PROSIEK. Po jeho návrate nastala v dedine futbalová konjunktúra. V súťažnom ročníku 2014/2015 Prosiek suverénne s 13-bodovým náskokom ovládol III. B triedu a Švárny v 24 zápasoch nastrieľal viac než polovicu gólov svojho mužstva (50). V uplynulej sezóne zase získal kanoniersky primát v „dvojke“, keď pri jeho mene sa vyníma 31 presných zásahov. Štyridsaťročný hrajúci kouč 8. tímu II. triedy a zároveň aj predseda klubu odpovedal na naše otázky.
Rôčky pribúdajú a vám to stále sype. Môžete prezradiť svoj recept?
– Asi je to ako s vínom, čím som starší, tým lepší (smiech). Ale vážne, ja od malička strieľam góly, mám to v krvi.
Sledovali ste svoju poslednú cestu ku kráľovi strelcov?
– Ani nie. Väčší prehľad mali spoluhráči. Ja by som už najradšej vychoval za seba náhradu.
Čo poviete na prvý rok Prosieka v II. triede?
– Pri svojom príchode som stiahol do mužstva aj ďalších hráčov z vyšších súťaží. Tí pravidelne nastupovali v jesennej časti. Keďže potom niektorí skončili, dali sme sa na omladzovací proces. Žiaľ, na jar sa nám už tak nedarilo, do tabuľky pribudli len štyri víťazstvá. Musíme popracovať na posilnení kádra, črtá sa veľmi zaujímavá sezóna v ´dvojke´ a my chceme v nej hrať dôstojnú úlohu – patriť do stredu tabuľky.
Kde všade ste skúsili futbalový chlebík? Aká je vaša najsilnejšia spomienka?
- Určite nikdy nezabudnem na zápas Ružomberka so Slovanom v roku 1999. Víkend predtým som v IV. lige hral za Liskovú v Turčianskych Tepliciach. V strede týždňa všetko zmenil telefonát z Ružomberka, že príď sa ukázať. S mužstvom som absolvoval dva tréningy a v sobotu už moje meno bolo v základnej jedenástke proti bratislavskému tímu. Škoda, že sa mi nepodarilo prekonať reprezentačného brankára belasých Königa. Mal som obrovskú šancu, mohol som sa viac dostať do povedomia. Napokon z ružomberskej takmer dvojročnej štácie bolo len päť štartov za A mužstvo, zväčša som hrával za ´béčko´. V klube v tom čase chýbala trpezlivosť s chalanmi, ktorí prišli z nižších súťaží. Keď mužstvo prevzal tréner Róbert Paldan, odstavil ma na vedľajšiu koľaj. Nik-dy nezabudnem na Ladislava Jurkemika, dal nám tvrdú školu poctivého futbalu. Škoda, že musel odísť z Ružomberka, pri ňom by som možno urobil väčšiu dieru do futbalového sveta. Nasledoval návrat do Liskovej. Neskôr som hrával za L. Štiavnicu, L. Mikuláš a Demänovú.
Dokedy chcete potiahnuť aktívnu činnosť?
- Pokiaľ mi bude zdravie slúžiť a budem vládať s mladými držať krok.
