ktorého vizitku zdobí aj 40 zápasov (ešte v ružomberskom drese) v najvyššej súťaži, druholigové pôsobenie v Prešove, Rimavskej Sobote a Liptovskom Mikuláši či exotické zahraničné angažmány v singapurskom klubu Geylang United a mjanmarskom Ayeyawady, sme hovorilo o uplynulom súťažnom ročníku.
Liptovská Štiavnica po postupe mala v III. lige dve diametrálne odlišné polovice sezóny. V čom spočíval najväčší rozdiel?
– Jednoznačne vo výsledkoch. V jeseni sa nám absolútne nedarilo, ale po zimnej prestávke nastal obrat. Ani v prvej polovici to herne nevyzeralo zle, lenže inkasovali sme veľa gólov, pomerne lacných, čo sa negatívne premietlo do bodových ziskov. Na jar sme dostali o desať gólov menej ako v jeseni.
V jeseni to škrípalo v organizácii defenzívy, alebo inde bol problém?
– To neviem posúdiť. V každom prípade v jarnej časti nám to vzadu oveľa lepšie klapalo a s tými istými hráčmi. Myslím si, že aj celkove sme ako mužstvo pôsobili kompaktnejšie. Základným fundamentom veľmi solídnej jari bola kvalitná zimná príprava. Vďaka nej sme druhú polovicu sezóny i kondične zvládli. Mužstvo pôsobilo vyvážene, sedel mu aj herný štýl. Moja parketa bola vpredu s Peťom Mahútom, no osem hráčov za nami odvádzalo veľmi dobrú robotu čo sa týka defenzívy. Na nás sa zase chalani mohli spoľahnúť, že v útoku niečo vymyslíme i dáme nejaký gól.
Možno povedať, že pred odvetnou časťou stál pred mužstvom jediný imperatív – záchrana? Ako to z tohto pohľadu vyzeralo v kabíne?
– Niektorí chalani po jeseni zamýšľali aj skončiť, no nie kvôli výsledkom. Všetci sme si však povedali, že musíme tretiu ligu udržať a potom sa uvidí, čo ďalej. Sme radi, že tento cieľ bol splnený. Atmosféra v kabíne ani predtým nebola zlá. Samozrejme, keď sa začalo dariť, nálada išla hore.“
Na jar mužstvo v jedenástich zápasoch zabodovalo, z toho v ôsmich prípadoch naplno. Ktorý zápas by ste vypichli ako najviac vydarený?
– Fúha. Veľa zápasov bolo vydarených, čo potvrdzuje aj bodová úspešnosť tímu. Nie je ľahké niektorý zvlášť vytiahnuť.
A ktorému by ste dali prívlastok spackaný?
– Žiadny mi takto neutkvel v pamäti.
V zime mužstvo prevzal tréner Štefan Mojský, ktorý nahradil Františka Mikuláša. Možno povedať, že nový kouč dal mužstvu aj nové smerovanie, impulz?
– V zime tréner Mojský urobil výraznú zmenu, zo Štiavnice nás vytiahol na ružomberskú umelú trávu. S ňou sa malé ihrisko, na ktorom sme predtým doma trénovali, absolútne nedalo porovnať. Tréningový proces tým pádom bol kvalitnejší, dosť sme nabehali i popracovali na herných činnostiach. Stretávali sme sa až o siedmej večer, aby tréningy stihol čo najväčší počet chalanov.
Ste vraj pravá ruka trénera Mojského. Čo vy na to?
– Štefan Mojský si všetky tréningy pripravoval sám, no snažil som sa mu pomáhať hlavne s rozcvičkami pred zápasmi. Tiež sme často debatovali o mnohých veciach, aj o zostave. Bral ma ako najstaršieho muža v mančafte.
Za sezónu 2015/2016 na vaše konto pribudlo ďalších 27 majstrovských stretnutí i osem gólov. Ako sa pozeráte na svoju produktivitu?
– Ja som nikdy nebol vychýrený kanonier či extra strelec. Každý gól ma poteší, ale prvoradé sú víťazstvá. Som rád, že v niektorých kľúčových zápasoch som mužstvo potiahol. Chalanom som sa chcel vrátiť to, že oni makali vzadu aj za mňa. Snažil som sa vpredu loptu podržať, byť nebezpečný a hlavne celkove užitočný. V mojom veku to už nemohlo byť o jazdení hore-dole.
Schytali ste aj dve červené karty v Žarnovici a doma s Novou Baňou. Čo k nim poviete?
– Nechcem sa vyjadrovať k arbitrom, no žiaľ, boli naj-slabším článkom súťaže. V prvom prípade mi rozhodca vytiahol druhú žltú kartu za to, že som skôr rozohral priamy kop. A druhé vylúčenie, údajne za rečnenie, no verte, ja som absolútne nič nepovedal.
Vieme, že už ste zabŕdli aj do trénerského remesla pri ružomberskej prípravke U 9. Tým ste naznačili svoje ďalšie športové smerovanie?
– Práca s deťmi ma baví. Už by možno bolo na čase len im sa venovať, ale v Štiavnici nechcú ani počuť o tom, že by som skončil. Netajím, stále ma ťahá aj hrávať. Keď prichádzajú víťazstva, ešte viac vám futbal chutí. Možno potiahnem polrok, rok, uvidíme. Veľa závisí aj od zdravia.
