RUŽOMBEROK. Bez dvoch „cenťákov“ dvojmetrový dlháň vlani v lete prvý raz stlačil kľučku na kabíne fortunaligistu spod Čebraťa. Hneď v úvodnom kole (18. júla 2015) proti Skalici (1:3) ho vtedajší kouč Ruže Ivan Galád poslal medzi žrde, no ďalšieho štartu v uplynulej sezóne v najvyššej súťaži sa Macík už nedočkal.
Dovoľte vrátiť sa o rok späť. Na stretnutie so Skalicou v Poprade ste sa veľmi tešili, no napokon aj vašou zásluhou všetky tri body bral nováčik zo Záhoria. Dlho vás tento nevydarený duel mátal? – znela naša prvá otázka na 23-ročného gólmana.
– To nie, ale aj s odstupom času priznávam, že bol to zápas, ktorý mi nevyšiel. Urobil som chyby, ktoré nepatria do profesionálneho futbalu. Dnes je to však už iba spomienka a zároveň poučenie. Veľmi som sa chcel ukázať v tom najlepšom svetle, dokázať, že mám na ligu, žiaľ, nevyšlo to.
Po Skalici akoby sa pod vami zaľahla zem. Zrazu o Macíkovi nebolo absolútne nič počuť. Čo sa stalo?
– Stoplo ma vážnejšie zranenie ramena. Dva-tri mesiace som nemohol poriadne trénovať. Bolo to veľmi nepríjemné, nemal som možnosť dokázať, že mám naviac, že so Skalicou išlo o mimoriadne smoliarsky zápas. Keď som sa vrátil do plného zaťaženia, už bol koniec jesennej časti.
Zima priniesla vaše „prevelenie“ späť do Tatrana. Čo bolo za tým?
– So športovým riaditeľom Dušanom Tittelom sme sa dohodli, že bude lepšie, ak sa na polroka pôjdem rozchytať do Liptovského Mikuláša a potom sa zase vrátim.
V druholigovom Tatrane ste odchytali 13 majstrákov v rade i s piatimi nulami. Išli o vás len kladné referencie. Aké pocity z jarnej časti prevládajú?
– Bola to vydarená polovica sezóny. Veľa vyhratých zápasov, málo inkasovaných gólov i bez nejakých chýb. Veru dostatočne a dobre som sa rozchytal. Bol to správny krok.
Navyše Liptovský Mikuláš ohúril azda celé Slovensko, keď až do konca bol v hre o postup. Ako si vysvetľujete rozprávkovú jar?
– Všetko sa, podľa mňa, odvíjalo od fantastickej partii. Držali sme spolu, pomáhali sme si navzájom – na ihrisku i mimo neho. Do hráčskeho kolektívu skvele zapadol tiež tréner Jozef Kostelník. Bol ako jeden nás. Z futbalovej stránky našou silnou devízou bola zohratosť. Sedem-osem chalanov ťahalo už štvrtú sezónu za sebou, čo sa tiež veľmi pozitívne prejavilo.
Bola kabína z vážnej postupovej tajničky v šoku?
– Ani nie. Skôr vedenie klubu. My sme išli od zápasu k zápasu. Hrali si svoje a tešili sa z výsledkov. Bola radosť biť sa o prvenstvo.
Ako vychádzate s kolegom medzi žrďami Ľubošom Hajdúchom?
– Výborne, bez najmenších problémov. Spolu chodievame na obedy, vieme si sadnúť na kávu i na sústredení sme mali jednu izbu. Ľuboš je mimoriadne skúsený brankár, keď sa ho niečo spýtam, vždy mi ochotne poradí, pomôže.
Odštartoval ďalší ročník Fortuna ligy, ako by ste sformulovali svoje želanie?
– Aby Ružomberok vyhrával a ja som odchytal čo najviac zápasov.
